23.10.2021
Budím sa s takým neskutočným bolehlavom, ako keby som pil týždeň v kuse. A to mi treba ísť ešte aj auto vrátiť. Na raňajky absolútne nemám chuť a s vypätím všetkých síl drbnem jeden brufen a beriem auto z garáže. Na CPS pumpe dotankujem plnú a s pár minútovým meškaním som v požičovni. Doplácam druhý deň na autopilota podpíšem zmluvu a preberací protokol a privolávam Yandex, v ktorom sa cestou späť na hotel skoro dogrcám. Úvod dňa ako z katalógu.
Na raňajkách akurát rozbabrem tanier a kopnem do seba dve kávy vo viere, že mi bude aspoň o niečo lepšie. Na izbe ešte dám sprchu a do ulíc sa dostávam až pred jedenástou. Dostať späť do formy sa ako prvé pokúsim 20 minútovou prechádzkou do kopca popri nádhernom železobetónovom plote Hotela Hrazdan, ktorý je z nejakého dôvodu, ktorý nemám teraz chuť zisťovať zakázané fotografovať a navyše tu stoja pandúri, tak nebudem zbytočne provokovať. Fotka z netu musí stačiť.
V supermarkete sa osviežim Jermukom a cukor doplním KitKatom. Po chvíli už prichádzam k svojmu prvému dnešnému cieľu – stanici metra Marshal Baghramyan. Tá mi neslúži len ako prostriedok na presun, ale zaujímavá je aj samotná budova, resp. teda presklená vstupná hala, ktorá má dizajnom odkazovať na Neue Nationalgalerie v Berlíne. Narozdiel od nej sa ale stanici nedostáva dostatočná pozornosť čo sa týka údržby, tak pomaly ale iste, viac a viac pustne. Za pár šušňov zakúpim žetón a po eskalátore sa zveziem do podzemia, kde po mne už po prvej fotke začne pracovníčka nepríjmne pokrikovať, tak radšej rovno nastúpim do prichádzajúcej súpravy.
Odveziem sa len jednu zástavku na legendárnu stanicu Yeritasardakan, ktorej fotografie nesmú chýbať v žiadnej publikácií o sovietskom modernizme. Za to vďačí ikonickej nadzemnej valcovitej železobetónovej konštrukcií, ktorá vyčnieva nad povrchom presne pod uhlom, ktorý ideálne osvetľuje eskalátory.
Doslova na skok od stanice, vlastne stačí len prejsť cez park sa nachádza ďalšia budova, ktorá milovníkov brutalizmu iste privedie na pokraj mentálnej nirvány. Jedna z budov Národnej univerzity architektúry a stavebníctva Arménska nepotrebuje ďalší komentár.
Aby som teda venoval mentálne zadosťučinenie svojej katedre a inštitúcií, kde posledných pár rokov pôsobím, nevynechám návštevu Matenadaranu, ktorý je hneď za rohom. Už pred vstupom vo mne maršrutky privážajúce celé skupiny budúcich daňových poplatníkov vzbudia zmiešané pocity.
V pokladni zakúpim lístok separátne pre seba a separátne pre fotoaparát a v budove sa hekersky vyhnem radu na WC využitím toho o poschodie vyššie. Ceduľku “staff only” si všimnem až pri odchode. No a čo je to teda ten Matenadaran? V skratke múzeum, výskumný ústav a hlavne najväčší depozitár arménskych manuskriptov na svete. Matenadaran v súčasnosti sídli v dvoch budovách. Táto “stará” zo sivého čadiča z roku 1958 – ktorá bola podľa zlých imperialistických jazykov jednou z mála, kde sa v dobách ZSSR nachádzala klimatizácia – začala byť so svojimi 28 tisíc štvorcovými metrami v 80. rokoch malá a tak sa už koncom tejto dekády počítalo so stavbou novej.
Zemetrasenie v roku 1988 a následné geopolitické zmeny na začiatku 90. rokov však spôsobili, že nová budova uzrelo svetlo sveta až v septembri 2011. Ani vtedy sa však na jej stavbu nenašli peniaze v rozpočte, ale celú ju zatiahol arménsky obchodník Sergej Hambartusumian žijúci v Moskve spolu s Maximom Hakobianom, hlavným akcionárom najväčšej arménskej ťažobnej spoločnosti Zangezur Copper and Molybdenum Combine. O manuskriptoch tu vypisovať nebudem, všetko sa dá nájsť na internetoch a sumár pekne na Wikipedii.
Čo ma prekvapí vovnútri je už okrem spomínaných školákov aj niekoľko zahraničných exkurzií, len počas pár minút narazím na nemeckú a francúzsku skupinu.
Najväčší ťahák a ozajstné srdce mesta je však o kúsok ďalej. Konkrétne o dve ulice západnejšie sa predo mnou otvorí výhľad na jednu z najoriginálnejších stavieb a pravdepodobne najlepšie využitie svahu v centre mesta – Jerevanskú kaskádu. Toto obrovské (a bohužiaľ stále nedokončené) travertínové schodisko z roku 1980 je exkluzívny spot na trávenie času a za optimálnych poveternostných podmienok aj s výhľadom na legendárny Ararat.
