Deň 4 – Los Angeles

21.9.2025

O štvrtej ráno ma zobudia nemci, ktorí si rovno pod naším oknom telefonujú a prajú všetko najlepšie k narodeninám. “Alles Gute, hahaha”. Panzerfaust na vás. Výsledkom je, že už nezaspím a o siedmej definitívne kapitulujem a idem do sprchy. Pripravení dobývať Ameriku sme o pol deviatej, kedy si pobalíme všetkých našich 5 vecí a odubytovávame sa. Raňajky sú v rovnakom režime ako včera, teda hotdočik v 7 Eleven, zmenou je však lokalita, volíme ten istý kde sme boli včera večer a vyzeralo to tam na o dosť vyššej úrovni. Aj “šalátový bar” ma oveľa pestrejšiu ponuku, hotdog tak dostáva poriadnu porciu oblohy.

Po spráskaní raňajok sa vraciam dovnútra poriešiť ešte nákup opaľováku. Koho by totiž napadlo, že v kabriolete vám za celý deň môže pripiecť krk, že hej. Faktor 30 za necelé tri doláre ma natoľko vyvedie z miery, že pri zubnej paste, ktorá nám už tiež došla, nepozerám na cenu a potom som pri pokladni veľmi nepríjemne prekvapený, keď platím skoro jedenásť. Najdrahšia zubná pasta v mojom živote. Očakávam zázraky. Druhý deň v podaní “Romko vs. LA” začíname opäť presunom do centra, ale tentokrát myslím ten ozajstný downtown, podľa zlých jazykov na internete do tej najnudnejšej časti mesta.

Cestou len tak tak stíham dopiť moju rannú dávku “malej kávy” a už aj prichádzame k parkingu, ktorý som vyberal veľmi starostlivo a precízne. Ale nie, preháňam. Stačilo len rýchlo obzrieť hodnotenia a ceny garáži v okolí a víťazom sa stal parkovací dom World Trade Center, ktorý sa o vaše autíčko cez víkend postará za ľudových 9 dolárov za deň. To je mimochodom takmer na chlp rovnaká cena za parkovanie na deň ako na štrku na Trnavskom mýte vedľa Filiálky. Porovnania niekedy bolia. Ako napríklad teraz.

Na ulici nás opäť ovalí zápach moču, ale pred tým sa skrývame v lobby štvorhviezdičkového hotela The Westin Bonaventure Hotel. Nie však náhodou. Záber z lobby tohto architektonického skvostu z druhej polovice 70tych rokov musel na každého, kto sa aspoň okrajovo o architektúru zaujíma, minimálne raz vyskočiť na Instagrame.

Kedysi dávno dávno by som sa sem možno aj hanbil vojsť, veď tu predsa nie som ubytovaný a nemám tu čo robiť, určite ma vyhodia. Dnes už sa nad takýmito hlúposťami nezamýšľam, namiesto toho sa hneď po vstupe do veľkolepého priestoru nechám obaliť krásnym pohľadovým betónom.

Ťahákom sú však elipsoidné balkóny s nádherne čalúnenými pohovkami a nato, aby si človek naplno užil ich krásu, treba niekoľko poschodí nastúpať. Alebo sa teda odviezť výťahom, to je tá jednoduchšia a rýchlejšia cesta. Westin Bonaventure je však viac než len lobby, viac než len hotel a viac než len budova. Je to dielo, manifest doby a architektonického umu. Budova aj jej architekt John Portman boli predmetom niekoľkých dokumentárnych filmov a akademických analýz. Vo svojej knihe Postmoderné geografie: Znovupresadenie priestoru v kritickej sociálnej teórii (1989) napríklad Edward Soja opisuje hotel ako koncentrovanú reprezentáciu reštrukturalizovanej priestorovosti neskorého kapitalistického mesta: fragmentované a fragmentujúce, homogénne a homogenizujúce, zábavne zabalené, no zároveň zvláštne nepochopiteľné, zdanlivo otvorené v prezentovaní sa pohľadu, ale neustále sa snaží uzavrieť, rozdeliť na priehradky, ohraničiť, uväzniť. V tomto mikromeste sa zdá byť dostupné všetko predstaviteľné, ale skutočné miesta sa ťažko hľadajú, jeho priestory mätú efektívne kognitívne mapovanie, jeho pastiš (umelecké dielo, ktoré napodobňuje štýl iného diela, ale nepredstavuje kópiu) povrchných reflexií mätie koordináciu a namiesto toho povzbudzuje k podriadenosti.

