26.4.2014
Dnes večer z Lisabonu autobusom odchádzame do Sevilly, tak sa ráno musíme pobaliť. Po včerajšku sa nám príliš vstávať nechce, ale musíme. Ruksak si odložíme do miestnosti, ktorá slúži aj ako recepcia a z penziónu sa nám podarí vypadnúť pár minút pred dvanástou, čiže je jasné, že budeme meškať. Počasie dnes nie je také ideálne, navyše prší. Nie je to však klasický dážď ako ho poznáme u nás, nie sú ani vidieť žiadne kvapky, je to ako skôr ako keby boli vo vzduchu len malé čiastočky vody, domáci to nazývajú sprcha. Trvá to našťastie iba zopár minút a ako prechádzame cez Rossio, tak to úplne prestane. Má to aj svoje plus. V meste je menej ľudí, tak sa v centre o niečo ľahšie pohybuje. Vanda nám včera na kus papiera napísala približne kade máme ísť. Výťah, ktorým sme išli včera už poznáme, dole v supermarkete kupujeme aj dva citróny a víno k obedu. Ako sa vyvezieme výťahom hore, zisťujeme, že plán má v tomto bode jeden zádrhel a to, že od výťahu nevieme či ísť vľavo alebo vpravo. Rozhodujeme sa ísť vpravo. Prichádzame na križovatku ulíc, kde sme boli už včera, ale nevieme presne ktorým smerom máme ísť. Nakoniec pokračujeme ďalej rovno. Prichádzame na jednu z väčších ulíc Rua Limoeiro. Chodia tu aj električky a je tu malá vyhliadka.
V obchode so suvenírmi sa predavača pýtam kade mám ísť a našťastie mi poradí a ani to už nie je ďaleko. Vyšliapeme si ulicu Calçada Graça a onedlho už máme ulicu Villa Berta, kde býva Vanda na dosah.
Zoznámime sa s jej spolubývajúcim Manuelom a keď je všetko pripravené, môžeme začať jesť. Ako predjedlo máme mušle s chlebom a šťavou, ktorú pustili pri varení, krevety a šalát. Hlavné jedlo tvoria ryby a zemiaky. Všetko to zapíjame sviežim portugalským zeleným vínom. Po obede si oddýchneme a chvíľu sa rozprávame.
Je čas na kávu, tak vyrážame do parku Jardim Botto Machado, ktorý je hneď vedľa impozantnej budovy kostola Santa Engrácia. Počasie je nevyspytateľné, chvíľu svieti ostré slnko, potom sa na chvíľu zatiahne a popŕcha, potom opäť slnko a takto dookola.
Priamo pod parkom sa 2 krát týždenne koná miestny blšák, kde majú na predaj plno zaujímavých vecí a mnohé z nich by sme si vedeli predstaviť aj doma. Kupujeme si tu opaľovací krém, dve tričká a domov home made magnetku. Nastáva čas rozlúčiť sa a my schádzame dole k vlakovej stanici, odkiaľ máme v úmysle ísť autobusom k Torre de Belém, čo je taká ďalšia turistická zastávka, ale bola by škoda nevidieť to, keď už sme tu. Inak sa jedná o opevnenú vežu postavenú na začiatku 16. Storočia v tzv. Manuelskom štýle, teda finálna fáza portugalskej neskorej gotiky. V útrobách stanice si v automate kupujeme po dve jazdy na naše karty na dopravu a pred stanicou hľadáme zastávku autobusu. Nikde tu nie je, tak sa peši prejdeme o niečo ďalej k ďalšej zastávke. Autobus 28, ktorý nám Vanda odporučila tu nikde ale napísaný nie je, zato tu je 728. Usudzujeme, že to bude on, keďže všetky sa začínali sedmičkou, navyše má aj v popise trasy Belém. Uisťujeme sa ešte opýtaním jedného staršieho pána, ktorý s nami tiež čaká na zastávke. Autobus 728 sa ukazuje ako správny a navyše niečo ako zrýchlený spoj, keďže medzitým stojíme asi len na 3 zastávkach. Mali sme nim ísť aj naspäť, ale k tomu sa ešte dostanem.
