17.4.2022
Raňajky podávané od ôsmej mi dovoľujú polihovať dlhšie ako iné dni a konečne si môžem dopriať aj dlhú horúcu sprchu. Bojleru nič nedarujem a miniem pekne všetkú teplú vodu, čo si už od včera zohrievam. Takmer ako nový človek sa vyberám na prízemie občerstviť sa, ale chromá noha ma hneď vráti do reality a zostup po schodoch mi pár minút zaberie. V lobby ma privítajú hlúčiky vyfajčujúcich miestnych pánov v strednom veku a čašník sa pri mojej otázke o raňajkách tvári ako keby som žiadal o niečo extra. Keď potom vidím ešte aj odutý ksicht mladej kuchárky že vôbec niečo musí robiť, začínam mať obavy, či najdôležitejšie jedlo dňa nebude len jeden mrmel na tanieri. Onedlho mi na stole pristanú tri volské oká a nejaká tá šunka syr a pečivo. Jedinou vadou na kráse je absencia akéhokoľvek nápoja, čo je pre mňa ako človeka, ktorý pije ešte aj k polievke, je výrazná prekážka, ale tak čo už. Čašníka do konca konzumácie slepačích výlučkov neuvidím.
Po jedle pobalím veci, nanosím ich do auta a na recepciu, kde opäť nikto nie je hodím kľúč. Už len nájsť kde sa zas zadrbáva hrdý majiteľ Passata a môžem snáď vyraziť. Onedlho sami ho podarí lokalizovať, ale namiesto otvorenia závory zrazu problémy, že moju rezerváciu nemajú. To sa tu už zbehnú ďalšie dve osoby a bezradne pozerajú do laptopu. Aby som uviedol veci na správnu mieru – ubytko som platil rovno na Bookingu, rezerváciu včera mali, len teraz zrazu nejaké triky. Po desiatich minútach a dvoch telefonátoch sa nakoniec ukáže, že všetko je v poriadku a mňa konečne vypúšťajú na slobodu. Absenciu kávy na raňajkách napravím na prvej benzínke na okraji mesta, kde sa potvrdí, že Bosna je popri Holandsku naozaj krajinou, kde žijú ľudia s najvyššou priemernou výškou – mladá pumpárka má snáď 2 metre. Vonku sa oproti včerajšku opäť markantne ochladilo, na teplomeri síce svietia 4 stupne, ale silný vietor pocitovo toto číslo zráža ešte nižšie. Ako sa vraciam k autu objavím tu sympatického túlavého vlčiaka, ale ako sa ukáže, nechce granule, chce ísť so mnou na Slovensko. Psíka so sebou žiaľ zobrať nemôžem, zato ale ešte chvíľu povozím netopiera, ktorý si ustlal na mojom nárazníku.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
go big or go home
Za Gackom vystúpam do kopcov a onedlho prichádzam k jazeru Klinje, kde dám krátky stop. Najzaujímavejšia a najkrajšia časť cesty je však iba o kúsok ďalej. Hneď ako sa dostanem z tunela vynoria sa predo mnou zasnažené skalnaté končiare vrchov Veliko plece (1874 m.n.m.), Volujak (2336 m.n.m.) a Veliki Vitao (2388 m.n.m.). Čistá nádhera.
Po niekoľkých záberoch sa konečne zmôžem nato pokračovať a o 20 minút neskôr parkujem mašinu pri reštaurácii Komlen. Tu sa nachádza spomenik Tjentište, kvôli ktorému som meral cestu až sem, takmer na samotný koniec Bosny a Hercegoviny a kvôli ktorému som na tomto výlete zavrhol návštevu spomeniku Banije i Korduna. Tjentište má v tejto chvíli pre mňa značne nevýhodnú polohu na kopci a musím k nemu prekonať dosť schodov. Nakoniec mi to ani netrvá nejak extra dlho a po 10 minútach som hore. Tjentište je spomienkou na bojovníkov a padlých vojakov bitky pri Sutjeske (známej aj ako Operácia Fall Schwartz), ktorá sa tu odohrala od 15. mája do 16. júna 1943. Samotný spomenik pozostávajúci z dvojice masívnych 19 m vysokých bielych betónových fraktálových stien týčiacich sa do neba pod ostrým uhlom je veľmi pôsobivý hlavne z uhla. Počas éry Juhoslávie bolo práve Tjentište jedno z najpopulárnejších a najnavštevovanejších pamätných miest druhej svetovej vojny v celej krajine.