Hotel má 33 poschodí s vynechaným siedmym a trinástym, najvyššie poschodie je preto označené „35“ a štyri výťahové sekcie s troma kabínami, spolu je ich teda 12. Prečo to spomínam je prozaické a možno trochu predvídateľné. Áno, aj tento hotel sa objavil v mnohých filmoch a niekoľkých kasových trhákoch. Za všetky spomeniem legendárny film Pravdivé lži. Pamätáte si scénu z prvej tretiny filmu, kde Arnold na koni prenasleduje teroristu na motorke a obaja sa vezú výťahmi? No, tak sú to presne tie výťahy v tomto lobby v tomto hoteli. Je niečo neuchopiteľné na tom nachádzať sa na miestach, ktoré poznám z filmov. Nikdy som sa nad týmto smerom cestovania až tak nezamýšľal. Jednak preto, lebo ako mladík som nevedel čo skôr a tiež preto, že väčšina z tých lokalít je v Amerike a to bolo vždy “niekde ďaleko”.

Tento moment si nechám zvečniť do pamäte fotografiou a chcel by som povedať, že sa opäť vraciame do víru veľkomesta, ale ono to tu v nedeľu ráno, resp. doobeda vyzerá značne mŕtvo. Proste tu skapal pes. Nebol by to však Hollywood keby sme neprešli doslova 102 metrov a neocitli sa pri ďalšej filmovej lokalite. Niekedy stačí tak málo, ako dve dĺžky olympijského bazéna a z Cameronovho trháku z roku 1994 sa plynule prehupujeme do opusu Michaela Manna z roku 1995. Samozrejme nemám na mysli nič iné, ako legendárny Heat. Ako tak čakáme na prechode, tak rovno na druhej strane cesty sa nachádza lokácia, ktorá predstavovala vylúpenie banky a keby sme sa otočili čelom vzad, teda spravili otočku o 180 stupňov, pozerali by sme sa priamo na miesto, kde sa odohrala priam až surreálna scény prestrelky, ktorá po tejto scéna nasledovala. Úžasné veci. Menej úžasne to vyzerá pred centrálnou knižnicou Los Angeles. Dodnes netuším prečo práve knižnice vždy priťahujú pochybné existencie. A to po 11 rokoch, čo som v jednej bol zamestnaný, hovorím z vlastnej skúsenosti. A nemyslím seba. Prirodzene.

Geograficky je downtown LA plus mínus ohraničený obchvatom skladajúcim sa z ciest 110, 101 a medzištátnej cesty 10. Na mape je to vidno celkom evidentne. Pocitovo je to však približne odtiaľto po Main street, čo je len slabého pol kilometra a presne v tejto oblasti som nám vytýčil takú približnú trasu, ktorej cieľom je sa tu hlavne poprechádzať. A aby sme mali aj nejaký hmatateľný koncový bod, tým bude Hotel Cecil, ale k tomu sa najprv musíme dostať.

Centrum Los Angeles je rozdelené na štvrte a obvody, pričom niektoré sa prekrývajú. Väčšina z nich je pomenovaná podľa aktivít, ktoré sa v nich sústreďujú teraz alebo sa historicky sústreďovali, ako napríklad umelecká, módna, banková, divadelná, hračkárska a šperkárska štvrť. Nie je teda nič výnimočné, keď sa zrazu začnú objavovať samé zlatníctva, aby ako úderom blesku v ďalšom bloku bolo zase niečo úplne iné.

Veľmi zaujímavý je aj ďalší pohľad do minulosti, napríklad to, že až do roku 1920 boli súkromné ​​a mestské železničné trate v meste tými najrozsiahlejšími a najkomplexnejšími na celom svete a čo sa týka dĺžky, prekonávali aj New York. Kto by to bol dnes povedal. Začiatok 20. storočia priniesol prudký rozmach, ktorý so sebou priniesol okrem iného aj výstavbu mnohých obytných domov a tiež potrebu miest, kde by sa táto rastúca populácia večer po robotke mohla zabaviť. Broadway sa stal centrom nočného života, nakupovania a zábavy v meste, s viac ako tuctom divadelných a filmových palácov postavených pred rokom 1932. Po druhej svetovej vojne však viedla suburbanizácia a rozvoj siete diaľnic spolu s rastúcim počtom vlastníkov áut k poklesu investícií do centra.

