Azerbajdžan 2017

Deň 4 – Baku

4.6.2017

Pohľad z okna ráno prezrádza, že avizované tridsiatky to dnes asi nebudú. To mi celkom vyhovuje, aj keď tie fotky bez slnka sú nič moc. Raňajky vyriešime v pekárni naproti a zjeme ich cestou k zastávke metra.

Tu omylom namiesto priamo do stanice najprv vstúpime do “obchodnej” pasáže. Otvorené sú asi 3 obchody o veľkosti 2×2 metre a najviac ma pobaví, že pomaly každý druhý má na dverách veľké logo instagramu s názvom profilu. Metrom plánujeme ísť len dve jazdy, tak kupujeme tú nenabíjateľnú kartu a eskalátorom sa vezieme hlboko pod zem, ako je pre sovietske metra typické. V metre je zakázané fotiť, rovnako ako tomu bolo v Tbilisi a Jerevane. Tam ale na rozdiel od Baku tento zákaz už zrušili. Prichádza jeden zo starších vlakov a ešte skoro úplne prázdny. Vezieme sa dve zastávky na Nəriman Nərimanov, kde si aj napriek zákazu cvaknem ďalšiu.

Metro v Baku drží neslávne prvenstvo v katastrofách s najväčším počtom obetí. 28. októbra 1995 prišlo práve medzi touto zastávkou Nəriman Nərimanov a nasledujúcou zastávkou Ulduz k oficiálne elektrickému skratu na trakčnom motore jednej zo súprav, čo vyústilo do požiaru, pri ktorom zahynulo 289 ľudí. Neoficiálne sa spomína aj sabotáž, ktorú pripustil aj vtedajší sám veľký Heydar Aliyev. Po ulici pomenovanej po iránskom Tabrize sa po pár minútach dostávame k Centru Heydara Aliyeva, ibaže zozadu.

Okolo centra je vybudovaný veľký a celkom pekný park, len stromy sú ešte malé za slnečného letného dňa to tu asi veľmi nežije. Zídeme si to dole až k nápisu, ale ten práve atakujú hordy yoga positive ľudí vyzborejených karimatkami, ktorí ju tu hromadne docvičili. Zopár minút teda musíme počkať, kým sa všetci dofotia a doselfíčkujú.

Potom nám už nič nebráni vyjsť si niekoľko desiatok schodov k samotnému centru. To navrhla svetoznáma Zaha Hadid v dekonštruktivistickom štýle a spolu s okolitými stavbami sa má podieľať na mestskom vzhľade Baku. Je prezentované ako hmota, ktorá prirodzene a vcelku nenápadne vystupuje zo zeme a rôzne sa rozteká , pričom vychádza z tuhej a monumentálne sovietskej architektúry. Vzory a zakrivenia sú zasa inšpirované islamským umením. Dovnútra nejdeme, popravde ani neviem či je o otvorené a zisťovať sa mi to nechce.

Od centra stačí len prejsť cez cestu a hneď je človek medzi mohutnými panelákmi. Schádzame do metra, kde si na drzovku spravím dve fotky a nikto po mne nekričí. Tento krát pre nás príde o niečo novšia súprava, aj cestujúcich pribudne.

 

Po pár minútach sme opäť na 28. mája. Tu už pokúšam asi príliš, lebo si ma všimne policajt a fotku vlaku ma prinúti vymazať. Škoda, lebo táto bola najlepšia a najostrejšia. Nedá sa nič robiť, iba nakročiť na eskalátor a nechať sa vyniesť na povrch zemský. Spred stanice si to namierime dole po ulici Azadliq, kde si kúpime döner na zahnanie hladu. Prichádzeme k Hiltonu, pod ktorým už je postavená tribúna. Presne tu sa totiž nachádza cieľová rovninka blížiacej sa veľkej ceny F1, ktorá sa bude konať ku koncu mesiaca. Podchodom sa dostávame do Milli parku pri pobreží, odkiaľ začína 2 kilometrová promenáda pri mori. V parku dáme na osvieženie Cornetto zo stánku. Globalizácia nepustí, na výber iba Algida. Už aj slnko začína vychádzať a konečne vidíme aj tie slávne Flame Towers dlhšie ako 2 sekundy z auta. O pár minút ma zrámuje chlapec na bicykli, ktorý sa namiesto pred seba pozerá za seba. Našťastie v malej rýchlosti.

Po krátkej prechádzke sa postupne začínajú objavovať kaviarne, tak si vyberieme tú s výhľadom na more. Nápojové lístky na stoloch ešte nie su, tak pýtame kávu priamo. Čašník sa nás pýta, či môže byť cappucino, tak súhlasíme. To čo nám donesie, je niečo, čo sa dá nazvať ako najhorší pomer cena/výkon v mojom živote. Cappucino zo sáčku za dva a pol eura. Ešte aj poriadne nerozmiešané. Chvíľu teda oddýchneme a dostaneme do seba cukru na 3 životy dopredu.

