Madeira 2024

Deň 4 – instavodopád, les Fanal a oddych v Porto Moniz

31.1.2024

Posledný januárový deň dnes pripadá na stredu. A stredu sme si určili ako oddychový deň, kedy sme si rezervovali najlepšie ubytko a tak nejak som počítal s kúpaním sa v tých lávových (alebo magmových?) bazénoch. Jeden jediný deň z týždňa niečo naplánujem a potom sa človek pozrie von a vidí jednu neprerušovanú šedivú oblohu.

No zostáva už len dúfať, že zajtra bude opäť pekne. Každopádne to znamená, že dnes je toho na programe naozaj minimum, v realite len potrebujeme vyplniť čas medzi odchodom z jedného hotela a checkinom v druhom, čo v absolútnych číslach dáva hodnotu 5 hodín.

Po raňajkách sa rozlúčime s babi, napíšeme pekný odkaz do knihy hostí a vydávame sa v ústrety prvému bodu vyznačenému na mape – jaskyniam São Vicente, ktoré sú síce zavreté už vyše dvoch rokov, ale pred troma dňami sa na Google mape objavilo nové review. Či je to len glitch v systéme alebo sa tieto takmer 900 tisíc rokov staré útroby zeme naozaj opäť sprístupnili verejnosti, sa dozvieme už o pár minút. Ale prázdne parkovisko asi dáva veľmi jasnú nápovedu. Plnú istotu však získame až tak, že sa prejdeme k pokladni, kde nám teta povie to, čo sme očakávali.

Dávame si tak otočku a na pomyslenom dnešnom To Do liste presúvam zrak na položku číslo 2. Tou je Bica de Cana, ktorá sa na propagačných materiáloch hrdí úžasnými fotkami východu slnka ponad mraky pod úrovňou tejto vyhliadky. S pravdepodobnosťou hraničiacou s absolútnou istotou takéto prírodné divadlo našu návštevu sprevádzať nebude, ale tak je to viac menej cestou, tak prečo sa tam nezastaviť. Z hotela je to len nejakých slabých 17 kilometrov, síce s prevýšením viac ako 1000 metrov, ale to nie je nič, s čím by si trojvalec na Seate neporadil. Horšie však je, že Google mapy ukazujú cestu ako zatvorenú. Tomu mám po niekoľkoročných skúsenostiach chuť nie vždy úplne veriť, veľakrát som sa stretol s tým, že v realite tomu bolo presne naopak. Preto aj teraz už po pár minútach opúšťame hlavný ťah a hltáme jednu strmú zákrutu za druhou len preto, aby sme o štvrťhodinu neskôr prišli pred značku so zákazom vjazdu.

Najhoršie na tom je však to, že vyhliadka je už takmer za rohom, ale čo z toho, zákon je zákon. Cvaknem aspoň výhľad od obchodu so suvenírmi, ale ten je aj na fotke rovnako tragický, ako na vlastné oči, tak sa radšej vraciam za volant.

Nedá sa nič robiť, len zvoliť obchádzkovú trasu, ktorá ma rovných 40 kilometrov. S krátkou fotopauzou, počas ktorej dám aspoň trochu vychladiť brzdy sa vraciame späť dole na hlavnú cestu onedlho už penetrujeme hory južného pobrežia tunelmi.

Tu si uvedomím, že by možno nebolo na škodu spraviť si veľmi rýchly detour k jednému z najviac Insta & TikTok positive miestam na ostrove. Tým je vodopádik, ktorý tečie priamo na cestu a autá, ktoré po nej prechádzajú. Je mi jasné, že takejto scéne by viac pasoval slnečný deň, ale hráme s takými kartami, aké máme. Aspoň tam bude menej ľudí. Dúfam. Cascata dos Anjos, alebo teda po našom Anjelský vodopád sa nachádza medzi dedinami Ponta do Sol a Madalena do Mar, konkrétne teda na starej pobrežnej ceste ER101, ktorá ich spája. Prístup je veľmi jednoduchý, stačí iba sledovať navigáciu, s ktorej pomocou prejdeme krátku pobrežnú promenádu v prvej spomenutej dedine, za ktorou sa nachádza tunel so značkou zákaz vjazdu. Pod tou je doplnková značka “exceto moradores”, t.j. okrem rezidentov.

Najprv aj mašinu zaparkujem pred tunelom a teda, že pôjdeme peši, ale keď vidím, že to má každý druhý na háku, tak sa necháme stiahnuť aj my. Policajtov som zatiaľ tú česť vidieť tu nemal a musela by byť veľká náhoda, aby boli práve tu a práve teraz. Samotný vodopád je od tunela vzdialený len nejakých slabých 700 metrov, teda nič čo by sa nedalo vybaviť po vlastných za pár minút, ale tak chcem si to prejsť autom, keď už som tu.

Že by to bol nejaký nadpozemský zážitok sa zase nedá povedať, auto teda ešte odparkujeme na okraji druhej dediny a ideme to obzrieť aj po vlastných. Ľudí tu zopár je, ale zase nie sú to žiadne davy. Cvak cvak a po 10 minútach máme vybavené a môžeme ísť.