Obrodenie vlastne prišlo až s novým miléniom, kedy sa centrum stalo znovu obľúbeným u umelcov a kreatívnych ľudí vďaka nízkym nájmom a mnohým voľným priestorom. To už prichádzame k Hotelu Cecil, ktorý začal vítať hostí už v roku 1924, ale počas Veľkej hospodárskej krízy a nasledujúcich desaťročí značne upadol. Jeho dlhá a turbulentná história je plná samovrážd a náhodných alebo neprirodzených úmrtí, z ktorých v posledných rokoch najviac zarezonovalo najprv tajuplné zmiznutie a neskôr šokujúce odhalenie mŕtveho tela Elisy Lam.

Tento prípad bol dokonca aj zachytený v dokumente na Netflixe, ale pre rýchle osvieženie pamäti šlo o to, že na internete začali kolovať videá z bezpečnostnej kamery v hotelovom výťahu, ktoré zachytávajú veľmi zvláštne správanie tejto mladej kanadskej študentky, ako opakovane stláča tlačidlá výťahu, vchádza a vychádza z neho a vyzerá, že sa snaží pred niekým skryť. Keďže žiadna z hotelových kamier nikdy nezachytila, že by budovu opustila, nikto si s jej zmiznutím nevedel rady, až pokým sa po necelých troch týždňoch hostia nezačali sťažovať na divnú chuť vody a nízky tlak. To nakoniec viedlo ku kontrole nádrže na vodu, ktorá sa nachádza na streche hotela, kde bolo objavené jej bezvládne telo. Vyšetrovacou skladačkou sa nakoniec zistilo, že táto študentka s nedávno diagnostikovanou extrémnou bipolárnou poruchou jednoducho nebrala predpísané lieky, čo malo za následok paranoidné halucinácie a skončila tak, ako skončila.

Ale aby som sa ešte vrátil k hotelu, jeho vlastníci a manažment sa aj snažili pozdvihnúť ho, ale narazili ak si dobre spomínam na nejaký starý zákon, ktorý prikazuje určitú časť hotela poskytovať na dlhodobé (hádam aj cenovo zastropované/regulované) bývanie, čiže tam ostáva žiť mnoho nízkopríjmových obyvateľov, vrátane bývalých bezdomovcov zo Skid Row, potrebujú nepretržitú lekársku a psychiatrickú asistenciu a mnohým by prospela aj liečba ich závislosti od návykových látok.

No a keď už spomínam Skid Row, ten miestny začína priamo tu na ďalšej ulici. Najprv však malé vzdelávacie okienko. Čo je vlastne Skid Row? Skid row (občas nazývaný aj skid road) je chudobná mestská oblasť ktorú obývajú chudobní ľudia „on the skids“, u nás by sme povedali, že na šikmej ploche. Jednoducho vysoká miera asociálynch živlov a drogových brlohov. Los Angelský Skid Row je neslávne známy hlavne obyvateľmi, ktorí ľúbia fentanyl a žijú v stanoch rovno na chodníkoch. A je to presne tá štvrť, ktorej zábery milujú ukazovať priaznivci potkana z Kremľa ako dôkaz, že Amerika je tá najväčšia diera na planéte Zem. Teraz by som bol nerád, aby to vyznelo zbabelo alebo slabošsky, lebo tak to nie je, ale do Skid Row peši nejdeme. Ja síce v sebe mám schopnosť odpojiť sa od okolia a vnímať ho len skrz fotoaparát, ale okolie voči mne často nie. A zase nemám za potreby nikoho urážať alebo dokumentovať jeho utrpenie ako na safari. Typu aha došiel sem trtko s foťáčikom a má potrebu ukazovať, že žijem v stane pri obrubníku. Chcem to vidieť, lebo ma to zaujíma, ale nebudem nikomu strkať objektív do tváre. Preto sa postupne vyberáme naspäť k autu s tým, že skrz Skid Row sa len prevezieme. Kompromis dosiahnutý. Počas backtrackingu k mašine prechádzame len o dva bloky ďalej cez nejaký hipstersko-farmársky trh s 60 dolárovými fľašami vína. Tieto svety už nemôžu byť ďalej od seba.

Auto nás aj napriek na lokálne pomery smiešnym deviatim dolárov víta bez ujmy a ešte predtým ako centrum opustíme, Miroslavovi naordinujem krátky detour ku koncertnej sále Walt Disney o pár ulíc ďalej. Parkovať nie je kde, tak na križovatke rýchlo vyskakujem s tým, že nech spraví kolečko okolo bloku, ja si to cvaknem a potom zas naskočím.