Posilnení pokračujeme ďalej. Kúsok odtiaľto je na promenáde taká pekná alej so starými niekoľko storočnými stromami rôznych druhov pozvážaných z celého sveta. Za parkom sa potrebujeme dostať na druhú stranu cesty, ale keďže sú už všade predpripravené vysoké ploty kvôli F1, tak je to celkom problém. Ponechaných je len niekoľko málo miest a zrovna tento je v zákrute a ceste s dosť hustou premávkou. Prežijeme to bez ujmy a prichádzame k Qız qalası (Panenská veža / Maiden Tower), čo je ďalší z “must-see” bodov v meste. Stavba z 12. storočia, ktorá pôvodne stála na brehu mora, ale na začiatku 20. storočia pred ňu pri asanácii pobrežia postavili cestu a park. Od 2000 je na zozname UNESCO. Nám ju stačí vidieť zvonka aj kvôli tým masám turistov pred ňou. Odtiaľto v podstate začína neveľké staré mesto. Hneď na začiatku sú pekné kontrasty staré budovy vs. Flame Towers. V jednom z obchodov tu kúpime hneď zopár magnetiek za lacný peniaz a suveníry vybavené.

Potúlame sa uličkami starého mesta, kde ma pobaví jeden podnikavý vodič, ktorý vezie turistov a hneď len nás zbadá, pristaví auto a do ruky mi podá vizitku 😀 Vyjdeme pri Paláci Širvánšáhov z roku 1411, kde sa to zas hemží turistami.

Vyjdeme z hradieb a namierime si to k zastávke metra, ktoré pripomína vstup do Louvru. V pláne toho už na dnes veľa nemáme a času ešte požehnane, tak meníme plán a metrom sa vraciame na izbu odpočinúť si. Zakúpime nabíjaciu kartu a 6 jázd a po pár minútach sme opäť na 28. mája.

Na izbe si dáme poobedného šlofíka a podvečer absolvujeme rovnaký presun zasa späť na İçәrişәhәr. V parku míňame ďlšie vyštafírovné maturantky a podchodom, kde je žulou obložený ešte aj strop, prichádzame na promenádu. Kúsok od nás sa stavia už od roku 2009 obrovský obchoďák Caspian Waterfront Mall na štýl opery v Sydney. V jeho tesnej blízkosti je Azerbajdžanské múzeum kobercov, pekná stavba v tvare koberca.

To už sa pomaly blížime k našej poslednej zastávke, ktorou je Dagustu Park, miesto s najlepším výhľadom na mesto a Flame Towers zároveň. Vedie k nemu funikulár, ktorý ja chvíľu zvažujeme využiť, ale keď vidím, že vnútri lanovky sedia ľudia a nič sa nedeje a ďalších 10 stojí v rade pred budovou, tak si to rozmyslíme. Do parku si to poctivo vyšliapeme po vlastných a za celý ten čas funikulár neopustil spodnú stanicu. Nechápem tej logike premávania.

Vyjdením si posledných schodov sa pred nami vynorí parádny výhľad. Jedinou nevýhodou je, že to silno fúka a vietor je ešte aj nepríjemne studený. Ako zapadne slnko začne to byť už celkom nepríjemné, ale chceme počkať, kým sa trochu zotmie na rozsvietené Flame Towers.

Slnko medzitým zapadlo a nejak sa nič nedeje tak sa postupne zmierujeme s tým, že svetelnú šou neuvidíme. Z parku pomaly schádzame smerom k metru. Asi 100 metrov od stanice skočíme minúť posledné peniaze do pizzerie, šašlikov už stačilo. Azerbajdžanská pikantná pizza chutí výborne a zapíšeme sa aj do knihy hostí, rovnako ako ostatní zahraniční návštevníci.

Vonku už je medzitým skoro úplná tma a čo nevidím, keď otočím hlavu vpravo? Samozrejme budovy svietia. A keďže som tvrdohlavý a chcem to vidieť z toho najlepšieho miesta, ktorým je Dagustu park, tak nám nezostáva nič iné, ako si ten kopec opäť vyšliapať. Príjemne nás prekvapia aj samotné schody na vyhliadku, ktoré sú veľmi efektné nasvietené. Budovy vyzerajú parádne a nočný výhľad na Baku tiež stojí zato, oplatilo sa sem vrátiť. Spokojní sa tak konečne môžeme odpraviť na izbu, kde nás čaká balenie na zajtrajší skorý let o 6:05 domov.

Ráno pre istotu budík na 3:30 a prázdnymi bulvármi smer letisko. Ako naschvál mi začne svietiť kontrolka rezervy asi 5 km pred letiskom. Za úplne posledné peniaze tam natankujem asi 5 litrov, ale svieti furt. Zvláštne toto čínske počítadlo paliva. Odovzdanie prebehne bez problémov, všetky kontroly taktiež a 6:05 vzlietame smer Budapešť.