Kazachstan 2018

Deň 4 – Charyn kaňon & Saty

6.5.2018

Dnes opúšťame našu základňu v Amigo hosteli a na deviatu máme zajednané požičanie auta. Pobalíme si tak iba najnutnejšie veci a raňajky vybavíme v nonstop bistre Kaganat, ktoré je strategicky umiestnené o dve budovy vedľa.

Yandexom sa necháme odviezť pred Hotel Golden Dragon, kde sídli požičovňa Vladex. Pred budovou je jeden Duster zaparkovaný a dokonca v automate, tak dúfam, že to bude ten náš. Dnu najprv vchádzame od niečoho, čo vyzerá ako hlavný vchod, ale ukáže sa to iba ako prázdna biliardová herňa.

Vstup do hotela je nenápadnými dverami úplne na rohu budovy. Výťahom sa odvezieme na tretie a prázdnymi ošumelými chodbami sa presúvame do kancelárie. Nick tu našťastie je, ale má pred nami ešte jedného klienta, ktorému ide práve odovzdať auto, tak počkáme vonku. Až teraz si všimneme aké bizarné to tu je. Hotel má svoje najlepšie časy dávno za sebou a vyzerá to tu ako sídlo čínskej Triády z nejakého béčkového filmu z polovice 90-tych rokov. O pár minút pred vchodom zastaví auto, z ktorého vystúpi nazvime to žena pravdepodobne ľahších mravov v opätkoch, minisukni a namieri si to s vodičom k dvom pánom, ktorí na gauči recepcie sedia pri fľaši vína. Chvíľu sa tam o niečo dohadujú, vodič dostáva peniaze a odchádza. Asi o 15 minút sa vracia s druhou obdobne oblečenou ženou a následne všetci štyria miznú vo výťahu. A to je 9:30 ráno. Biznis nikdy nespí. Nick sa vracia, tak ho nasledujeme do kanclu, kde podpisujem papiere a vyplácam depozit 50 000 tenge. Autá sú sledované real time cez GPS, max. 60 v meste a 110 mimo, všetko nad sa trestá prepadnutím depozitu. Ešte rýchla obhliadka, pár fotiek a prosba, že mám tankovať iba 95 a môžeme vyraziť.

Do navigácie zadávam náš prvý dnešný cieľ – kaňon Charyn (o ktorom sa hovorí, že je menší ako Grand canyon, ale rovnako impozantný) a radím D ako dopredu :P. Onedlho sa vymotáme z mesta a napájame na úplne novú cestu AH5, ktorá ešte ani len nie je zaznačená v Google mapách (našťastie v Openstreet mapách áno). Táto cesta diaľničného typu nám tak pri ceste na východ ušetrí markantné množstvo času. Jedinou nevýhodou je, že celých 100 kilometrov nie je jediná benzínová pumpa ani žiadne iné občerstvenie.

Radosť skončí pri meste Šelek (Shelek Шелек), kde sa napájame na starú cestu a točíme to na juh. Pomaly sa začíname obzerať po nejakej možnosti sa najesť. Prechádzame rušným centrom dedinky Bayseit, kde musí polícia usmerňovať dopravu kvôli trhu, ale nikde žiadne možnosti požívania. Až na konci dediny sa na nás usmeje šťastie a narazíme na prázdne bistro s veľkou spoločenskou miestnosťou a kadibúdkami na dvore. U tety vypýtame kávu a tá hneď 3v1 by chcela zarábať, ako je tu vo zvyku snáď všade, ale na požiadanie aj čiernu pripravila. Nejde jej však do hlavy, že nechceme cukor a potrebuje sa na vlastné oči presvedčiť, že ju naozaj budeme piť nesladenú.

Obed teda vybavíme samsou a môžeme pokračovať v ceste. Za dedinou sa pred nami konečne začnú dvíhať nejaké kopce a vidíme ja niečo iné ako nekonečnú rovinu. Nemá to však dlhé trvanie, pomedzi toto malé pohorie len prefrčíme zopár zákrutami na ďalšiu planinu a ďalšiu cestu postavenú podľa pravítka, aj keď už pochybnejšej kvality. Tu už to má taký ázijskejší ráz, niekoľkokrát musíme počkať kým prejde dobytok až sa dostávame na odbočku ku kaňonu.

K tomu vedie 10 kilometrová prašná cesta, ale podľa stavebného ruchu už nie nadlho. Neviem na akom princípe fungujú digitálne palivomery v krajinách s románskymi jazykmi, ale pokým cesta z Almaty sem bola za jeden dielik paliva, tak 10 kilometrov ku kaňonu už za tri. Pri rampe treba zaplatiť vstup a vietor mi tu skoro vyvráti dvere ako vystupujem. Na dôchodcov sa odvezieme až priamo ku kaňonu a zaparkujeme vedľa ostatných.