Ak vám táto budova niečo pripomína, nie ste samy. A viem presne aj čo, Guggenheimovo múzeum v Bilbau. Budovy sú si na prvý pohľad viac podobné ako je príjemné a pritom to tak vôbec nemalo byť. Koncertnú sieň Walta Disneyho navrhol svetoznámy architekt Frank Gehry, ale ako to občas býva, architekt mieni, investor mení. A Bilbao som nespomínal náhodou, ako spomína aj samotný Gehry, ten pôvodne navrhol Disneyho koncertnú sieň s kamennou fasádou: „Disneyho sieň by v noci v kameni vyzerala nádherne. Bolo by to jednoducho skvelé. Bolo by to priateľské. Kov v noci stmavne. Prosil som ich. Nie, po tom, čo videli Bilbao, museli mať kov.“ Z toho potom domino efektom vznikli ďalšie problémy s odrazmi, prehrievaním a podobne, ktoré tu však teraz nebudem rozoberať, lebo môj problém sa volá absencia mobilu (ktorý som nechal v aute) a absencia auta s Miroslavom, ktorý nechodí a nechodí, pričom tu už dávno mal byť. Až po niekoľkých zbytočných minútach vyzerania za horizont si všimnem, že on vlastne zaparkoval za križovatkou na odstavnom mieste a v sekunde dvanástej mu zaklopem na okno, práve keď sa rozbieha. Tiež ho mohlo napadnúť vystúpiť nevypisovať mi na mobil, ktorý leží vedľa neho, že kde som :)) Učíme sa celý život.

Z bezpečia interiéru nemeckého vozidla sa prevezieme cez Skid Row, kde sa práve rozdáva jedlo a aspoň teda pre dokumentačné účely pár záberov spravím tak, aby si to nikto nestihol všimnúť.

Pred definitívnym opustením centra ešte budeme oscilovať po jeho obvode, najprv do navigácie navolím LA Memorial Coliseum – viacúčelový štadión z roku 1921, ktorý sa čoskoro stane vôbec prvým štadiónom na svete, ktorý bude hostiť letné olympijské hry trikrát (1932, 1984 a 2028).

Žiaľbohu vo vedľajšom Science Center sa práve koná nejaký event, kde len parkovanie stojí 65 dolárov, tak sa umne z rady k závore vypýtame nabok. Toto centrum som inak pôvodne tiež mal v pláne navštíviť, hlavne z dôvodu, že je tu vystavený raketoplán Endeavour, ale po prečítaní reviews som zistil, že hala s ním je dočasne zatvorená, lebo budujú novú. Tak snáď niekedy nabudúce. Coliseum, ktoré sa len tak mimochodom stalo dejiskom záveru filmu Posledný skaut, si máme možnosť cvaknúť maximálne tak z blikačiek, zastaviť tu reálne fakt nie je kde. Teda myslím zadarmo, za peniažky by to určite išlo a možno aj úsmev na tvári by nám k tomu pribalili. Ale nie na našej.

Čo by to však bola za návšteva mesta anjelov, keby sme odignorovali betónové koryto rieky Los Angeles? Jedna z najikonickejších lokalít tohto mesta sa rovnako predrala do mnohých filmov a ja ako miesto prvého kontaktu volím viadukt na 1st Street. Auto odparkovávame v pofidérnej uličke o dva bloky ďalej a pešibusom sa vyberáme poobdivovať túto inžinersku stavbu, ktorá po väčšinu roka nemá s jemným cícerkom vody veľa roboty.

Betónový kanál bol vybudovaný po sérii ničivých povodní začiatkom 20. storočia, tak aby zároveň obmedzoval absorpciu vody do zeme a predišiel tak vyschýnaniu. Treba si však úprimne povedať, že toto nie je ani zďaleka tá najkrajšia časť mesta, ani tá najurdžiavanejšia, ale rozhodne je jednou z tých najpôsobivejších. To, že len pár blokov odtiaľto zároveň pozorujeme krúžiacu policajnú helikoptéru a počujeme vzdialené policajné húkačky len dotvára pomaly až cinematickú atmosféru tohto miesta. Byť tu ešte počas toho typického sépiového západu slnka, asi sa dojatím rovno rozplačem, ale aj bez toho presne tu, na tomto mieste dostávam tú exaktnú dávku LA, ktorú som celý ten čas od príchodu očakával.