Najväčšie spomienkové zhromaždenie na tomto mieste sa odohralo v roku 1983, keď bolo hlásené, že približne 150 000 ľudí sa zúčastnilo na ceremóniách pri príležitosti 4. júla „Dňa bojovníkov“. Aj tu som ako takmer pri všetkých ostatných úplne sám a až pri odchode sa dovalí štvorica Srbov, ktorých cvaknem do rodinného albumu. Dole schodami mi to ide o niečo horšie, ale po akademických 15 minútach som pri aute a do navigácie nastavujem svoj ďalší cieľ, tentokrát spojený s vojnou nedávnou.
V dedine Igoče policajti odstavujú autá a už mi aj máva paličkou, ale keď vidí zahraničú EČV rovno ma posiela preč. Tak sa mi to páči. Pri dedine Brod to z M20 stočím doľava na M18 a parádnym údolím s niekoľkými tunelmi onedlho prichádzam do ospalej dediny Miljevina. Na jej okraji sa nachádza ruina brutalistického Motela EHOS z roku 1980.
V histórií je však zapísaný čiernymi písmenami. Počas bosnianskej vojny (1992-1995) boli Srbmi vytvorené a zriadené krízové výbory v mnohých mestách a dedinách po celej krajine. Úlohou takýchto výborov bolo zabezpečiť, aby ich pridelená osada spadala pod kontrolu buď srbských ozbrojených síl, alebo polície. Hoci Miljevina spadala pod kontrolu Krízového výboru zriadeného vo Foči, zo záznamov vyplýva, že Motel EHOS bol prerobený aj na sídlo miestneho výboru. Podľa správy Human Rights Watch, založenej na rozhovoroch so svedkami, ktorí prežili vojnu sa zdá, že tí, ktorí boli umiestnení v Moteli EHOS, boli zapojení do etnických čistiek moslimských Bosniakov a bosnianskych Chorvátov z osád, ktoré kontrolovali. Napriek svojej pohnutej minulosti je táto budova krásnym príkladom modernistickej architektúry a je škoda, že dopadol ako dopadol.
Touto zastávkou je moja bosenská anabáza vlastne u konca a mňa teraz čaká nejakých 100 kilometrov na srbskú hranicu, počas ktorej si dám poslednú fotorozlúčku na sútoku riek Drina a Lim.
Hranica je omnoho pružnejšia ako tá pri vstupe do Bosny a celé to vybavím za slabú polhodinku. Pasovák síce chce vidieť vakcínu, ale v momente ako sa načiahnem po mobil mávne rukou a víta ma v Srbsku. Za hranicou ma prekvapia dve veci. Prvou je závora a výber vstupného do národného parku Sargan – Mokra Gora. Samozrejme dináre nemám ale dá sa aj eurami, len so 100% prirážkou :)) Vstup ma teda stojí “tri a polovina” namiesto 200 dinárov. Druhým menej príjemným prekvapením je nefungujúci balkánsky roaming, ktorý sa mi nepodarí spojazdniť po zvyšok dňa.