No ale naspäť k vyhliadke. Od pobrežia nastúpame po miestami fakt strmých uliciach opäť niečo cez kilometer až na vrchol náhornej plošiny Paul da Serra, kde zatáčam doprava na opäť cestu ER110 a po priamke rovnej ako pravítko po pár minútach konečne dosahujeme “parking” pod vyhliadkou. Ono sú tu tie parkingy dva, jedno regulárne veľké parkovisko a jedno skôr také improvizované pri informačnej tabuli.

Vyhliadku dosahujeme takmer instantne, v realite sú to tri zákruty a pár sto metrov. Odmenou nám však nie je jedinečný výhľad na údolie São Vicente, kde prevládajú odtiene zelenej lesa Laurissilva, ale skôr taký neurčitý šedivý opar s protisvetlom. Navyše tu pekne fúka, ale to sa na exponovanom mieste v nadmorskej výške 1580 metrov dá očakávať.

Pred poveternostnými vplyvmi sa tak sťahujeme späť do bezpečia autíčka a namierime si to k vizuálnemu highlightu dnešného dňa, ktorý jeden môj kamarát popísal ako “divné stromčeky a kravičky v hmle. Veľmi pekné”. Reč nie je o ničom inom, ako o “mystickom lese” Laurissilva známom pod označením Fanal. To, že sa jedná o jedno z najznámejších miest na ostrove dáva tušiť naozaj veľkorysá plocha parkoviska a aj nejaké to zázemie v podobe toaliet.

Jedno autíčko teda na parkovisko pridáme aj my a vyberáme sa preskúmať, či si lesík naozaj zaslúži svoj zápis na zozname Svetového dedičstva UNESCO. Oficiálny popis spomína bizarné tvary prastarých vavrínov (Ocotea foetens) v podmáčanej pôde náhornej plošiny (to sedí), ktorú po väčšinu roka zahaľuje hustá hmla (je to možné), ktorá vytvára mystickú atmosféru (máme smolu, hmla sa nekoná). To je na jednej strane celkom škoda, viem si predstaviť, že s tou hmlou to tu má pomaly až filmovú atmosféru, na tu druhú, les je dosť rozľahlý, aby sa tu tí ľudia stratili z dohľadu aj bez nej.

Vavríny tu vraj začali rásť už pred 40 miliónmi rokov, to znamená, že dinosaury už nemali možnosť obdivovať ich patvary. Tie, na ktoré sa pozeráme práve teraz sú prirodzene omnoho mladšie. Najstaršie kúsky môžu mať okolo 600 rokov a keby sa niekto pýtal, čo ich núti rásť takýmto bizarným spôsobom, tak odpoveď je nevšedne jednoduchá – vietor.

Okrem turistov toto miesto vo veľkom obľubuje ešte aj hovädzí dobytok, odborne tur domáci, rečou normálnych ľudí krava. Tie sa tu pasú ako im príde a na ľudí sú navyknuté od mala, čo si overím aj na vlastnej koži, kedy mi jedno teľa skoro oblíže tvár.

Týmto vlastne aktívnu časť dňa uzatvárame a môžeme sa prehupnúť do tej oddychovej. O pol hodinu neskôr už odstavím auto na jedno z posledných voľných miest na hotelovom mini parkovisku a na recepcii Aqua Natura Bay dostávame po checkine welcome drink v podobe vyhladeného madeirského vína. Privítanie na úrovni.

Izba s výhľadom na oceán je rovnako veľmi príjemne zariadená, veď bodaj by aj nie za tú stovku za noc. Čo ma však dorazí o 5 minút neskôr je zaklopanie na dvere. Po otvorení mi hotelový personál podáva ďalšiu pozornosť, vychladenú fľašu Moscata s dvoma pohármi a personalizovanú kartičku s mojim menom na privítanie. Za takýto personal touch už človek nemôže dať iné hodnotenie ako 10/10. A pritom taká blbosť, vytlačiť jeden papierik a pár eurové víno. A aký dojem to spraví.

V izbe sa teda zasedíme o niečo dlhšie, ako som pôvodne plánoval a kúpať sa tak vyberáme až pred piatou večer. Zase povedzme si pravdu, to kúpanie aj tak dnes nebude nič extra, slnko sa stále neobjavilo a budem rád, ak sa do tej studenej vody odvážim aspoň po pás. V povznesenej nálade to však dúfam pôjde o niečo ľahšie. Dnes je kúpacia politika presne opačná ako predvčerom, t.j. bezplatné bazény sú zatvorené. Ešte, že sme si z recepcie zobrali dve bezplatné vstupenky.

No a ako to zhodnotiť? Vzhľadom nato, že dnes je ako je, tak je to trochu také trápenie a trvá mi dobrých 20 minút, kým do tej vody vleziem. Ale nakoniec prekonám sám seba a som zato rád. Areál veľmi pekný, výhľady neskutočné a za slnečného teplého dňa to musí byť čistá paráda.

Späť v hoteli sme o šiestej, hodíme sprchu a vyberáme sa na večeru. Chvíľu sme aj zvažovali hotelovú reštauráciu, ale voľba nakoniec padla na Vila Baleia hneď za rohom, kde sme boli jediní zákazníci. A keďže sme pri vode, tak fish mix grill za pajdu pre dvoch je jasná voľba. K tomu vínko a svet je hneď krajší.

Na úplný záver dňa ešte otestujeme hotelový bazén a vírivku. Strešný by som skúsil tiež, ale keďže nie je vyhrievaný, tak si túto príležitosť nechám ujsť.