2.7.2009
Z hostela sa vytrepeme až niečo po desiatej a okolo vlakovej stanice prichádzame do prístavu.
Rozhodujeme sa využiť vyhliadkovú plavbu po Bospore a nastupujeme na loďku. Postarší námorník pendlujúci pomedzi turistov a snažiaci sa získať zákazníkov na nadchádzajúcu plavbu nemá s nahováraním príliš veľa práce, čomu podľa nás prispieva hlavne fakt, že nejde o bežnú turistickú loď obrovských rozmerov, ale sympatickú klasickú rybársku bárku, prudko zmietanú pobrežnými vlnami. O pár minút sa zaplnia aj zostávaúce prázdne miesta na drevených laviciach lodnej terasy a vyrážame. Spočiatku plavba pripomína jazdu na centrifúge, ale hladina sa čoskoro ukľudní a oddávame sa slnečným lúčom, pofukujúcemu vetríku a prekrásnemu výhľadu na Bosporské pobrežie Istanbulu. Hoci loď nejde príliš rýchlo, nevinný ľahký vetrík robí svoje a začína nám chýbať dusno a 41 stupňov. Kapitán ale myslel na všetko a počas druhej polovice plavby sa po prvýkrát zoznamujeme s asi najpopulárnejším tureckým nápojom – čiernym (extra silným) čajom. Čaj sa podáva všade, v malých sklenených pohárikoch. Na ulici bežne vidieť “roznášačov čaju”, obsluhujúcich záujemcov o bezkonkurenčne najllepšie osvieženie, piamo vo víre veľkomesta. Plavba trvá 2 hodiny a plavíme sa najprv popri európskom a späť popri ázijskom pobreží.
Po plavbe si v meste na terase dávame jeden turecký čaj a ponárame sa do spleti uličiek, ktoré obklopujú Grand Bazaar.
Mám chuť na ustrice a tak ich hľadáme asi hodinu, až sa nám ich podarí nájsť na opačnej strane na Ordu Caddesi. O kúsok ďalej sa zastavujeme na obed na kebab. Po obede sa presúvame ku zástavke Sultanahmet, kde sa vyvalíme do trávy, oddychujeme a pozorujeme ľudí , ktorí prechádzajú okolo.
Po oddychu máme namierené na Kennedy Caddesi.
Nejaký čas sa prechádzame popri pobreží a pomaly sa vraciame do hostela.
Večer ešte skočíme urobiť pár nočných záberov.