Šarganskú osmicu prenechám Tonkovi a ja sa vyberám smer spomienkový komplex Kadinjača. Časovo mi to nevychádza a s chrontavou nohou som všade pomalý, musím teda z pôvodného itinerára škrtať. 42 kilometrov by som mal zvládnuť ľahko pod 50 minút, to by som však pred letiskom Ponikve nemohol naraziť na troch malých pojašených psov aj s ich mamou. Rodinka teda dostane všetky zvyšné granule a po hraní sa so psíkmi radšej pokračujem skôr, ako jedného z nich adpoptujem.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Kadinjača ma víta dramatickou oblohou a absenciou návštevníkov, veľa ľudí teda na tie spomeniky nechodí spomínať. Autorom je rovnako ako v prípade Tjentišta juhoslovanský sochár Miodrag Živković a komplex je venovaný pamiatke partizánov z užického bataliónu, ktorí tu položili život 29. novembra 1941. Kompex sa budoval v dvoch fázach, v tej prvej bola v roku 1952 vybudovaná 11 metrová pyramída od Stevana Živanovića. Tá sa však o 10 rokov sama o seba začala javiť ako nedostatočná a začalo sa uvažovať o rozšírení a vyvudovaní celého komplexu.
Víťazný Živkovićov návrh bol schválený v roku 1977 a už po 2 rokoch bolo hotovo. Slávnostného otvorenia 23. septembra 1979 sa zúčastnil aj sám Josip Broz Tito pred stotisícovým publikom. Najpôsobivejším prvkom je rozhodne 14 metrov vysoký betónový prvok so symbolickým otvorom pripomínajúcim dieru po guľke od ktorého sa sa smerom k amfiteátru odvíja dynamická figurálna kompozícia bojovníkov symbolizujúcich boj za slobodu.
Mne medzičasom solídne vyhladlo, od raňajok som vlastne vôbec nič nejedol, najvyšší čas to napraviť. Riešiť to však budem až priamo v Užiciach, kde ma čaká posledná zastávka na juhozápade Srbska. Užice už počas vjazdu do mesta pôsobia sympaticky, ale to asi všetky mestá a mestečká či dediny ležiace v údolí. Symbolom mesta a mojím cieľom je budova Hotela Zlatibor, stavba, ktorá by si kľudne našla miesto v scifi filmoch na striebornom plátne. Auto najprv zaparkujem rovno pod budovou, ale absencia informácií či je dnes v nedeľu parking platený alebo nie ma vyženú na druhú stranu rieky Detinja. A vlastne je to aj dobre, z diaľky sa to aj tak lepšie fotí a obdivuje.
Samotný hotel (teraz už žiaľ bývalý) je pomenovaný podľa neďalekého pohoria, ktoré je veľmi obľúbené pre zimné športy. Rozhodnutie postaviť novú, modernú budovu, ktorá by vyhovovala vtedajším požiadavkám turistov padlo po zbúraní predvojnového hotela, čo malo za následok úbytok návštevníkov v meste. Brutalistický hotel bol postavený podľa projektu čiernohorskej architektky Svetlany Kana Radević ,má pätnásť poschodí a jeho výstavba prebiehala koncom 70. a 80. rokov. Pre svoj zvláštny vzhľad a základňu, na ktorej je umiestnený, ho ľudia prezývali „raketa“.
Pýchy Juhoslávie
Mňa to raketovo ženie do nejakej reštaurácie a ani nemusím chodiť ďaleko. Rovno oproti hotelu, kúsok od stanice je vyradený železničný vagón, v ktorom sídli reštaurácia. Usadím sa do pohodlného gauča a výberom sa príliš netrápim. Aj tak tu majú len pizzu, burgre alebo cestoviny. Dobrá pizzka vždy padne vhod a obzvlášť po takmer 10 hodinách bez akéhokoľvek občerstvenia. Ťažký chlebík výletníka.
Najedený štartujem mašinu a do navigácie volím svoj posledný cieľ – spomenik Kosmaj. Predo mnou je 180 kilometrov a určite ho nestíham ešte počas dňa, tak sa len modlím nech je osvetlený. Pokým cesta od hraníc po Užice nebola z tých najpodarenejších, od Užíc po Čačak je to už kvalitatívne úplne iná úroveň. O diaľnici od Čačaku ani nehovorím. Z tej sa mi teda vôbec nechce dole a odignorujem niekoľko Google odporúčaní na zjazd a opúšťam ju až pri Lajkovaci po nejakých 80 kilometroch.
