30.5.2021
Tentokrát sme už rovnakú chybu nespravili a kúrenie išlo pekné celú noc, vďaka čomu som sa vyspal ako človek. Budím sa okolo siedmej, Janku ešte nechávam spať a idem aspoň si konečne dať horúcu sprchu. Medzitým aj slnko vyšlo, tak dám variť vodu na kávu a rezance. Po raňajkách trochu poobzerám romantické zákutia kempu a vyplaším lesné myši.
Premáva odtiaľto aj loďka do mesta, bohužiaľ len za hotovosť a tá nám došla už predvčerom tak z plavby nič nebude.
Veci pobalené, ľudia umytí, tak krátko po desiatej opúšťame kemp. Na šikmej ploche ešte fixnem strešný box – včera večer sa totiž náhle spustil lejak a ako som tam nahádzal veci, tak som zablokoval mechanizmus zámku a nedal sa otvoriť. Stačilo ale auto iba nakloniť, aby sa veci zosunuli doľava a už to bolo ok. Poučenie do budúcna. Počasie je dnes na jednotku a Bled už čaká, tak najvyšší čas vyraziť. Retardiť s hľadaním bezplatného parkovania sa mi fakt nechce, tak to dám na to platené odkiaľ je to dobrý štartovací bod na vyhliadku Mala Osojnica, kam máme namierené. Po pár metroch chôdze na krajnici sa napájame na chodník a pred nami sa vynára poznávací znak tejto najúspešnejšej bývalej juhoslávskej krajiny – malý kostol Nanebovzatia Panny Márie na malom ostrove na jazere Bled. Ten tu v súčasnej podobe stojí od konca 17. storočia a jeho poznávacím znamením je okrem unikátnej polohy aj 52 metrov vysoká kostolná veža. Nás však viac ako história z cirkevných análov zaujíma samotná vyhliadka, preto sa z udržiavaného chodníka o niekoľko desiatok metrov neskôr vyberáme do lesa, kde začíname výstup k spomínanej vyhliadke.
Tabuľkových 30 minút je evidentne aj s fotopauzami, ktorých sme si spravili cestou niekoľko, výhľady sú fakt super a každý nasledujúci je o niečo lepší ako ten predchádzajúci, aj keď osobne sa mi najviac páčil ten predposledný pred vyhliadkou, kde je lavička.
Fotiek máme ako nasratých, tak druhú vyhliadku, ktorou je Ojstrica škrtám z plánu. Na Malej Osojnici ešte zadelím panorámu a dole sa vraciame lesom inou (menej strmou) cestou.
Celá vyhliadková anabáza sa zmestila do dvoch parkohodín, čo je cena jednej hipsterskej kávy v centre Bratislavy. Samotné mestečko navštevovať nejdeme, to prenecháme čínskym turistom keď opäť zaplavia Európu. Obed sme chceli vyriešiť sosiskami z benzínky, ale benzínky nám jedna za druhou dávali facky do tváre. Keď už sme kapitulovali na hotdogy a zaparkovali v poslednom väčšom mestečku pre drakúskou hranicou (Jesenica) v grill pube Rondo, tak nám čašníčka naplula do tváre hláškou, že kuchyňa je zatvorená. No videl toto svet? Poslednou záchranou sa nám stala mexická Restavracija Chilli Jesenice o jednu križovatku ďalej. Teraz si tak uvedomujem, že som bol vlastne prvýkrát v živote v mexickej reštaurácií a aby sme netrapošili, tak sme zadelili Fajitas. Dali sme si jednu porciu na polovicu a aj tak tam ostalo, ak toto niekto dokáže zjesť celé, tak asi nemá boha pri sebe.
Jedinou vadou na kráse bola trochu viac pomalá obsluha, ale tak nemôže byť všetko úžasné. Plní kalórií sa odgúľame naspäť k autu a na poslednom zjazde na diaľnicu pred tunelom Karawanken to risknem aj bez diaľničnej, veď logicky inak sa do tunela dostať nedá. Samozrejme na hranici si Slovinci všetkých bez známky odstavovali, ale keď som mu povedal, že sme prišli posledným nájazdom z dediny, tak povedal OK a mohli sme pokračovať. Prejazd týmto technickým zázrakom samozrejme nie je zadarmo, 7,8 kilometra dlhý tunel, ktorý rakúska firma Tauern Autobahn stavala 6 rokov si v roku 2021 cenia na 7,6 eura, ktoré vám ale ušetria kopu času aj nervov.
Na druhej strane iba formálna kontrola dokladov, po ktorej nám rakúsky colník odzdraví čau a môžme fičať smer Slovakistan. Pri Klagenfurte si z diaľnice zídeme na legendárnu JETku s luxusnými cenami palív, kde dotankujem plnú a zvyšok cesty až po Viedeň je tradičná diaľničná nuda. Tu nám životy spestrí rakúsky dôchodca na veteránskom Volve, tak sa to robí do psej matere!
Za neskorých lúčov slnka nechávame metropolu, ktorá vychovala mená svetového formátu ako Mozart, Falco alebo pán s úzkym knírom za sebou a na poslednou diaľničnom odpočívadle pred hranicou našej domoviny ešte využijeme čistý záchod.
Cestovateľský semafor, ktorý som spomínal v úvode nám “beztrestne” (t.j. bez karantény) dovoľuje prekročiť pomyselnú čiaru štátnej hranice až po 6:00 ráno. Neostáva nám teda nič iné, ako sa po prechádzke po rakúskej strane hranice na parkovisku uložiť na spánok a po budíku o 5:50 si to namieriť priamo domov trochu sa pred odchodom do práce obriadiť.
Členom konzília odborníkov prajem dobrú noc.