Deň 4 – deň v tadžickom Dušanbe

2.5.2023

Konečne poriadne výživné spanie, až sa mi nechce posteľ opúšťať. Hlad a itinerár sú ale mocná dvojica, tak sa nedá nič robiť, len sa podriadiť. Ponuka jedla na raňajky prekonáva moje očakávania a dokonca je tu aj pizza, to som zažil naposledy v Prahe pomaly 10 rokov dozadu. Hneď si samozrejme musím nadeliť. To všetko zalejem čiernou kávou, ktorej kvalita však trochu kríva.

Spokojní padáme na izbu dať sa dokopy a o niečo neskôr vyrážame do ulíc. Druhý máj sa bude opäť niesť v znamení teplôt prekračujúcich 30 stupňov Celzia, pred ktorými sa snažíme uniknúť do klimatizovaného priestoru taxíka. V Tadžikistane na rozdiel od iných post sovietskych štátov chápadlá korporácie Yandex a jej taxi aplikácie nedosiahli, zato však majú Rachš Taksi (Rakhsh Taxi), ktorá je prekvapivo používateľsky prívetivá a dobre zvládnutá. Čo je nám to však platné, keď nikto nechce zobrať jazdu.

Po chvíli pochopím, že nemá zmysel stáť na mieste a strácať čas, tak sa dávame do pohybu a priebežne skúšam šťastie. Nepomáha ani zdvíhanie ceny, v snahe namotivovať vodičov a privolať mašinu sa ním nakoniec podarí až po 15 minútach.

Tie dva kilometre k dolnej stanici opustenej lanovky by sme zvládli aj peši, ale tak zas prečo neušetriť nejaký ten čas a nevyskúšať to. Samotná stanica je pomerne striedma a v prekvapivo dobrom stave, nato že už niekoľko rokov je to tu opustené. Keď už pre nič iné, len kvôli tým dvom identickým tematickým maľbám sa sem oplatilo zavítať.

Každá lanovka má však logicky stanice minimálne dve a práve tá druhá, ležiaca na okraji Parku víťazstva je tou zaujímavejšou. Opäť žhavím rachšiho, tentokrát sme už o niečo úspešnejší a auto zoženiem do desiatich minút. Biela Kia nás vyhadzuje rovno pred stanicou pod nadrozmerným plagátom diktátora prezidenta Emomaliho Rahmona. Plot a dokonca ani bujaré obočie tohto stredoázijského panovníka by nás od prieskumu stanice neodradili, ale okolie plné brancov nám dáva stopku.

Na obdiv tejto modernistickej železobetónovej konštrukcie nám teda musí stačiť jej exteriér. Malou náplasťou je aspoň luxusný výhľad na mesto. V rámci možností samozrejme, Dušanbe nie je zrovna metropola, ktorá by sa mohla popýšiť nejakým výrazným skylinom a jediné čo penetruje teplotný opar je televízna veža.

Pôvodne som chcel pozrieť aj samotný park, ktorého gro tvorí už podľa názvu evidentne pamätník padlým v druhej svetovej vojne. Lenže kilometer hore dole sa mi v tomto teple ísť nechce kvôli niečomu, čo nemá nejakú extra pridanú hodnotu. Keby sa aspoň jednalo o zaujímavú stavbu alebo by toto pietne miesto ponúkalo nejaký “lepší” výhľad, tak ok, ale podobných cintorínov som už videl XY. Namiesto toho zase vyťahujem telefónik s úmyslom zavolať si mašinu k vokzalu na južnom konci mesta, ktorý nám bude slúžiť ako výchozí bod pre walking tour späť do centra. Konečne si vyberáme kúsok šťastia a netreba ani schádzať dole do mesta, auto získavam takmer okamžite. Onedlho tak nasadáme do Elantry a 5 kilometrov vyhliadkovou trasou skrz celé mesto dáme za solídnych 20 minút.