Odtiaľto je to po tme cez treťotriedne cesty po dedinách viacmenej utrpenie, ale čo človek nespraví pre kus betónu na vrchole kopca. Našťastie som sa sem netrepal zbytočne, už zdola vidím, že spomenik je pekne nasvietený. Serpentínami sa vyveziem hore auto odstavím pod schodami pri lese. Tiež to tu má takto v noci dosť zvláštnu atmosféru pripomínajúcu mi Korčanicu. Musím teda povedať, že spomenik je o dosť väčší ako som si ho predstavoval, predsa len 30 metrov už je poriadny rozmer. Tak ako aj v iných prípadoch, aj tento je venovaný partizánom, ktorí prišli o život v boji. “Iskra slobody”, ako sa mu prezýva pozostáva z piatich samostatných 30m vysokých betónových dvojhrotých plutiev (usporiadaných do kruhového lúčovitého vzoru), ktoré sa spájajú a vytvárajú tvar, ktorý pripomína žiarivú hviezdu.
Týmto mám spomeniky na tomto výlete vybavené a zostáva už len úplne posledná rýchla zastávka predtým ako pôjdem spať. O pol jedenástej si dám pitstop na pumpe v Malom Požarevaci, kde sa občerstvím čajom a po diaľnici vyrážam smer Belehrad.
Prefrčím nočným vysvieteným mestom, prekročím Sávu a pár minút pred polnocou parkujem na zákaze pred Западна капија Београда, známou aj pod skráteným názvom Genex Tower. Parádna brutalistická dvojbudova s otočnou reštauráciou na vrchole z konca sedemdesiatych rokov je niečo, čo mi dlhé roky unikalo. Zaujímavosťou je, že veže nie sú rovnako vysoké, jedna má 30 a druhá 26 poschodí. Samozrejme takúto ozrutu dnes nie je ľahké šanovať, stav nie je ideálny a dlhoročné prekrytie jednej veže obrovským billboardom je vyslovene nechutné. Ešte šťastie, že od 3. novembra 2021 je budova oficiálne vyhlásená za kultúrnu pamiatku, tak snáď jej svitá na lepšie časy.
Fotky porobené a toto je teda definitívna bodka za týmto výletom. Nedochrámať sa, mohol som toho vidieť viac, ale taký je život, hráme s takými kartami ako máme. Ešte som sa od Mlinčiči mohol potupne vrátiť domov a plakať zvyšok veľkej noci doma do vankúša, ale nato som príliš tvrdohlavý. Nakoniec som teda rád, že som aj chrontavý pokračoval a videl viacmenej takmer všetko čo som chcel, aj keď ústupky sa robiť museli. Teraz je predo mnou už len posledné rozhodnutie. Prespať dakde tu v Belehrade alebo to ešte trochu potiahnuť a šoférovať o to menej zajtra. Keďže sa ešte necítim ospalo, stanovím si, že to zaparkujem niekde pri Novom Sade. S víziou jasného cieľa tak vyrážam opäť na diaľnicu, na ktorej ma z letargie preberie náraz sovy do rohu čelného skla, čo ma teda preberie v sekunde. Autu sa nič nestalo, ale kvapky krvi, ktoré na skle ostali neveštia nič dobré. Mojim útočiskom na poslednú noc sa stáva parkovisko za MOL pumpou, na ktorej vybavím hajzlík a pred spaním si ešte doprajem jedno pivečko. K tomu som sa ale musel prepracovať v kooperácii s pokladníkom, ktorému moja kreditka zblbla terminál natoľko, že musel reštartovať celý systém. Spať idem o druhej.