Z autobusu vystupujeme pár metrom od kláštora Hieronymitov (Mosteiro dos Jerónimos), čo je ďalší turistický highlight. Dokončený bol po deviatich rokoch už v roku 1511 a od 1983 je zapísaný v UNESCO. Dovnútra nejdeme. Inak práve tu bola 13. 12. 2007 podpísaná Lisabonská zmluva. Od kláštora sa prejdeme cez park k podchodu pod cestu. Tu si od jedného miestneho maliara kupujeme za 5€ jeden z mnohých pekných obrázkov, ktoré maľuje vodovkami. Vychádzame pri Padrão dos Descobrimentos, v preklade Pamätník objaviteľov. Je to 50 metrov vysoký pamätník z betónu a pripomína slávnu éru portugalských moreplavcov, resp. éru zámorských objavov. Nachádza sa na mieste, z ktorého sa portugalskí moreplavci vydávali na svoje dlhé cesty. Pôvodný pamätník tu bol od roku 1939, ale v 1958 ho rozobrali a ten dnešný je jeho replika.
Od neho to už k Torre de Belém nie je ďaleko. Po pár minútach chôdze sme tu. Chvíľu sa tu poobšmietame, ale počasie sa opäť začína trochu kaziť, tak sa vraciame naspäť na zastávku.
Zo zastávky je niekoľko možností ako sa dostať späť do centra. Buď niekoľkými spojmi električky alebo autobusu. Na zastávke je však kvantum ľudí uprednostňujúcich električku, tak túto možnosť zavrhneme. O chvíľu prichádza náš autobus 728, do ktorého sa však natlačí celkom hojný počet ľudí, tak sa rozhodujeme nenastúpiť, čo sa ukáže ako chyba. Hneď po ňom totiž prichádza 717, ktorý ide tiež na námestie a nastupuje do neho okrem nás iba pár ľudí. Ako sa však ukáže, tento autobus má cestou k námestiu asi 20 zastávok a na každej sa pridávajú ďalší a ďalší ľudia. Už od štvrtej zastávky cestujeme doslova namačkaní, na niektorých zastávkach ľudia ani nedokážu nastúpiť. Takto cestujeme vyše 30 minút. Pokým sa konečne dostaneme na Rossio, tak sa aj počasie umúdri a svieti slnko.
V penzióne si vyzdvihneme ruksaky a metrom sa vezieme na stanicu Gare de Oriente. To je jeden z hlavných dopravných uzlov v Portugalsku. Je tu autobusová a vlaková stanica, nákupné centrum, policajná stanica. Navrhol ju španielsky architekt Santiago Calatrava a je to jedna z najväčších staníc na svete. So 75 miliónmi pasažierov ročne je rovnako vyťažená ako Grand Central Terminal v New Yorku.
Je tu aj pošta, síce zatvorená, ale s automatom na známky. Ten však nefunguje, tak lisabonské pohľadnice budeme musieť poslať zo Španielska. Pozrieme si ešte vlakové nástupištia, ktoré sú práve teraz ľudoprázdne a presúvame sa na autobusovú.
Nie je nám celkom jasné, odkiaľ presne odchádza náš autobus do Sevilly tak sa ideme opýtať do kancelárie. Teta nám povie, že rovno spred dverí a dá nám visačky na batožinu. Zvyšný čas do odchodu autobusu sa stihneme prezliecť do pohodlnejšieho oblečenia na spanie a pár minút pred desiatou už prichádza náš autobus aj s cholerickým šoférom. Pri vkladní batožiny do autobusu má svoj systém, čo je OK, ale jeho prístup k cestujúcim je už na tom horšie. Každému pozerá do igelitky a ak tam má nejaké jedlo, tak si ho musí dať dole do autobusu a nemôže si s nim ísť sadnúť. 2/3 cestujúcich tvoria turisti, ale každého sa pýta v španielčine kde vystupuje a navyše nesmierne rýchlo rozpráva, tak je bez šance niečo zachytiť. Tak každý na všetko kývne. No nič. Nastupujeme a o pár minút už frčíme na výpadovke z Lisabonu. Onedlho už spím.