20.3.2023
Nový týždeň, nový deň, nový ja. Akurát, že nie tak, ako by som si predstavoval. Budím sa v štandardných 9:00, ktoré som si zvolil ako rozumný kompromis štvorhodinového časového posunu od domoviny a mojej mentálno-fyzickej kondície. A práve s tou fyzickou nie je všetko tak, ako by som si predstavoval. Latentnú bolesť hlavy prisudzujem tým dvom pivám, aj keď mi to logicky nedáva žiaden zmysel a až ranná návšteva WC mi naznačí, že všetko nebude úplne korelovať s kostolným poriadkom. Na druhú stranu necítim žiadnu bolesť brucha, tak verím, že toto to bol len nejaký malý zádrhel, ktorý som týmto vyriešil. Na raňajkách ma nepoteší absencia kuracieho mäsa vo výbornej pikantnej omáčke, na ktorú som sa tešil od predvčerajška, ale berúc do úvahy toaletnú epizódu, asi by to ani nebola najrozumnejšia voľba. Skončím teda opäť pri lievancoch a muffinoch, ktoré spláchnem čiernou kávou. Na izbe sa dám dokopy, na spálené kúty aplikujem šiltovku, spálený krk zakryjem límcom košele a predpoludním opúšťam hotel.
Dnešný hrubý plán je sústrediť sa viac na centrum a dohnať resty, ktoré mám v širšom okolí hotela v pešej vzdialenosti. Hneď za budovou tak robím ostrú doľava a nechávam sa vtiahnuť do víru pondelkovej premávky. Dopravne nie až tak vyťaženou ulicou Raja Ghazanfar Ali sa dostávam na križovatku s Clark road, kde si už razia cestu pomedzi rikše a chodcov vizuálne príťažlivé autobusy. Chvíľu sa len tak zastavím na rohu a nasávam atmosféru a pozorujem kohéziu všetkých elementov tejto premávky, ktorá do seba zapadá ako to najpresnejšie vyrezané puzzle.
Tu mením smer a v diaľke už začína vystrkovať rožky katolícka katedrála Sv. Patrika, prvý POI na mojom dnešnom zozname. K nej sa však ešte musím doslova prebiť premávkou a prekážkovou dráhou, t.j. kľučkovaním pomedzi stánky, ľudí, autá a autobusy. Najväčšia koncentrácia ľudí je práve pred pozemkom katedrály, prejdením bránkou sa však lusknutím prsta všetko zmení. Nezvykle veľká prázdna plocha zrazu pôsobí až nevhodne a pomaly mám pocit ako keby aj ten hluk z ulice nejak utíchol. Katedrála bola postavená na mieste úplne prvého kostola celej oblasti Sindh, ktorý už miestnym pánbičkárom nestačil, tak sa zložili na túto, ktorá bola vysvätená v roku 1881. Pred ňou leží okázalý mramorový monument a zopár na kolene zvarených zmenšených protitankových ježkov, veď prečo nie.
Dávam si otočku a vraciam sa do ulíc a popri odparkovaných autobusoch smerujem k trhu Empress, ktorý som z nejakého nepochopiteľného dôvodu v sobotu vynechal. A to som stál doslova dve križovatky od neho. Tento lapsus som chcel napraviť včera, ale tiež som asi mal nejaké zatmenie, tak som to nakoniec posunul až na dnes.
Vzhľad veže dáva tušiť odkiaľ vietor fúka a tento trh je podľa očakávania dedičstvo z doby britskej koloniálnej nadvlády. Trh skonštruovaný na konci 80tych rokov 19. storočia vraj dodnes patrí medzi najobľúbenejšie a najrušnejšie miesta na nakupovanie v Karáči (pochybujem), kde sa dá kúpiť všetko od korenín, ovocia, zeleniny a mäsa až po kancelársky materiál, textil a domáce zvieratá (nepochybujem). Ono samotné nádvorie nie je zrovna najväčšie, a pri rozmeroch 40 x 30 metrov sa sem toho logicky zas až tak veľa zmestiť nemôže. Iste, obchody sa nachádzajú aj v štyroch “galériach” lemujúcich nádvorie a v dobe výstavby sa hrdili miestom pre 280 obchodov.
Empress bol kedysi iba jedným zo siedmych trhov v celom meste, ale to bolo v čase, keď v celom meste žilo 100 tisíc ľudí, nie 14 miliónov. Ako takú úroveň si to tu držalo až do polovice 50tych rokov 20. storočia, potom sa však počet obchodov vo vnútri zdvojnásobil a ďalších takmer 1400 vyrástlo na voľnej ploche medzi múrmi a plotom. Tento stav začal byť postupne neúnosný a od 90tych rokov sa začalo zjednávať nejaké riešenie. Padali rôzne návrhy, od premeny objektu na múzeum, galériu či high end hipsterský objekt s reštauráciami. Nakoniec trh zostal trhom a v roku 2018 sa konečne podarilo aspoň vyčistiť a zrušiť všetky vonkajšie stánky. Tento stav pretrváva dodnes, tráva okoliu svedčí určite viac, zápach šplaškov už menej, ale sme, kde sme.