Železničná stanica z roku 1963 prešla ako mnohé iné budovy v meste kompletnou rekonštrukciou, ale veľmi vkusnou. Dokonca by som sa nezdráhal povedať, že vyzerá lepšie ako predtým. To má jednoduchý dôvod, rekonštrukcia rešpektovala pôvodný vzhľad budovy, nekonalo sa teda žiadne opolystyrénovanie a nahradenie všetkých sklenených plôch a dverí nevzhľadnými plastovými ekvivalentmi, ale všetko vyzerá tak ako predtým, len je to nové. Veľkú pochvalu si rovnako zaslúži zachovanie pôvodného názvu mesta na budove.

Smutnejšie je to už so spojmi, tých 7 premávajúcich vlakov z toho žiadnu vstupnú bránu do mesta nerobí a vyprahnuté nástupište to len potvrdzuje. Jedinú zábavu nám tak poskytne pár odstavených vozňov v rôznom štádiu korózie uprataných pár sto metrov od budovy.

Cez obytnú štvrť nalepenú na koľajisku si to strihneme späť pred stanicu, v bufete spolu s fízlami schovávajúcimi sa pred slnkom kopnem vychladenú kolu a vyberáme sa späť do centra. Inak presne tu, pred stanicou začína avenue Rudaki, ktorú som spomínal už včera. Okrem toho, že je to najzelenšia “ulica”, akú som za posledné obdobie videl, je tiež pekne dlhá – má cez 12 kilometrov. To je viac ako z Bergu do Hainburgu. To len pre predstavu.

Ani nie po kilometri však prichádzame na námestie Sadriddina Ainiho, pomenované po spisovateľovi, ktorý výrazne prispel k rozvoju kultúry a vedy v tejto stredoázijskej krajine. Priamo v strede má aj sochu, ale pozornosť jednoznačne strháva masívny obytný dom, pod ktorým sídli štátny inštitút umenia a dizajnu v belasej budove v typickom sovietskom štýle.

Vľavo od nej je druhá masívna bytovka a toto je tiež ďalší z príkladov ako rapídne sa toto mesto mení. Pred pár rokmi to ešte malo ten typický provinčný feeling, ktorý s každým novým poschodím nenávratne mizne. Rýchlo ešte obzrieme vstup do hotela Dushanbe, ktorý to dotiahol do niekoľkých kníh o architektúre a mizneme v podchode.

Ten nás vypľuje pred sympatickým kinom Vatan na druhej strane. V príjemnom tieni pokračujeme až k parádnej budove Ministerstva priemyslu a nových technológií zo 70tych rokov, kde je jedinou vadou na kráse nejaký prebiehajúci remont s nevkusným plotom.

Z druhej strany je tu skrytý malý nenápadný obchodík so sovietskymi suvenírmi, kde jednoducho musíme ísť. Je tu všetko možné, od odznakov, cez vlajky, oblečenie, rôzne výrobky bežnej spotreby až po nábytok. S príručnou batožinou sme vďakabohu limitovaní, tak skončíme pri odznakoch, kde získam úžasný nápad prehrabať sa vo všetkých a nájsť erby miest, v ktorých sme boli. Asi po 15 minútach hľadania máme hotovo a skúsim teda, čo by za to všetko chcel. 420 somov (35€) je ďaleko za tým, čo som ochotný za odznačiky dať, tak pár odpadlíkov ide preč, čo zníži cenu na 280 (24€). Stále sa mi to nezdá, tak sa ešte chvíľu handrkujeme a keď sme už na odchode, tak prichádza finálna 50% zľava a za 140 (12€) si podávame ruky.

Pri odchode ešte dáme small talk, kde príde reč aj nato odkiaľ sme a predavač po vyslovení slova Bratislava až skríkne a začne odsúvať jednu skriňu. A tam na zadnej strane: orech/buk a exportér Drevona Bratislava. Svet je malý. To ma tak vykoľajilo, že som si až slnečné škule v obchode zabudol, ale našťastie som sa spamätal už pred operou.

To by bol prvý vyriešený problém, druhým je, že som sa odznakmi vyzul z poslednej hotovosti. Našťastie je neďaleko banka, ale fakt som nerátal s tým, že pánko predo mnou si bude vyberať životné úspory a ja tu skysnem pomaly štvrť hodinu. Hlavné je, že opäť máme farebné papieriky, čo znamená, že mám čím zaplatiť obed. No ale jedno po druhom, o pár sto metrov ďalej mám zaznačenú jednu mozaiku a potom by sme to už mohli niekde odparkovať a zadeliť nejakú domácu stravu. Mozaika luxusná, aj keď o niečo žiarivejšie farby by neuškodili. Ale zas obdivujem, že toto je schopný niekto spraviť, moje maximum by bol asi smajlík z kamienkov.