Pozorné oko na fotke určite registruje aj električku, ktorú som osobne tipoval na domácu výrobu. Nemohol som byť ďalej od pravdy. Zmiatol ma robustný look, ale rýchle googlenie prezrádza, že sa jedná o Kinki Sharyo P3010, čo je neklamným znakom, že tieto vozne bohato obložené nerezovými blokmi pochádzajú z krajiny, kde slnko vychádza a nie zapadá. Mám sto chutí sem vložiť zopár technických údajov, ale včas som sa uvedomil myšlienkou, že koľajové vozidlá naozaj nie sú niečo, čo zaujíma veľkú množinu ľudí naprieč vekovým aj záujmovým spektrom a hlavne, nie je to nutné. Namiesto pretlaku dát vám teda poviem, že sa vraciame k autu a ja odškrtávam ďalšiu položku na mape. Pre tú nasledujúcu sa musíme vybrať približne desať míľ na severovýchod, až do južnej Pasadeny.

Deň sa zároveň preklápa do svojej druhej polovice a to znamená len jedno – treba obedovať. Reštaurácia z hlavne finančných dôvodov vypadáva z hry. Iste, 70 dolárov pre dvoch nie je niečo nepredstaviteľne drahé, treba si však uvedomiť, že sme tu vlastne len druhý deň a pred nami sú ešte tri týždne a každý dolárik sa zíde. Vlastne ani neviem prečo sa verejne na internete musím obhajovať, že namiesto reštiky volím v navigácii ako cieľ Taco Bell. Celkom ironické vzhľadom nato, že sa zase jedná o mexickú kuchyňu, ktorá býva jednou z mojich posledných volieb. Vyskúšať treba (takmer) všetko. A výsledok? Úprimne ma to nepresvedčilo a jediné pozitívum vidím na prázdnej prevádzke. Cena je priemerná a jedlo ploché, na druhú návštevu to už asi nebude.

V čom však LA nesklame sú filmové lokality, ale to tu opakujem už niekoľký raz. Ako aj to, že opäť musím načrieť do svojho detstva. O pár blokov severnejšie sa nachádza dom, ktorý v seriáli Krok za Krokom obývali Frank Lambert s Carol Fostrovou a ich šiestimi deťmi.

Zároveň mám potrebu manifestovať sklamanie, ktoré mi privodil generačný stret v práci, keď som tento seriál spomínal, Gen Z jednoducho nemala ani len páru o čom hovorím a ja som opäť raz dostal bolestivú facku precitnutia svojho veku. Od pondelka do piatka vždy o 19:30 na Markíze bolo toto niečo, na čo som sa tešil a na čo sa dalo spoľahnúť. Barák na 2011 Fletcher Ave vyzerá dodnes rovnako ako v seriálových prestrihoch, pocitovo sa nezmenilo absolútne nič. Vnútro samozrejme nekorešponduje s tým čo sme videli na obrazovkách, predsa len jedná sa o štúdio a nejaký bližší prieskum ani nie je možný, je to reálny dom s reálnymi ľuďmi a nie kulisa. A jeden z nich sa práve teraz pohybuje po obývačke a z toho čo si stíham všímať vyzerá ako keby sa zaháňal lakrosovou palicou. Vzhľadom nato, že to tu vyzerá byť (a asi aj je) slušná štvrť, tak sa nebudem nikomu obšmietať okolo domu, ale fotku pred týmto mementom detstva si neodpustím.

Južná Pasadena inak vyzerá celkom dobre, je tu veľa zelene a nepôsobí to tu tak spotene a štatistiky dávajú môjmu pocitu za pravdu. Je to jedna z tých bezpečnejších, ale zároveň drahších štvrtí, v kvalite života sa pravidelne umiestňuje v najlepších 20% v LA. Oproti tomu taký Compton, 25 minút jazdy južnejšie je niečo úplne iné. Pokým v Južnej Pasadene by sme na škále od 1 do 10 mohli dať bezpečnosti hodnotenie 7, Compton by dosahoval maximálne na trojku. V kvalite bývania rozdiel až taký markantný nie je a osciloval by niekde okolo priemeru. Pravdou však je, že táto kedysi nebezpečná štvrť robí v poslednej dobe veľké pokroky, až je Miroslav sklamaný, že keď jazdíme ulicami nikde to ani len nevyzerá nebezpečne. Asi čakal, že mu na križovatke namieri niekto pištol na hlavu, ale 90te roky sú už preč.