Pohľad do mapy prezrádza, že nasledujúca zastávka ma čaká o nejaké dva kilometre ďalej, tak sa rozhodnem prejsť sa, včera som sa navozil dosť. Cez kruhový objazd, ktorý obýva miestny John Woo sa úspešne prepracujem k Hindu Gymkhana, lepšie povedané k vrátnici, kde dostávam hneď stopku. Hindu Gymkhana je ďalšia zo série udržiavaných koloniálnych budov, táto trochu mladšieho dáta výroby – storočnicu oslávi až o dva roky. Ja som si ju chcel teda pozrieť len zvonku, ale ani to sa tu nestretlo s nejakým veľkým pochopením, tak mi ostraha dá zavolať zriadenca, ktorý si ma na vrátnici vyzdvihne a spraví mi takú rýchloprehliadku budovy. To znamená, že uvidím jednu kanceláriu a chodbu. Budovu využíva Národná akadémia múzických umení a takto v pondelok je tu celkom rušno, tak nie je priestor na nejakú hlbšiu penetráciu interiéru. Aspoň mi teda dovolia odfotiť si ju, aj keď pod dozorom.
Odpravím sa teda radšej o ulicu ďalej do parku, cez ktorý si skracujem cestu k Národnému múzeu. Lenže nejak si neuvedomím, že je pondelok, ktorý je naprieč planétou uznávaný ako nejaký internacionálny deň, kedy si potrebujú múzeá oddýchnuť. No nič, ideme ďalej. Ani to nie je tak úplne pravda, neprejdú dve minúty a ľavá pantofla sa definitívne rozpadá. Moja chôdza sa mení na také šúchanie nohy a začínam sa obzerať po obchode, kde zoženiem náhradnú obuv.
Najprv to nevyzerá nádejne, ale nebol by to Pakistan, keby som ani nie o pol kilometra narazil hneď na tri obchody na sebe. Dvojeurové fake Baťa loafers nahodím hneď v obchode a moja stará obuv končí v prvom koši. Tu mimo hlavnej cesty to v uličkách začína vyzerať už riadne divoko. Prašné cesty, rikše, mopedy, trúbenie, všetky možné pachy a uprostred všetkého toho uponáhľaného hurhaja ja stojaci na rohu s pepsi v ruke snažiaci sa poskytnúť bublinkovú medicínu môjmu žalúdku.
Pomotám sa v uličkách a o pár minút neskôr vychádzam na druhej strane bloku. Pôvodne som chcel pokračovať peši, ale WC alert pod bránicou začína byť čoraz zrejmejší, tak oslovujem dvoch vodičov odstavených rikší, ale ani s pomocou už fungujúceho internetu ani jeden z nich nechápe kam chcem ísť. No tak nič chlapci, idem ja radšej ďalej peši smer Mohammad ali Jinnah road, tak bude šanca na úspech snáď vyššia. Vychádzam rovno oproti masívnej Karachi Metropolitan Corporation Building, kde sa sústreďujú obchody s domácimi potrebami, dá sa tu kúpiť všetko od varechy až po práčku. Mňa však v tejto chvíli viac zaujíma sanita a k tej ma opäť o niečo priblíži schopný vodič, ktorý síce nevie ani slovo po anglicky, ale aspoň nemá problém nechať sa navigovať.
MagnifiScience Centre nielenže pôsobí v priestore kde je zasadená ako päsť na oko, ale dúfam, že vo vnútri nájdem aj pekný hajzlík. Foťák dostáva pri vstupe opäť stopku, tentokrát však nestačí ani môj prísľub a putuje tak do úschovne. Po toaletnom intermezze sa môžem konečne venovať samotnému vedeckému centru otvorenému len nedávno, v septembri 2021. Viacposchodová budova nachádzajúca sa v miestnej železničnej kolónii vznikla v rámci vízie že „veda je pre každého“ a jej cieľom je podporovať vedeckú gramotnosť prostredníctvom zážitkových kanálov neformálneho vzdelávania, ktoré podnecujú zvedavosť a podporujú kritické myslenie a riešenie problémov. Z tohto popisu je jasné, na akú vekovú kategóriu je toto mierené a školákov je tu teda neúrekom. Ich výhodou však je, že sa pohybujú ako homogénna množina pekne spolu, takže stačí zaujať iné miesto v budove a nikto sa mi nepletie pod nohami. Na niekoľkých poschodiach je tu viac ako 200 interaktívnych exponátov a musím povedať, že je to spravené naozaj na úrovni. Keby som ako decko mal takéto niečo v Bratislave, určite by som tam chodil rád.
