Cherson 2019

Deň 4 – Cherson a domov

7.7.2019

Skoré vstávanie dnes dostáva opäť na frak. S majiteľom sme sa pôvodne dohodli na odovzdaní kľúčov o dvanástej, ale po prehodnotení časových reálií by nám to vyhovovalo viac o jedenástej. Jarkovi teda napíšem, s viac ako hodinovým predstihom, že o jedenástej by sme radi vypadli. Zatiaľ čo Janka začína s balením vecí, ja skočím po raňajky už do overeného Donut clubu. Poučený zo včera ale už dnes k hotdogom pripojím iba jednu presladenú kružnicu.

Jaroslav má na háku a do jedenástej si správu ani len neprečítal. Mne sa zase nechce šaškovať s kľúčom a vracať sa naspäť, tak mu ho hodím do schránky vedľa vchodových dverí a pošlem správu, že tu ich má. Dnes do Chersonu prichádza “kolega” Miro a tak na odporúčanie ďalšieho “kolegu” Caliho dohadujeme stretko o 13:00 v reštaurácii Zeppelin. Pre milovníkov korektnej transliterácie je to Ceppelin. Do jednej máme dve hodiny čistého času, napadlo nás, že by nebolo odveci zabiť ich na jednej z lodí, ktoré sme predvčerom videli v prístave. Na zastávke teda počkáme na tú správnu maršrutku, ktorá ide ku Fregatu a onedlho už vystupujeme pri Dnepri.

Akurát že po loďkách ani chýru ani slychu. Z vypraženej promenády (dnes je na rozdiel od včerajška nulová oblačnosť) sa skrývame na lavičku v tieni, medzi miestne mladé matky a venčiacich sa premotivovaných psov.

Rýchlo teda vymyslím alternatívny plán, ktorý spočíva v pešom presune ku katedrále Sv. Kataríny, čo je asi tak hlavný highlight celého Chersonu a odtiaľ do Parku Slávy, kde je tradične monument veľkej vlastenecej vojny s večným ohňom. Cestou bude aj T-34 ako bonus. Poza Hotel Fregat a rozostavanú benzínku, miestne chruščovky s parádnym výhľadom na transformátorovú stanicu s príjemným zvukovým podmazom k spokojnému životu sa dostávame k parku Šěvčenko. Ten je sám o sebe celkom nezaujímavý, t.j. bežný park sovietskeho typu s bujnou vegetáciou a spustnutými asfaltovými chodníkmi. Zaujímavým ho robí akurát tak kompaktný lunapark s obstarožnými kolotočmi. No ale nič pre nás, už sme predsa veľkí.

Prechod cez cestu a pohľad na koncertnú halu Jubilejnij (Кіноконцертний зал «Ювілейний») nás hneď prenesie o 40 rokov späť v čase. Stavba z roku 1970 je v podstate skopírovaný a mierne upravený projekt z Charkova. V súčasnosti sa hala pýši 2 kinosálami, z ktorých tá väčšia s kapacitou 1500 sedadiel je vybavená plátnom s rozmermi 19 x 8,20 metra a zvukovým systémom Dolby Digital EX.

Hneď vedľa sa nachádzajú pozostatky Chersonskej pevnosti vybudovanej v rokoch 1778 – 1787, vo vnútri ktorej sa nachádza katedrála Sv. Kataríny, ktorú som už spomínal. Tá bola jednou z prvých na území vtedajšieho Novoruska. Ja zase nie som nejak veľmi zaujatý sakrálymi stavbami, tak si ju pozriem zvonku a to mi stačí. Veľmi ohľaduplne sa nezachovali ani exsúdruhovia, ktorí hneď vedľa nej začali v roku 1991 stavať televíznu vežu. Dokončiť sa im ju podarilo až v roku 2005 a Cherson sa tak mohol pripojiť do zástupu ďalších postsovietskych miest, ktorých jedna z dominánt je vždy bieločervená televízna veža.

Na druhú stranu aspoň to tu majú pekne na kope, hala, pevnosť s katedrálou, veža a hneď za ňou park fontán. Tam ale nejdeme, stačí nám fotka s nápisom mesta, ktorú vkusne dopĺňajú dva billboardy.

