6.3.2011
Ráno sa pobalím, ruksak hodím na recepciu a idem sa prejsť do mesta. Ešte predtým ale skočím na raňajky do fastfoodu na nejaký burger.
Z fastfoodu zamierim k neďalekému veľkému nápisu s názvom mesta. Tu sa chvíľu túlam po promenáde, ktorá je ako keby v „kanáli“ uprostred ktorého tečie malý umelý potok.
Snažím sa túlať bočnými ulicami, ale hneď prvá sa ukáže byť slepá.
Vraciam sa teda na hlavnú a zamotám sa do uličiek.
Onedlho objavujem tržnicu v podzemí. Tu sa hneď stávam atrakciou. Dostanem čaj, každý si chce v rámci svojich možností trochu pokecať. Nakoniec si ešte s predavačmi spravím spoločnú fotku a vraciam sa do hotela po ruksak.
Za miesto v taxíku do Arbilu platím v kancelárií 15 000ID a potom čakám asi 15 minút, kým s zaplní a môžeme vyraziť. Spolucestujúcich mam dvoch Iráncov a jedného vojaka v maskáčoch. Sedím na najblbšom mieste vzadu v strede a do Arbilu je to nejakých 180 km. Cesta celkom ubieha a tesne pred Arbilom je military checkpoint s kontrolou dokladov. Vojak, čo si prezerá môj pas sa ma niečo pýta, ale vôbec netuším čo, tak sa ne neho iba usmievam. Vidí, že to nemá zmysel, tak ma necháva tak. Auto odparkujeme nabok, mne sa môj pas vracia, ale s iránskymi ide do budovy. Po asi 10 minútach majú už aj Iránci svoje pasy v pevne v rukách a môžeme pokračovať.
Taxikár nás vyhadzuje na Dohuk Garage, ktorá je neďaleko citadely. Beriem si rukasak a obchádzam citadelu a hľadám hlavný vchod, pod ktorým by mal byť hotel, kde sa chcem ubytovať. Prichádzam k prvému vchodu (sú 2), ale ako hlavný ani zďaleka nevyzerá. Pokračujem teda ďalej, ľudí pribúda, čo je neklamným znakom, že prichádzam k cieľu. Pod hlavným vchodom je jediná budova. Nájdem malé zašité schodisko, ktorým sa dostanem na terasu hotela. Na recepcii sa pýtam na izbu, ale majú voľnú iba trojposteľovú za 30 000ID na noc. Opäť zapojím svoje naučené slová o tom ako cestujem sám a som študent a zavŕšim to tým, že tu chcem spať dve noci a rovno poviem, že za 50 000. Recepčný súhlasí a ja som spokojný. Na izbe len zhodím ruksak a idem opäť ukojiť svoj neutíchajúci, stále sa častejšie objavujúci hlad.
Kúsok od hotela natrafím na malú kebabáreň, kde si dávam dva najlepšie kebaby v živote po 1000ID. Neskôr sa sem ešte niekoľko krát vrátim.
Po skonzumovaní tohto raja za tisícku mi na ulici padne do oka, pravdepodobne varená repa, alebo niečo podobné. O chvíľu už postávam pri stánku a dávam si ju ako dezert. V tomto momente stretávam piatich Slovákov, o ktorých som vedel, že budú v Iraku v tých dňoch ako ja, ale doteraz sme sa nejak míňali.
Ideme si spolu sadnúť na čaj. Hovoria mi, že dnes boli v kresťanskej štvrti Ainkawa, odkiaľ si mimo iného doniesli aj litrovú škótsku za 6000ID.
Dopijeme čaj a okolo bazaaru sa dostávame do hotela, kde sú ubytovaní, kam ma pozvali na degustáciu.
Na izbe chvíľu popíjame a chalani idú do bazaaru a keďže ja chcem vidieť citadelu, tak sa rozdeľujeme.
Medzitým sa cez sms dohadujem s jednou couchsurferkou, že sa stretneme o 18:30 pred citadelou. Jedná sa o Kanaďanku narodenú v Česku a učiacu v Iraku deti angličtinu. Prichádzam k vchodu do citadely, odkiaľ je skvelý výhľad na hlavné námestie a mesto. Chvíľu sa tu len tak poflakujem a okrem iného tu stretnem troch Američanov, ktorých odfotím s výhľadom.
Idem sa prejsť do citadely, dostávam sa k druhému vchodu, z ktorého je výhľad na inú časť mesta. Cestou nazad sa mi prihovoria domáci, tak sa asi 20 minút rozprávame, až kým musia ísť a pred odchodom si spravíme ešte spoločnú fotku.
Idem si nachvíľu oddýchnuť na izbu a o pol siedmej sa stretávam s couchsurferkou. Sadneme si na čaj, kde sa rozprávame asi hodinu a potom sa ideme najesť do pouličnej reštaurácie, kde stretávame chalanov, ktorí sa k nám pripoja.
Zaberáme skoro celý chodník, rozprávame sa a jeme výborný kebab na špajli. Nakoniec sa lúčime a ideme každý svojou cestou, čiže ja na izbu. Ešte si spravím jednu fotku hotelovej terasy a idem spať.