No ale ako to celé vzniklo? Za všetkým hľadaj neziskovku, v tomto prípade to ale nie sú žiadne “Sorosove petrodoláre” ale dielo Dawood Foundation, organizácie, ktorá v sebe nesie odkaz svojho zakladateľa, magnáta a filantropa Ahmeda Dawooda. Všetko to začalo v roku 2016, keď neziskovka na svojej dievčenskej škole vytvorila prvú vedeckú výstavu, ktorá sa skončila veľkým úspechom. Stala sa z nej každoročná udalosť, ktorá viedla až k nápadu postaviť samostatné centrum. V 2019 sa tak začalo s výstavbou prefabrikovanej budovy so solárnymi panelmi na streche a vlastným systémom recyklácie odpadovej vody v suteréne. V popisovaní jednotlivých poschodí a interaktívnych exponátov nevidím zmysel, dá sa to pozrieť na webe a sem hodím aspoň pár mobilných momentiek. Hodinu a pol trvajúcu prehliadku končím v bufete na prízemí, kde si objednávam mini pizzu. Čakal som teda všeličo, ale nie že bude až taká malá. Aj tak by som asi nemal jesť, kto vie či vôbec ešte niekde nájdem použiteľnú toaletu.
Späť v dopotených uliciach som krátko po pol piatej a popod budovu Národnej banky sa dostávam do typickej podvečernej dopravnej špičky. Inak tá budova je presne tým najtypickejším príkladom toho, že z diaľky to vyzerá ako solídna stavba na úrovni a až pohľad zblízka prezradí, že v skutočnosti je to iba ošarpaná barabizňa.
Pri neogotickej 44 metrov vysokej Merewether Clock Tower s funkčnými hodinami ukazujúcimi správny čas (ono to možno znie komicky, ale keď si človek začne všímať koľko verejných hodín v rôznych krajinách je úplne mimo začne takúto banalitu oceňovať) sa spájajú dve hlavné cesty a tak to tu aj vyzerá. Mrakmi exhalátov sa dá doslova krájať, tak po prvýkrát z vrecka vyťahujem masečku. To už som kúsok od hlavného prístavu, zástavba redne a obrovský otvorený priestor dáva vyniknúť hlavne brutalistickým PRC Towers, ktoré by bez úprav mohli figurovať v akomkoľvej dystopickom filme. Až sa mi ťažko verí, že táto budova bola postavená v roku 2005, tipoval by som nejaké 60/70. roky, tam by mi to úplne pasovalo.
Poslednú prekážku pred dosiahnutím hlavného prístavu predstavuje prekonanie obrovského kruhového objazdu s priemerom 180 metrov, kde premávka nikdy nespí. Samozrejme na chodcov sa tu ohľad nebral a neberie, tak len jednoducho treba vystihnúť správny moment. Tu zrazu na mňa píska policajt, že mám ísť k nemu. Hneď analyzujem o čo asi pôjde, že som prešiel cez cestu? Alebo skôr že som fotil PRC Towers? Ukáže sa, že ide naozaj o fotku, ale myslel si, že fotím jeho s kolegom a nie budovu, tak po kontrole je všetko ok.
Bez straty zdravia alebo ďalších bankoviek tak úspešne dosahujem most Native Jetty, odkiaľ sa naskytá pohľad na chabý skyline niekde v pozadí. Atmosféru dopĺňajú plávajúce odpadky a koróziou prežraté zábradlie, ktoré skôr pripomína ementál. Chvíľu pozerám kŕmenie vtákov a nasávam posledné chvíle na tomto mieste, čas je však neúprosný a priestor na dlhšie prestoje nemám. Na druhej strane cesty sa ešte pokúsim o chabý prienik do prístavu, ale zastaví ma závora s ochrankou. Cvaknem aspoň rozlúčkovú fotku a ako finálny bod tohto výletu sa rozhodnem navštíviť Clifton Beach, ktorú som si prvý večer teda veľmi neužil.
Rikšou sa za pol hodinu, počas ktorej zažijem prienik niekoľkými pachovými oblasťami aj pohľad na múry amerického konzulátu prepracujeme až na pláž. K dotyku slnka s horizontom mám ešte nejaký čas, tak si v bufet zaobstarám čaj a na malej terase sa strategicky posadím tak, aby som mal dobrý výhľad kedy sa zdvihnúť.
Či sa vo mne niečo zlomilo práve počas týchto 20 minút pochlipkávania presladenej kombinácie kardamonu a mlieka neviem, ale keď kráčam po pláži a mám zimomriavky viem čo to znamená. Namiesto chillovania pri západe slnka, tak rýchlo odfotím, čo je k dispozícii a dávam si otočku naspäť k ceste.
Beriem prvú rikšu a cestou sa modlím, aby som to nepustil do gatí. Na izbu prichádzam o pol ôsmej a rovno sa zvítam s WC misou. Aby toho nebolo málo, tak mi doslova horí telo a aj keď nemám teplomer, je mi jasné, že toto bude nad 38. Otrava jedlom ako vyšitá. Dám ešte rýchlo vlažnú sprchu, vypínam klímu a padám do postele. Nastavujem si budík na 23:30 a najbližšie tri hodiny sa dopotený trasiem v polodelíriu pod perinou za zvukov Bollywoodskeho trháku. Že by mi to nejako pomohlo sa mi nezdá, ale žiaľ harmonogram je aký je, tak mi nezostáva nič iné ako postaviť sa z postele a začať sa baliť. Na zrazenie teploty dávam na prázdny žalúdok brufen a po sprche ešte na posledné minúty poležím v posteli.