Krasnojarsk 2019

Deň 4 – Krasnojarská priehrada a národný park Stolby

16.2.2019

Zobudím sa sa celý zmätený s tým, že už je určite ráno, ale pohľad na mobil ma upokojí – sú iba dve ráno. Po tejto potešujúcej informácii spím pokojne až do budíka o siedmej. O pol hodinu neskôr už na ulici pod domom čakám na Uber, ktorý ma vezie na Avtovokzal. Brieždenie tu má svoje čaro. Na stanici kupujem za 100 rubľov lístok do 44 kilometrov vzdialeného mestečka Divnogorsk a presuniem sa na nástupište.

Maršrutka ma vykopne priamo v centre na “staničnom” námestí. Vonku je opäť príjemných mínus 11 ale aspoň slnečno. V malej budove autobusovej stanice si pred cestou k priehrade najprv doprajem raňajky v podobe sosisky a čiernej kávy. Spoločnosť mi robí zaseknuté dvdčko, kde ide dookola song, ktory sa mi vryl do pamäte asi už navždy.

Ešte skontrolujem dokedy musím byť naspäť. Podľa grafikonu ide posledná doobedná maršrutka naspäť do mesta o 10:42, potom nasleduje takmer 4 hodinové okno. Pred stanicou teda oslovím prvého taxikára, za koľko ma zoberie k priehrade. On povie 600, ja 500 a sme dohodnutí. Ešte ho zneužijem na jeden obrázok do môjho narcistického albumu a môžme vyraziť.

Aj tak ma pekne natiahol, 7 euro za 7 kilometrov jazdy, resp 14 tam aj späť, to sú také bratislavské ceny cez telefón. Po pár minútach parkujeme na pravom brehu rieky a cez lesík ma zavedie na miesto, odkiaľ je solídny výhľad. Krasnojarská vodná elektráreň, tu stojí od roku 1972. Jej stavba trvala dlhých 16 rokov a jej špecialitou je výťah pre lode:

Ono keď takto pod ňou človek stojí ani neuvedomuje, aký výkon je schopná vyprodukovať. Jej výkon je 6000MW, čo ju radí na deviate, resp. desiate miesto najvýkonnejšej vodnej elektrárne na svete a 15. miesto najvýkonnejšej elektrárne celkovo. Pre predstavu, jej kapacita je viac ako 4 krát vyššia ako oboch našich jadrových elektrárni dohromady. Rád by som ešte navštívil smotrovaciu ploščaďku na druhom brehu, tak sa pýtam taxikára či ma tam vezme, ale je chamtivý a chce ďalších 500 rubľov. To sa rozhodnem oželieť, výťah v akcii aj tak neuvidím, lebo žiadna loď na obzore nie je. Mojou ďalšou zastávkou je Národný park Stolby, ten je na okraji Krasnojarsku. Pýtam sa ho, že za koľko by ma hodil tam. Vraj 600. Takže ďalších 7 kilometrov na druhú stranu rieky je za 500, ale 32 kilometrov späť do mesta 600, priznám sa, že tejto cenotvorbe nie úplne rozumiem, ale nevadí. Nasadáme späť do auta a vyrážame.

Vstup do národného parku začína cca 2 kilometre od hlavnej cesty, toto som si overoval ešte včera večer na izbe. Čakal som v čom bude zádrhel a bol presne v tom, že ma vyhodil na hlavnej ceste s výhovorkou, že ďalej je to autom zakázané. Ale veď lepšie pre moje zdravie. Po prvých dvoch kilometroch prichádzam k pomyselnému vstupu. Je tu malé parkovisko, bufet a tabule upozorňujúce na zákaz vstupu áut, psov atď.

Síce až hore vedie asfaltka, ale popri nej sa drží lesný pekný chodník. Všade je čisto, všetko je tu upravené a na úrovni, teleportovať sa priamo sem, Rusko by som netipoval. Onedlho míňam stredný bufet a nasleduje posledná, najstrmšia fáza, po zdolaní ktorej sa dostávam na koniec cesty.

Tu si naordinujem veľkú porciu čaju z čerstvých lesných plodov. Zdolám posledných pár sto drevených schodov a už sa priamo nachádzam pod jedným zo skalných útvarov.

Národný park Stolby (запове́дник Столбы) je rozľahlá prírodná rezervácia známa predovšetkým vďaka vysokým skalným vežiam. Stolby znamená v preklade stĺpy a tých sa tu nachádza vyše dvadsať. Najbližšiu hodinu teda strávim chodením po lese, štveraním sa na skaly a popíjaním vreckového krymského koňaku, ktorý som kúpil v rozmare ešte včera cestou okolo obchodu. Ten najimpozantnejší “stolb”, skalu Perja (Скала Перья) si nechám na záver. Len škoda, že ma tu nemá kto odfotiť, tak tu musím šaškovať so selfie.

Misia splnená, môžem sa pomaly vybrať naspäť dole. Teória relativity hovorí, že cesta späť je vždy pocitovo rýchlejšia ako cesta tam, len v tomto prípade to nejak neplatí. V strednom bufete sa posilním pirohmi a čajom bez chuti. Ešte že mám dochucovadlo. V poslednej etape sa ku mne pripojí starší pán s otázkou, či hovorím nemecky. Moja záporná odpoveď ho nevyviedla z miery a spustil svoj ruský monológ o tom ako pracoval v divadle tu v meste a skladá básne, z ktorých mi cestou niekoľko odrecitoval. Po 15 kilometroch som opäť na hlavnej ceste a snažím sa privolať Uber, ale aplikácia nejak štrajkuje. Pomohol až tvrdý reštart a onedlho tak už uháňam v Lade Kaline.

Vystupujem pri divadle a ešte raz teda pozriem tie ľadové sochy. Dnes je dramatickejšia obloha a aj slnko sa sem tam ukáže, tak to vyzerá o niečo lepšie. Na nábreží sa prejdem k z polovice zrekonštruovanej stalinistickej budove riečneho terminálu (Речной вокзал).

Popod typickú bytovú zástavbu to stočím späť do mesta poobzerať sa po mieste kde sa najem. Zvíťazí Vinegret Bufet, táckareň sídliaca v industriálnej budove. Hipsteri by zaplesali. Tu prvýkrát ochutnám rybiu soljanku a nechám si pripraviť wok s krevetami.

Vonku sa medzitým takmer zotmelo a mne zostáva nakúpiť ešte nejaké prezenty, tak pozerám kde čo je. V neďalekom papiernictve, kde by si občas aj dlážku od toho špinavého nanoseného snehu zvonka mohli umyť kupujem plátenú tašku a vyberám sa smerom k podnikovej predajni lokálnej čokoládovne Kraskon. To s tou dlážkou bude nejaká miestna obyčaj, lebo aj tu to každý ignoruje. Vyzerá to, že som prišiel v hodine dvanástej, lebo 3 zo štyroch predavačiek rátaju tržbu. A všetky štyri sa teda tvária veľmi príjemne a vľúdne. U jedinej voľnej teda kupujem dve čokolády a tá za mnou hneď rovno aj zamyká. Hlavne nech už môžu ísť domov.

Potrebujem ešte vyriešiť jedlo na ráno, tak si v pizza prevádzke nechám zabaliť do krabice večeroraňajky. Vraciam sa na izbu a volám Nikolajovi, že o piatej potrebujem vypadnúť, čo teda s kľúčmi.  Asi mi nedôveruje, lebo že o piatej si ich príde prevziať a skontrolovať byt. No ako chceš. Ja si dám sprchu a pobalím všetky veci, nech ráno nemusím strácať čas s blbosťami.