Tu si všimnem mäkké ľavé predné koleso, ďalšia vec, na ktorú treba myslieť. Grand canyon som osobne nevidel, tak to nemôžem porovnať, ale vyzerá to tu fakt pekne. A keďže my sme len takí cestovateľskí pozéri, tak sa nepripojíme k davom, ktoré sa korzujú dole kaňonom, kde kedysi tiekla rieka, ale namiesto toho si ho pochodíme iba zvrchu.

Vynadívaní a vyfúkaní sa terigáme späť na asfaltovú cestu a onedlho prichádzame k autobusovej zastávke a odbočke na dedinu Saty, ktorá je našim dnešným pomyselným cieľom. Musíme sa však rozhodnúť ako ďalej, či ísť 70 km po novej ceste s istotou, že v Saty určite nebude 95-ka ani bankomat (nejak sme pozabudli vybrať dostatočnú hotovosť), alebo to zobrať okľukou cez Kegen, kde bude benzín, pumpa a všetko čo treba, ale aj poriadne prešvihneme denný 300 km limit na aute.

Zvolíme druhú možnosť, ale asi po troch kilometroch spravíme na ceste 180 stupňovú otočku. Nebudeme sa predsa vzrušovať kvôli benzínu s 3 oktánmi menej a peniaze nejak budú musieť vystačiť. Cesta P-16, ktorú sme nakoniec zvolili je úplne nová, má len rok a krásny nový asfalt. Prvý úsek kopíruje malý kaňon, ale onedlho sa už dostávame na krásne rovinky, kde prekonávame prietrž mračien, míňame stáda oviec až prichádzame k slnkom zaliatej dedine Zhalanash, kde nová cesta končí.

Pozdravíme sa s miestnymi traktoristami a po šotoline doklepeme posledné kilometre do Saty. Ubytovanie zajednané nemáme, Bookingu do Saty ešete nedorazil. Rovnaký stav ako pred 10-15 rokmi v Kazbegi.

Prechádzame teda dedinou a pozeráme tabuľky guesthouse, je ich tu niekoľko a periférne zahliadneme aj osamele kráčajúceho človeka západného vzhľadu. Na konci dediny to teda otočím a cestou späť sa pri ňom pristavíme, či nevie o nejakom ubytku. Vykľuje sa z neho poliak Lucjan, ktorý sem dnes dostopoval z Almaty. Tak ho hneď berieme a ideme na samý koniec dediny, kde stojí úplne nový žltý guesthouse, ktorému pred pár hodinami silný vietor zvalil kus plota a odfúkol veľký reklamný nápis. Majiteľka guesthousu má kúsok od neho aj potraviny, tak sa tam ideme hneď ohlásiť, že nám treba izbu. Dcéra, ktorá je s ňou v obchode on duty nás berie ukázať nám izbu. Ale predtým, sa musíme samozrejme vyzuť, toto sa v Kazachstane berie veľmi vážne, všimli sme si to už v hosteli v Almaty, hneď pri dverách topánky dole a ďalej len v papučiach. Izbu samozrejme berieme a navyše v cene je aj domáca večera a raňajky, no čo si viac človek môže priať.

Dcéry medzičasom začínajú kuchtiť a vo dverách sa objavujú dvaja kazaši s otázkou, či sa tu dá ubytovať. Tak ich posielame spýtať sa do kuchyne a ja zatiaľ s Lucjanom odchádzame do potravín zakúpiť nejakú poživeň na večernú družbu Višegradskej dvojky. Len sme si nejak neustrážili čas a takto po siedmej sú všetky štyri potraviny v dedine už zatvorené. Cestou naspäť pozdravíme miestnu faunu a s prázdnymi rukami sa vraciame do jedálne.

Našťastie babka vie čo je biznis a ešte nám otvorí potraviny, aby sme mohli nakúpiť dve fľaše vodky, jeden džús a vodu. Zvyšok večera sa už nesie v družnej atmosfére. Po výbornom domácom plove sa zoznamujeme s kazachmi a ich manželkami a deťmi. Z Lucjana sa vykľuje 43 ročný ITčkár s troma dcérami vo veku 14, 16 a 18 (a to by mu človek hádal tak o 3-4 roky viac ako nám) a kazaši obaja pracujú v “oil business” a cestujú pracovne po svete. Ako sa manželky a dorast odoberú na spánok, lámu ľady a záver večera sa už len nonstop smejeme na vtipoch a historkách. Viac večerov ako tento prosím. Mimochodom vonku sneží.