Za zmienku stojí tiež “Dushanbe Plaza”, čo je v realite atypický dvojpanelák na križovatke, z ktorého je aspoň solídny výhľad na mesto. Aspoň podľa streetview.

No a teraz poďme konečne jesť. Samozrejme, ako vždy, nikde naokolo nič lokálne. Naokolo len hotdogy, burgre, gruzínska, indická, či čínska reštaurácia, len nie a nie niečo domáce.

Nakoniec sa musíme stiahnuť celé dva bloky naspäť, kde za rohom nájdem reštauráciu Pamir, dokonca aj s terasou. Od rána sme bez stravy, tak to tak aj vyzerá, na jedálnom lístku zas oči jedia, tak objednávam charčo a plov. Neviem, či sme sa s obsluhou nepochopili, ale najprv prichádza polievka, ktorá toho s charčom veľa spoločného nemá. Nehovorím, že je zlá, ale teda nie je to, čo som si objednal. Tak ale zjem, keď už priniesli. Chvíľu nato sa na stole objavuje plov a ten je jedným slovom luxusný. Som nadmieru spokojný.

No len čo sa stane potom? Keď už som najedený, zrazu sa objavuje čašník aj s charčom. S vypätím všetkých síl dotlačím teda aspoň pol taniera, lebo veď k plovu samozrejme ešte šalát a chlieb priniesol. No dnes to vidím už iba na ľahkú večeru.

Všetko spláchneme čapákom a prebytočné kalórie sa po hodinovom obede vyberáme vychodiť do ulíc. Prejdeme snáď sto metrov a zaujme ma miestny čumil, tak sa ho spýtam na povolenie cvaknúť ho. Keď odchádzame, zrazu k nám pribehne a už čakám, že si to rozmyslel, ale popravde nerozumiem mu ani slovo. Po rusky nevie, ja zas z perzštiny a jej dialektov v pamäti zalovím maximálne tak chodáfez.

Náhodou sa však pristaví veľmi slušne oblečený mladíček, ktorý nám pomôže túto situáciu vyriešiť. Ukáže sa, že len chcel aby som mu fotku poslal na WhatsApp. To vybavím instantne a hneď sa dám do reči s našim novým sociálnym kontaktom, som prekvapený, že hovorí plynule po anglicky, čo v týchto končinách rozhodne nie je obvyklé. Vykľuje sa z neho spisovateľ detských kníh a ako náhodou stojíme presne pred Národnou detskou knižnicou.

Takúto príležitosť treba chytiť za pačesy, tak tam rovno zavítame na návštevu s človekom, ktorého tu všetci v personáli poznajú a ktorý nám spraví privátnu prehliadku. Budova ešte pred pár rokmi hostila Národnú knižnicu, ale odkedy sa napumpovali prachy do obnovy, tak bola presťahovaná na námestie do novej budovy, kde sme sa čiastočne úspešne infiltrovali včera. Starú budovu prehradili na niekoľko častí a okrem detskej knižnice tu ešte presťahovali zopár iných úradov. Sayidova angličtina pochádza paradoxne zo Somálska, kde strávil na súkromných školách dokopy 18 mesiacov svojho života, zatiaľ čo jeho tatko neurochirurg dával dokopy mozgy. Jeho čas je však limitovaný, keďže prišiel na predstavenie opery (čo vysvetľuje ten oblek), tak sa po krátkom pokeci naše cesty rozdeľujú.

Námestie Šeroz kde sme včerajší deň končili máme na skok, tak sa ešte prejdeme poobdivovať pamätník Ismaila Samaniho za svetla, lebo zajtra už na takéto zábavky nebude čas. Až teraz si vlastne všimnem, že presne oproti leží budova súčasného parlamentu. Rozmerovo poskromenjšia, ale zas klimošky tam na stene majú, tak neviem načo miestny Brežnev vymýšľa.