Ja tu zas pre zmenu zažívam veľmi príjemné GTA dejavú, keď sa pred nami objaví Compton Courthouse a ja tu budovu z hrania jednoducho poznám. Compton ako rodisko gangsta rapu ale jednoducho spojené s kriminalitou je, to je holý fakt. Tá prudko vzrástla najmä v roku 1965 po nepokojoch vo vedľajšej štvrti Watts a výsledkom bolo, že v roku 1969 to Compton dotiahol na prvé miesto kriminality v celej Kalifornii. Reputačne sa štvrť dostala do povedomia celých spojených štátov až koncom 80tych rokov s nástupom miestnych gangsterských rapových skupín Compton’s Most Wanted a N.W.A, z ktorých posledná vydala v roku 1989 album Straight Outta Compton. Najkrvavejším bol však paradoxne až rok 2005, keď homicide rate dosiahla úroveň 72 zabití na 90 000 obyvateľov. Keď by sme to prepočítali na 100 000, hodnota by dosahovala čísla 80. To sa ani len nedá porovnávať s takým New Yorkom, ktorý bol koncom 80tych rokov nie zrovna tým najbezpečnejším miestom na život. A tam sa táto hodnota vtedy pohybovala na úrovni 25.8. Dnes to v Comptone osciluje okolo hodnoty 20, ale takto v nedeľu poobede to tu pôsobí dosť mŕtvo, teda chcem povedať pokojne. To bol nemiestny vtip.

Pred nami je posledný necelý pol deň v LA, treba teda veľmi dôkladne porozmýšľať ako s ním naložiť, tak aby sme to neskôr neľutovali. Zrak teda opäť upriamim na displej môjho mobilného telefónu a po rýchlom preskenovaní mapy padne rozhodnutie previesť sa na Long Beach. Ja viem, že tu dôvody uvádzať nemusím, ale aj tak to spravím. Sú celkom prozaické, nie je to ďaleko a ešte sme tam neboli. Rovnako je to lokalita, s ktorou som sa už na televíznej obrazovke niekoľkokrát stretol a mňa zase veľmi presviedčať netreba. Miroslava tiež nie. Po Interstate 710 sa za necelú slabú pol hodinku dopracujeme až do štvrte Waterfront, ktorá leží neprekvapivo rovno pri vode. Long beach je pobrežné mesto, ktoré je dnes integrálnou súčasťou LA a okrem toho, že sa v ňom nachádza druhý najrušnejší kontajnerový prístav v USA, je tu aj ako je už z názvu patrné jedna dlhá pláž, ktorá má solídnych 20 míľ. My to ale odparkujeme kúsok od jej začiatku, pri malej upscale pôsobiacej maríne, kde som až šokovaný z toho, že parking stojí iba 2 doláre na hodinu. Platí sa starým dobrým parkovacím hodinám, ktorú sú samostatné pre každé jedno parkovacie miesto. Našťastie tento archaický parkovací systém dostal upgrade v podobe bezkontaktnej platby, čo znamená, že tu človek zaparkuje aj bez cengajúcej hotovosti. A to sa v roku 2025 počíta.

Po odpípnutí požadovaného času, ktorý si stanovíme na hodinu mám konečne možnosť zdvihnúť zrak a nasať miestnu atmosféru, ktorá by ako z oka vypadla typickému filmovému malomestu z produkcie Hallmark. Poznáte to, také tie generické filmy, kde do malého pokojného mesta, kde je všetko farebné a krásne udržiavané príde nejaký vonkajší element vo forme vyhoretého úspešného muža či ženy z veľkomesta a po sérii náhodných stretnutí tu nájde svoju životnú lásku v podobe majiteľky kvetinárstva alebo miestneho šviháka, ktorý každému rád pomôže. Prístav s jachtami a motorovými člnmi lemujú pestrofarebné reštaurácie s terasami, kde sa popíjajú predražené nápoje a požívajú pokrmy všetkých svetových kuchýň (len tu je na pár metroch vedľa seba, mexická, írska, talianska, či Lousianská reštaurácia). My sa tak maximálne prejdeme popri stoloch, byť v živote o niečo viac úspešnejší, asi by som sa pripojil, ale takto mi musí stačiť výhľad na protiľahlý maják Lions, ktorý je a vždy bol iba dekoratívnou stavbou.

Aby zas niekto netvrdil, že história sa o toto miesto ani neobtrela, tak mu vytrem kocúra. Stačí sa prejsť o niekoľko metrov ďalej a otvorí sa nám výhľad na odparkovanú (resp. asi skôr zakotvenú loď Queen Mary. Áno, to je presne ten legendárny zaoceánsky parník, ktorá brázdil Atlantický oceán medzi rokmi 1936 až 1967.

