Rusko 2017

Deň 4 – Murmansk

14.9.2017

Dúfal som v zlepšenie počasia, ale márne, predpoveď sa nemýlila a od včera leje bez prestávky. Tak sme sa ani so vstávaním nijak neponáhľali.

Keď sa konečne pred jedenástou vytrepeme von, tak pred vchodom stretávame pofajčujúceho Sergeja, z ktoré ešte pekne razí. Naše prvé dnešné kroky smerujú do neďalekej Sberbank vybrať peniaze, odkiaľ sa vraciame smerom k hotelu do blízkeho bistra Yunost spojeného s cukrárňou. Solídna táckareň s veľkým výberom, šalátová časť je ale otvorená až od dvanástej, tak na raňajkoobed volím vareniki a manty. Janka si dáva niečo so syrom, čoho názov som zabudol po 2 minútach. Chce to ešte kávu, tak u tety v ďalšej časti tejto rozľahlej prevádzky objednám dve kávy, zatiaľ čo Janka k nej objedná zákusky. Tých je to na výber celkom dosť a s niektorými sa aj pekne vizuálne vyhrali.

Ľadoborec Lenin, kam máme namierené, je odtiaľto len necelý kilometer a pol, ale mám pocit, že dážď je ešte silnejší ako ráno. Inštalujem teda Yandex taxi a o pár minút už prichádza Renault Logan.

Najrýchlejšia cesta rovno cez koľaje je momentálne uzavretá, tak si spravíme peknú zachádzku a ideme cez mesto dva krát tak dlhou trasou. Trochu mám obavy, prehliadka by mala byť o dvanástej a máme už iba 5 minút času. Taxikár nás vyhadzuje kúsok od prístavu a k ľadoborcu to už máme len cez parkovisko.

Na pontóne je však reťaz a až potom si všimnem, že okrem nás tu ešte pod neďalekou strechou prešľapuje pár ľudí. Jedného sa pýtame, či nevie, kde sa kupujú lístky, ale tvári sa, že nevie o čo ide. Ďalší pán je našťastie ochotnejší a ten sa ide spýtať priamo na loď. Prehliadka teda bude, ale až keď vyložia potraviny, ktoré práve doviezli. Pod strechou si teda počkáme asi 10 minút a potom nás už z lode volajú, že môžeme ísť. Pokladňa je vo vnútri a keď si všetci šiesti poctivo zakúpime lístok, tak pokladník a zatiahne roletu a prehliadka môže začať.

134 metrov dlhá loď spustená na vodu v roku 1957 bola prvou civilnou loďou na svete, ktorá bola poháňaná jadrovou energiou. Od roku 1959 vykonávala loď čistenia námorných trás pre nákladné lode pozdĺž severného pobrežia Sovietskeho zväzu. Medzi rokmi 1960 až 1965 pokryla viac ako 150 000 kilometrov, z čoho až 120 000 bolo skrz ľad. V nasledujúcich troch rokoch došlo na lodi k dvom jadrovým haváriam, ale tieto informácie vyšli na povrch až po rozpade ZSSR. Svoju aktívnu službu skončila v roku 1989 a od 2005 slúži aj ako múzeum pre verejnosť. Samotná prehliadka bola v ruštine a trvala cca 40 minút, počas ktorých sme sa od spoločenských miestností, cez strojovňu a miestnosť, odkiaľ sa ovládali reaktory dostali až na mostík.

Ďalšie na rane sú tie tulene v ocenáriu, ale predstavenie je až o tretej, čiže času máme habadej. Aj napriek nepriazni počasia sa teda vyberieme pešo. Prejdeme cez lávku ponad železničnú trať, ktorá nás dovedie k autobusovej stanici. Tu sa rozprší ešte viac. V mape je o ulicu ďalej zaznačená požičovňa áut, čo by nemusel byť úplne zlý nápad, požičať ešte nejaké lacné auto, nech celý deň nemokneme. Na adrese však okrem butiku na prízemí paneláku nič nie je, tak je hneď po spontánnosti.

Míňame náš hotel a pomaly prichádzame na námestie piatich rohov. Postavíme sa na zastávku a o pár minút už prichádza trolejbus. U konduktorky zakúpime lístky, ktoré nám o pár minút skontroluje babka kontrolórka.