Fontána na námestí chrlí vodu v plnom prúde, ale v tomto sparnom májovom dni nepomáha asi nič iné, ako sa ukryť do najbližšieho tieňa. Pri pohľade na Národnú knižnicu za denného svetla našu anabázu na ľavom brehu rieky Varzob končíme a ideme sa pozrieť aká je tá naozajstná, peniazmi nepokrivená tvár Dušanbe. Rachš taxi môžem rovno odinštalovať, lebo tam zohnať taxík začína byť limitne blízke nule. Všetky prechádzajúce okolo však už niekoho vezú, tak ani staré dobré zamávanie ruky neprináša vytúžené ovocie.

Šťastie sa na nás usmeje o pár minút neskôr, keď taxík dovezie zákazníčku do parku a ja sa mu hneď nanominujem do auta, aj keď si práve rozbalil bagetu. Po chvíli jazdy sa nás rovno spýta, či sme Rusi a po negatívnej odpovedi sa viditeľne poteší a hneď je aj ochotný pokonverzovať o živote v meste, hlavne teda sa posťažuje, že teplotné rozdiely medzi letom a zimou sú fakt extrémne. V auguste sa teplota môže prehupnúť cez štyridsiatku a v zime nie je nič výnimočné cez mínus dvadsať. Radosť žiť. Na druhej strane rieky sa necháme vyhodiť blízko námestia Negmata Karabajeva.

Tu sa totiž nachádza parádna budova cirkusu v typickom sovietskom modernizme. Darmo, cirkusy stavať vedeli, to sa musí nechať. Plusové body navyše dávam za tip top stav a kultiváciu okolia. Žiadna burina prípadne vychodená tráva s odpadkami a sem tam nejaký vlčí mak, ale pekne sa tu maká a v úhľadných hriadkach sa sadia muškáty.

Hneď cez cestu je nenápadne za plotom skrytý najvyšší súd a jeho architekti si asi povedali, že na súde to vie byť tiež niekedy poriadny cirkus, tak prečo neprilepiť okrúhlu budovu aj sem.

V sterilne čistom minimarkete novostavby o pár sto metrov ďalej doplníme perzské tekutiny a po prekročení 10 prúdovej cesty sa konečne ponárame medzi tie pravé paneláky, vybudované ešte za éry predstieraného blahobytu a prosperity. Tie tu stoja v priamom kontraste k tým masívnym 15+ poschodovým novým bytovkám na vyprahnutých parcelách ponorené v zeleni, medzi ktoré sa po nespevnených cestách preháňajú deti pomedzi nadivoko odparkované autá.

Je to taká tá typická post sovietska romantika, kde kedysi uniformované paneláky sú ľudovou tvorivosťou zmenené na nepoznanie. Každý balkón a okno sú unikátnou prezentáciou toho ktorého obyvateľa bez ohľadu na nejakú spoločnú estetiku. Naproti tomu, my si ani kvetináč na balkóne nemôžeme natrieť na inú farbu ako je zelená a umiestnenie klimatizácie na fasádu si musíme odhlasovať na domovej schôdzi. Tu sa s tým nikto neserie, okno si každý dá aké mu príde a problémom nie je ani dať namiesto okna dvere a rovno si k nim pristaviť schodíky.

O kúsok ďalej sa nachádza zase parádny panelák v tvare písmena X, ale žiaľ túto jedinečnú charakteristickú črtu si človek z úrovne zeme veľmi nevychutná. Čo ale áno, je luxusná mozaika na druhej strane cesty kombinujúca dobývanie kozmu, astronómiu a stredovekého perzského filozofa Avicennu. Dnes by to už AI skombinovalo za pár sekúnd, ale v roku 1984 bol ešte stále potrebný ľudský um a zručnosť. A vyšlo to na jednotku s hviezdičkou.

Od tejto dvojice POI začína ďalšia z radu dlhých ulíc, nás však najviac zaujíma len jej časť, resp. jej prvý kilometer, ktorý ukrýva niekoľko ďalších železobetónových a mozaikových skvostov. Ale pekne poporiadku. Najprv venujme pohľad betónovej plastike na konci ďalšieho paneláku, ktorú vhodne dopĺňa model Samand iránskej automobilky IranKhodro.