Oproti cez cestu je na podstavci tank T-34, ktorý pekne oznamuje, že práve sme vstúpili do Parku slávy. Vyprahnutý široký chodník s dlažobnými kockami je ale to posledné čo by si človek v tomto počasí prial. Na jeho konci sa nachádza spomínaný “večný oheň”, ktorý dohorel v roku 2015. 200 000 hrivien ročne na jeho prevádzku nebolo málo a plány na modernizáciu z roku 2016 evidentne zatiaľ nepadli na úrodnú pôdu.

Dole pod parkom je priamy prístup k Dnepru, čo využívajú miestni na kúpanie aj napriek zákazu. Cítime sa tu príjemne až do chvíle, kedy dorazí miestna anorektička s poruchou sebahodnotenia a vyzlečie sa do plaviek.

Po tomto zážitku volíme ústup a ja žhavím shark taxi. Len to vyzerá, že sme nejak mimo hlavnej “biznis” trasy, lebo nikto našu požiadavku nechce potvrdiť. Smutne sa teda vyberieme peši, že to budem priebežne skúšať alebo prinajhoršom zoberieme taxík z ulice. Onedlho sme na hlavnej, čo dáva nádej, že tu už by to snáď niekto mohol akceptovať, ale chyba.

Pokračujeme teda peši smerom centrum a ja aj s vykrúteným krkom, aby som keď tak mohol niečo stopnúť. Ale ako naschvál, keď človek potrebuje taxík, nikde žiaden nie je, ale cestou do parku sme prešli snáď okolo troch zaparkovaných, pri ktorých postávali vodiči. Keď sa dostávame na Ušakovu, čo je cca 1 kilometer od reštaurácie, prestáva byť taxík relevantný a už to dáme na pešo. Miro nás už čaká na terase s vychladeným pivečkom a my hneď po usadnutí objednávame tiež. Z rozmaru zas neviem čo jesť, tak si naobjednávam od okrošky, cez krevety až po stejk. Ešte šťastie, že na Ukrajine sa viacmenej netreba obávať nejakých bolestivých účtov.

Obed sa pretiane na dve hodiny a krátko po tretej opäť skúsim využiť služieb Shark taxi. Tentokrát som našťastie úspešný a onedlho už po nás prichádza čierny Lanos. Lúčime sa s Mirom a vyberáme sa na letisko. Po príchode pred terminál sa mi vybavia spomienky z detstva kedy som chodil s babkou na bratislavské letisko pozerať na lietadlá. Socialistický terminál, žiaden ruch, záhony kvetov a rozpálené leto, takmer všetko je identické.

V budove za pár drobných kúpime povinnú magnetku a prejdeme kontrolou, ktorá má trvanie tak 24 sekúnd. Za ňou som čakal aspoň nejaký bufet ako v Záporoží, čo by nám pomohlo skrátiť si čas, ale nie je tu nič. Teda aspoň nádržka s vodou áno. Aj sklá tu majú s dobrou zvukovou izoláciou, ani som si nevšimol kedy za nami zaparkoval náš Embraer.

Žiadne meškanie sa našťastie nekoná. V Kyjeve máme na prestup 1:45 na separátnych letenkách a deň dovolenky navyše a zbytočne utopené peniaze v prípade meškania by mi príjemné pocity zrovna neprivádzali. Ono v tomto momente nám už výlet de facto skončil, toto je tá fáza keď už má človek všetko to čo chcel za sebou a bol by už najradšej doma. Namiesto toho ho čakajú dva lety s prestojom a ešte aj bus z Viedne domov. Ale ako sa hovorí, taký je život. Let do Kyjeva našťastie absolvujem v polospánku a 18:25 sme už luxusne na termináli v osvedčenom bufete zadelíme sosisku a zvyšný čas do odletu už len znudene strávime pred gejtom.

O jediné vzrušenie sa postará prietrž mračien v momente keď sme v letiskovom autobuse na ceste k lietadlu. V tom nás nechajú dobrých 15 minút postáť priamo pred lietadlom (ešte že nastupujeme medzi poslednými a je nás v autobuse dokopy 8).

S cca 20 minútovou sekerou sa vznášame smer Viedeň. Pasovkou cez automaty prechádzame 21:25, presne 5 minút pred odchodom autobusu. Ďalšie idú 22:25 a 22:30, to je úžasné. Večeru vybavíme dvoma cheeseburgermi a 30 minút pred polnocou sme konečne v Bratislave.