S vypuknutím druhej svetovej vojny bola prerobená na vojenskú loď a počas konfliktu prepravovala spojeneckých vojakov a na jednej zo svojich plávb v roku 1943 prepravila viac ako 16 600 ľudí, čo je dodnes platný rekord v počte duší na jednom plavidle súčasne. Pre porovnanie, najväčšia výletná loď na svete je v súčasnosti Icon of the Seas, ktorej obsadenie číta dokopy cca 9900 jednotlivcov. Po vojne sa Queen Mary vrátila k osobnej doprave a spolu s Queen Elizabeth začala s dvojlodnou transatlantickou osobnou dopravou, ktorej táto dvojica dominovala až do úsvitu éry prúdových lietadiel koncom 50. rokov 20. storočia. V polovici 60. rokov už teda toto plavidlo fungovalo so stratou a o niekoľko rokov neskôr ju tak jej majiteľ – spoločnosť Cunard (v roku 1967) oficiálne vyradila z prevádzky.

Práve vtedy do hry prichádza mesto Long Beach, ktoré ju odkúpilo a transformovalo na to čím je dnes. Teda hotelom, múzeom a reštauráciou zároveň. Keby ste sa tu chceli ubytovať, tak sa netreba báť nejakých horibilných súm, ide to aj za cca 140€ za izbu na noc. Ak by sa ma niekto spýtal, čo sa tu dá ešte robiť okrem pozerania sa na loď a more, tak by som povedal, že sa tu dá ešte pozerať na zaparkované autá. Nájde sa medzi nimi aj pár starých dobrých amerík. A netreba zabúdať, že aj tu sem tam niekto vyhuluje, takže marihuanovým oparom sa nevyhnete. Inak celkovo príjemné miesto, ktoré pôsobí ako taká oáza pokoja v tomto veľkomeste, len to počasie sa nám zas začalo nejak kaziť.

Zbacktrackujeme tak k autu, ale keďže ešte máme nejaké “voľné minúty” prejdeme sa cez cestu poobdivovať umelé jazierko, nad ktorým sa týči Hotel Hyatt Regency Long Beach. Ten by sám o sebe možno nebol až taký zaujímavý, keby sa tiež neobjavil v jednom kasovom trháku (aj keď to je dosť pochybné tvrdenie) s Arnoldom v hlavnej úlohe. Ako nápovedu dám červené tričko a hnedú koženú bundu. Presne tak, hovorím o filme Posledný akčný hrdina, ktorý sa síce nikdy neprebil do rebríčka mojich obľúbených filmov s rodákom zo Štajerska, ale tak videl som ho veľakrát, čo si budeme hovoriť. Tento hotelík tu poslúžil celkom extenzívne na scénu pohrebu na streche. Týmto filmovým poznatkom definitívne uzatváram túto kapitolu, ďalšími miestami, ktoré prenikli na plátna kín vás už v tomto zápise nebudem obohacovať. Alebo otravovať, to už si musí zodpovedať každý sám.

Na nás však prichádza jedna nepríjemná vec ktorou je únava, ešte umocnená tým, že zajtra vstávame už o pol piatej ráno. Niekedy je dobré priznať si, že netreba ísť na doraz a že si človek chce aj trochu oddýchnuť, čo si vlastne v poslednej dobe priznávam celkom často, keď sa tak zamyslím a obzriem spätne. Výsledkom tohto vnútorného monológu je vonkajšia verbálna dohoda, že zvyšok dňa už “vypustíme” a dáme si chill na moteli, prípadne v jeho veľmi blízkom okolí. Ale jedno po druhom. Počasie sa medzitým stihlo uvedomiť a škaredý mrak odišiel robiť vrásky do inej štvrte, strecha tak ide dole a do navigácie nastavujem naše dnešné “priletiskové” útočisko, jednu z viac ako 1400 pobočiek siete Motel 6.

Prístav, ktorý som spomínal o niekoľko riadkov vyššie a ktorý sa objavil napríklad v novodobom spracovaní filmu 60 sekúnd (viem, sľúbil som, ale neviem si to odpustiť) si obzrieme len spoza palubovky a onedlho sa už odpájame z Interstate 405 do typického LA vizuálu, pozostávajúceho zo širokej ulice lemovanej z oboch strán nízkou zástavbou a vysokými palmami.

Ešte skôr ako sa moja maličkosť vydá trpieť na recepciu (k tomu sa o chvíľu dostaneme) to stočíme k supermarketu El Super doplniť proviant a hádam aj nejakú tú vodu. Podľa informácii z informačnej diaľnice internetu je El Super vraj prominentný hispánsky maloobchodný predajca potravín, ktorý ponúka lacné a kompletné oddelenia potravín, pričom sa vo veľkej miere zameriava na hispánsku komunitu. Neviem ako vám, ale u mňa sú slová prominentný a lacný v ambivalencii a vnútri to skôr pôsobí lacno ako prominentne. To je odpoveď na nepoložené otázku, na ktorú misku váh sa prikloniť.