To najzaujímavejšie sa však nachádza o niekoľko sto metrov severnejšie. Tandem okrúhlych panelákov z 80tych rokov narúša prísne geometrické tvary panelovej výstavby a dodnes sú tak jednými z najzaujímavejších budov, ktoré v meste stoja.

Presne medzi nimi je ďalší adept z listu modernistických stavieb, bývalý dom odborov, ktorého osud na rozdiel toho bratislavského neskončil demoláciou. V prvých rokoch éry samostatnosti sa pretransformoval na Dom kultúry ale ani to nebolo jeho konečným menom a účelom využitia a dnes tu sídli Národná filharmónia. Stav by sa dal hodnotiť podobne ako v prípade tých dvoch priľahlých valcov – neuspokojivý. Hlavne teda polorozpadnuté nádvorie s bizarnou a nefunkčnou fontánkou to krásne ilustruje.

V každom prípade je to škoda, ale čo narobíme, radšej treba zbúrať pol mesta na Park nezávislosti, ktorý reálne nikto nepotrebuje ako udržiavať už to existujúce zaujímavé. Posledný bod na mojom pomyslenom zozname, ktorý ešte zvládneme stihnúť peši, sa nachádza o ďalšieho pol kilometre severnejšie, hneď vedľa rušnej autobusovej zastávky pred supermarketom Pajkar. Dvojicu chruščoviek tu už od roku 1971 skrášľuje dvojica nadrozmerných mozaík, ktoré nemôžu uniknúť šošovke môjho pevného objektívu.

Týmto vlastne máme pre tento moment hotovo. Hala Bordad je síce iba nejakého dva a pol kilometra ďalej na sever, ale peším presunom by sme sa pripravili o to najkrajšie svetlo počas zlatej hodinky, tak bude rozumnejšie skúsiť oprášiť Rachš taxi. Za zvukov trúbenia osobného vlaku sa sťahujeme k supermarketu a tu sa mi po celkom krátkej chvíli podarí privolať Hyundai Avante (prezlečená Elantra).

Ten nás o tri minúty neskôr vyhadzuje pred hlavnou koncertnou halou v meste, ktorá by si pokojne mohla strihnúť rolu v nejakom dystopickom filme, aj keď trochu to kazí príliš pekné a upravené okolie. V každom prípade tu nie je takmer ani nohy, naopak v parku mládeže pri umelom jazere o pár minút ďalej to srší životom. Nechýba stánok so sladkým popcornom, skákací hrad pre deti a samozrejme modla všetkých mužikov na každej promenáde v postsovietskom priestore – mašina s boxovacím pytlom počítajúca skóre.

Ja pre zmenu idem spočítať peniaze a zisťujem, že ešte bude potrebná návšteva banky, aby nám pekne vyšlo na večeru a zajtrajší odvoz na hranicu s Uzbekistanom. Cez most ponad toľkokrát spomínanú rieku Varzob nás vyprevádzajú posledné sýte slnečné lúče. Na krátko sa ešte zastavíme pred budovou národného múzea, ale mám trochu obavy, aby mi nezavreli tú jedinú banku v okolí, tak radšej žiadne dlhé zdržovačky.

Nakoniec už z diaľky vidím mrežu, ale môj smutný pohľad obmäkčí pracovníka a ten mi bez problémov zamení. Za rohom už nás čaká vyhliadnutá reštika Rohat, od ktorej nás delí už iba prejsť cez cestu. Ešte si však musíme počkať, kým prejde kolóna papalášov a až potom nás fízel vpustí cez prechod. So šťastím obsadzujeme posledný voľný stôl s výhľadom na ulicu a komické ceny koňakov ma doslova prinútia hneď zadeliť fľašku.

K tomu čaj a manty a na večer sme vybavení. Ľahká večera sa vďaka tekutým darom hrozna pretiahne na takmer 3 hodiny a ešte po nej dokonca zvládame aj návštevu komplexu Istiklok a priľahlého hotela Avesto, ktorý kedysi slúžil len príslušníkom strany a na ktorý sme včera hanebne zabudli. S vymazanými restami sa už môžeme bez pocitu viny odpraviť na hotel, dať horúcu sprchu a spať.