Ja však nie som ešte úplne hlúpy a viem, že takto v strede dňa na ňu nemá zmysel ísť – v prvom rade by som sa tam pekne dopotil a čo je dôležitejšie, slnko by mi svietilo presne oproti, takže by som z výhľadu mal akurát tak veľké ho…nič. Namiesto toho si ju nateraz cvaknem iba zdola a po rokoch si opäť osviežim pamäť pohľadom na Boterové sochy.
Kaskádu si nechávam na podvečer a po 180 stupňovej otočke si to namierim smerom k Opere. Človek by čakal, že to bude žiť hlavne tu, ale prekvapivo veľká vyasfaltovaná plocha ľudí nepriťahuje.
Radšej teda v stánku kopnem americano a v priľahlej detskej knižnici pomenovanej po Khnkovi Aperovi pokračujem v knižnej tour. Khnko Aper bol pseudonym arménskeho spisovateľa detskej literatúry Atabeka Khnkoyanova, po ktorom táto inštitúcia nesie svoje meno. Od roku 1980 sídli na exkluzívnej adrese priamo v centre a to dokonca v samostatnej 4 podlažnej budove z rysovacích pier architektov Ghulumyana a Alaverdyna, ktorá sa dodnes hrdí sovietskym interiérom s dobovými maľbami a inštaláciami. S fondom pol milióna kníh je na tom rovnako ako také Rusko s 48 násobným počtom obyvateľov a to nehovorím o tom, že Ruská štátna detská knižnica v Moskve sídli na prízemí obytného domu.
No ale už by sa aj jesť patrilo a spomeniem si, že kúsok od hotela z prvej noci som mal dve celkom sympaticky sa tváriace reštaurácie. O 10 minút neskôr si tak už zaparkovaný v Armat Lounge objednávam mäsko s ryžou a keďže mi je konečne už aj trochu k svetu, tak aj pohár bieleho suchého.
Po štvrtej ako znovuzrodený kráčam po pešej zóne, ktorá sa krčí pod stále prázdnymi apartmánovými domami. Odtiaľto to radšej strihnem na námestie republiky, alebo ako ho volajú domáci – Hraparak. To je skratka z Hanrapetutyan hraparak, názvu, ktorý mám aj po 11 rokoch z nejakého dôvodu vrytý natrvalo do pamäte. Tu to žije ako sa patrí, do toho fontána, plno ľudí a neskoré lúče slnka. No sobotný podvečer na úrovni.
Kvôli slnku ma začína trochu tlačiť čas, tak sa z námestia presúvam na ďalší modernistický spot, ktorým je vstup do stanice metra. Pred pár rokmi som si tu spravil celkom schopnú fotku, ako sa však ukáže, odvtedy tu pribudli stánky a obchody, takže skúsiť si ju zopakovať sa ukáže ako nereálne. Dominantou tohto predimenzovaného vstupu je parádna fontána, bohužiaľ však vypnutá, vlastne si nepamätám či fungovala aj predtým.
Každopádne najlepšie miesto pre fotečku je zhora tu však prebieha remont námestia, ktoré je celé opáskované. Ani to ma však nezastaví a o pár minút tak spokojne môžem nabrať smer sever-severozápad.
Po pravici miniem Kino Moskva a kostol Katoghike a pod obytným domom o kúsok ďalej mám nejaký flashback z tohto miesta. Len to už teda neviem overiť, že to bolo presne tu, spomienky sú už zahmlené a v tej dobe som o žiadnom dotykovom mobile s GPS ani nesníval. Tento moment teda zostane už navždy zahalený rúškom tajomstva.
Kaskádu dosahujem krátko pred šiestou a pomaly sa vyberám smerom hore. Kde tu sa zastavím na pár fotiek, už sa konečne nikam nemusím ponáhľať, len čakať, kým sa slnko pomaly skryje za horizont a odhadnúť do akej farby sa následne sfarbí obloha.
Je naozaj škoda, že finálna tretia časť sa stále nepodarila dokončiť a vo svetle nedávneho konfliktu sa to zdá byť opäť o niečo menej reálne. Strávim tu približne hodinu a keď na mesto padne tma schádzam dole.
V najbližšom minimarkete si kúpim nejaký proviant na večer a Yandexom sa nechám odviezť na hotel, kde plánujem konečne využiť to SPA. Na recepcií ma hneď schladia, že je obsadené a mám čakať na izbe kým mi zavolajú. Čakanie si spríjemním popíjaním vína a keď sa o pol deviatej konečne ozve telefón, som pripravený. Na moje veľké počudovanie sa jedná o súkromné SPA. V realite je to jedna veľká miestnosť s niekoľkými pohovkami, sociálnym zariadením, sprchou, fínskou saunou a bazénom. SPA by som to teda úplne nenazval, minimálne by som to nedával do názvu hotela, ale tak aspoň to mám celé iba pre seba, čo tieto negatíva stiera. Do desiatej mám tak o zábavu postarané a do perín padám pekne oddýchnutý.