V každom prípade mi to nebráni opäť sa nechať uniesť touto formou “kultúrnej skúsenosti” a po obchode sa prechádzam dlhšie, ako je Mirovi príjemné, ale tak keď jemu je nepríjemné čokoľvek, čo je mimo trasy vchod – pult s pivom – pokladňa. Nech si zvyká chlapec. Mirko, ak toto čítaš, čo viem že čítaš, riaď sa viac heslom “Happiness is only real when shared” a menej “Happiness is only real when beer is in hand”.

Karma ma dobieha o 1000 stôp severnejšie. Nič nehovoriaci údaj, že. Teda o 0,2 míle severnejšie. O kúsok lepšie, ale stále blbosť. Imperiálne jednotky sú skrátka zlo. No teda o 390 metrov na sever prichádzam na recepciu motela nás ubytovať. A začína to, na čo som sa síce pripravoval, ale vedel som, že to pre mňa komfortné nie je a ani nebude. Samozrejme nemyslím nič iné, ako ten “jemný small talk”, ktorý sa reálne natiahne na 10 minút+, počas ktorých preberieme všetko od počasia až po teóriu, že život sa delí na ten pred koronou a po korone. Túto teóriu inak osobne podporujem a súhlasím s ňou. Nakoniec to teda zvládnem a víťazoslávne dostávam kľúče od našej predimenzovanej izby na treťom poschodí, kde si len rýchlo zhodíme veci, nahodíme plavky, zoberieme pár pív a odpraceme sa do bazéna.

Ja viem, že sa to nemá, Miroslav, vie, že sa to nemá, veľká tabuľa pravidiel hovorí, že sa to nemá, ale žijeme len raz, veď tu aj tak nikto nie je. “Badíkov” si užívame len každý po jednom kuse, kým nejde okolo recepčný a nezdvihne nad nami varovný prst. Žiadne vyhrážky, skôr len také priateľské upozornenie, že keď pôjde naspäť, nech tam tie pivá už nie sú.

Rýchlo teda exneme zvyšok a zároveň si uvedomíme, že sme vyhladli. Na izbe sa teda rýchlo prezlečieme do civilu a keďže ešte cca hodinu by malo byť svetlo, navrhujem krátku prechádzku po okolí namiesto instatného požívania fast foodovej stravy. Lawndale je štvrť (technicky je to ďalšie mestečko v meste, ale z hľadiska lepšieho hierarchického pochopenia to nazvem štvrť) nudného tvaru obdĺžnika s neveľkými rozmermi 1,6 x 3,3 kilometra. Obýva ju okolo 32 tisíc ľudí a keby som mal nájsť niečo, čím je zaujímavá, tak je to presne to, že je až zúfalo nezaujímavá.

Je to typická kalifornská “suburbia” s pokojnými rezidenčnými ulicami, ktorých väčšinu tvoria rodinné domy a sem tam nejaká bytovka. Jej výhodou je hlavne poloha blízko letiska a aj oceánu, ale bez zbytočného pátosu a glamouru. Mal som v hlave taký plán, že si tu ešte niekde sadneme na lavičku a dáme po pive, len tú lavičku nejako nie a nie nájsť a keď sa konečne objaví nejaký vhodný múrik, vždy to svojou prítomnosťou niekto pokazí.

Nakoniec tak namiesto nasávania chmeľových produktov a atmosféry obyčajnosti spravíme okruh, ktorý nás vypľuje pri fast foode Jack in the Box, s ktorým ani jeden z nás ešte nemal skúsenosť. Tá sa o pár minút neskôr ukáže byť zúfalo priemerná, burger neurazí ani nenadchne, zážitok za sebou nenechá žiaden a z hlavy sa odparí rýchlejšie ako z nej putoval do žalúdka.

Malým zadosťučinením je aspoň dnes naozaj pekný západ slnka, presne taký po akom som túžil včera na Santa Monica Beach, ale dostal som ho tu na Hawthorne bulvári. Keď neprší, aspoň kvapká. O pol ôsmej sme naspäť na izbe. Pobalíme čo sa dá na ráno a po sprche zapínam telku, kde práve začína Bad Boys 2. K pivu ideálne. Pred spaním ešte posledná kontrola budíka a s vedomím ďalšej noci kedy sa nevyspíme, aspoň na pár hodín zatvárame oči.