 

Vystupujeme na zastávke Gagarina s tým, že niekde sa tu najeme. Okrem malého bistra Šaurma v drevenej búde na druhej strane cesty tu nič nie, tak sa aspoň nemusíme dlho rozhodovať. Zdanie ale klame, spravia nám tu výborný plov a zadelíme ďalšiu kávu. Tu zistím, že moja jesenná bunda nie je stavaná na takéto intenzívne dažde a premočené mám už aj rukávy mikiny. Rovnako cítim aj úplne mokré ponožky. No ale nedá sa nič robiť, len sa s tým zmieriť.

15 minút pred treťou sa opäť vyberáme do tohto nečasu a cestou k oceanáriu míňame malý depresívny lunapark, kde sa ruské koleso ani v tomto počasí nezastaví. Nič to, že ide prádzne, ale ide. V pokladni nás teta nepoteší, sme jediní záujemcovia, a teda treba aby sme boli aspoň štyria. Osud nám ale doprial mladú matku s dcérou a dokonca nás teta skasírovala ako domácich.

Predstavenie je fajn, je až neuveriteľné, čo tie tulene dokážu. Tu mi nedá nespomenúť, že sa jedná o tulene, “ktoré by inak nemali šancu na prežitie, pretože boli zranené, väčšinou loďami. Po tom, ako ich vyliečia, už majú tulene nulovú šancu vrátiť sa do mora a k svojmu prirodzenému spôsobu života a tak končia v oceanáriu, kde svojimi kúskami bavia murmanské deti. Aspoň je o nich dobre postarané.” (Martina Rúčková, 2014 – vďaka za tip mimochodom 🙂 ).

Čvachtanie v teniskách nás psychologicky oberá o vôlu ísť peši, tak sa k poslednému “must-see” bodu presúvame opäť taxíkom Po pár minútach jazdy vystupujeme pri chráme Spas na Vodach / Savior on Waters (Спас на Водах). Je tu taký malý park, na ktorého opačnom konci sa nachádza pamätník námorníkom, ktorí zahynuli na mori v štýle majáku. Za pekného počasia je odtiaľto aj pekný výhľad na mesto.

Hneď vedľa je ďalší pamätník a ten je venovaný 118 námorníkom, ktorí zahynuli 12. augusta 2000 v ponorke Kursk. Oficiálna príčina katastrofy jadrovej ponorky triedy Oskar bol chybný zvar na skúšobnom torpéde 65-76, ktorý viedol k explózii vysoko koncentračného roztoku peroxidu vodíka, ktorý následne spôsobil detonáciu ďalších 5 až 7 bojových torpéd. Vladimír ale prišiel s oveľa prozaickejším dôvodom:

To, že pamätník pochádza priamo z potopenej ponorky je samo o sebe bizarné, ale jeho príbeh je ešte zaujímavejší: Samotný vrak ponorky sa totiž niekoľko rokov povaľoval na dvore predajcu šrotu po tom, ako sa nenašlo cca 22 tisíc € potrebných na zhotovenie pamätníka. Tento objav novinárky Tatiany Abramovej zdvihol obyvateľov Murmansku zo stoličiek a tí sa dožadovali, aby bol práve vrak potopenej ponorky použitý na samotný pamätník. Nakoniec, po značných ťažkostiach bol na ruský deň námorníctva, 26. júla 2009 pamätník odhalený. Tvorí ho vyrezaná časť veže vyloveného vraku na ktorej je nápis “Námorníkom, ktorí zahynuli v čase mieru”.

Dážď neustáva, sme úplne mokrí, na nejaké prechádzky už nechceme ani pomyslieť, tak si do tretice voláme Yandex taxi a o niekoľko minút nás už Lada Granta vyhadzuje priamo pri hoteli. Na izbe strategicky porozvešiame všetko tak, aby sa čo najlepšie a najrýchlejšie uschlo. Ešte že máme na izbe teplý radiátor. Dáme si horúcu sprchu a neskôr, keď sa nám trochu preschnú veci, skočíme do supermarketu kúpiť si nejaké jedlo a drobnosti do vlaku. V neutíchajúcom daždi sa nám už nikam chodiť nechce, tak to na večeru zapichneme v miestnom prázdnom sushi bare. Večer nám na dvere ešte zaklope totálne nadratý Sergej, ktorému sa nepáči, že sme v izbe a nepijeme s ním vodku.