15.6.2021
Lietadlo nečaká a naša opička ho nezaujíma už vonkoncom. V každom prípade ráno som na tom o dosť lepšie ako som čakal, aj keď ranná upotená jazda v špičke Delimobilom nie je ta najpríjemnejšia forma detoxu. Auto nechávame na dedicated parking priamo pred terminálom (takto má fungovať carsharing do psej matere!) a hodinu pred odletom sa už predierame davmi na domestic termináli smerom k salóniku. Tu je tiež solídna plnka, ale raňajky zadarmo sa neodmietajú.
Len sme ešte nejakí prispatí a trochu sa zabudneme, tak potom nasledujú šprinty cez celý terminál ku gejtu. Počas premiérového letu so Smartaviou pokračujem v detoxikácií a veľmi si ho teda neužijem, do reality ma vráti až touchdown na betónovej pristávacej dráhe v Archangeľsku, kde to pekne drkoce. Na moje prekvapenie sa tu nekonajú žiadne autobusy, ale do terminálu ideme pekne na úrovni rukávom. Ljux.
Počkáme na bagáž (Smartavia ma podobnú politiku ako Pobeda, na palubu len “malá príručná” 40x30x20 a zvyšok do podpalubia), v kaviarni kúpime nealko a pred terminálom zavolám Yandex taxi. Jazdu zobral Valerij, ktorý je ešte v centre, tak aspoň máme čas porozhliadnuť sa tu. Samotné letisko je síce staršieho dáta, ale po rekonštrukcií, tak zvonku dokáže oklamať. Vnútro ale prezradí sovietske základy. Samozrejme pred terminálom nemôže chýbať zaparkovaný obligátny čierny Gelandenwagen. Pri Iljušine už ale pekne UAZ 469, tak ako sa patrí.
To sa už ale blíži náš odvoz, tak sa vraciame na miesto nástupu a onedlho nás už pri vstupe do mesta vítajú komíny miestnej továrne. Krátko pred dvanástou už vystupujeme pred Hotelom Makarov, doslova čo by človek kameňom dohodil od rieky Severná Dvina. Tajne som dúfal, že by izba už mohla byť pripravená, ale bohužial, pekne až o druhej, možno o jednej. Na recepcií aspoň teda zhodíme ruksaky a ideme pozrieť čo máme на районе a niečo zjesť. Mesto samotné zas nejakým pretlakom must see elementov neoplýva, preto aj zajtra ráno o deviatej berieme mašinu. Pol deň teda musí na to najnutnejšie bohate stačiť. Z nášho minihotela sa popod dominantu pobrežia, ktorou je sklenený Novotel prejdeme k pobrežiu, kde nám akurát tak nafúka piesok do očí z neďalekej stavby. Okrem toho sú tu ešte tri nástupištia alebo ako to nazvať (po rusky pričal/Причал), odkiaľ premávajú loďky na ostrovy v delte rieky. Mosty tu pre pár ľudí nikto stavať nebude.
No vodu sme videli, treba aj jesť. Stačí prejsť jednu ulicu a už sme na prospekte Troickij, niečo ako hlavná skoropobrežná ulica. Na druhej strane cesty by mala byť stolovaja, samozrejme vracať sa celý blok na prechod sa nebudeme, v Bratislave prechody tiež nikto nerešpektuje a nerobí sa z toho veda. Tam teda ale aspoň nehrozí, že spadnete do kanála (aspoň väčšinou). Stolovaju úspešne lokalizujeme v suterénnych priestoroch a onedlho už mi na tanieri pristáva rasoľnik a kotleta po kyjevsky.
Po výdatnom obede sa presunieme pred športovú halu hneď vedľa s peknými drevenými reliéfmi na fasáde. Námestiu pred halou dominuje 36 ročné súsošie hrdinom-obrancom sovietskeho severu a miestny gopnik užívajúci si slnečné lúče. Cez cestu si pozornosť pýtajú zlaté kupoly Katedrály Božieho archanjela Michala. Netreba sa nechať oklamať, samotná katedrála nemá ešte ani 10 rokov, aj keď na prvý pohľad sa to nezdá.
V každom prípade, hodinová ručička sa nesmelo blíži k jednotke, čo znamená, že teoreticky sa už môžeme ubytovať. Pri hoteli sme hneď, tak zvyšných desať minút ideme ešte zabiť k vode užiť si bordel.
Na recepcií sme presne o jednej a všetko je už pripravené. Checkin bez problémov, nad FAN ID nikto nedvíha obočie a o pár minút už skladáme veci na izbe. Treba poznamenať, že nebyť tých oceľových dverí pri vstupe, čo je taký ten štandardný ruský paranoidný zvyk hotel pôsobí veľmi západne. Rekonštrukcia vo vnútri historickej budovy je naozaj vkusná a všetko žiari čistotou a novotou. Dokonca aj trubky v kúpeľni nie sú exponované, som šokovaný. Konečne dám sprchu a potom idem preskúmať kuchynku, ktorá je k dispozícií. To tiež čistá paráda, dokonca je tu aj terasa so sedením pre hostí.
Spravím si kávu a počas dopĺňania hladiny kofeínu začnem študovať nejaké knižky a časopisy, čo sa tu povaľujú. Zo všetkého najviac ma zaujme reklama na leteckú spoločnosť “The 2nd Arkhangelsk United Air Detachment”, ktorá operuje z letiska Vaskovo, južne od mesta. Fotku pošlem do spoločnej konverzácie na Whatsappe a nejak to pustím z hlavy, ale Tonkotravel je v tejto chvíli pri počítači a obratom nám pošle link na timetable s letmi. Letový park je jedným slovom luxusný – L-410, Mi8 a dokonca pasažierske lety na An-2. Týmto nám definitívne nasadí chrobáka do hlavy a náš prvý cieľ zajtra ráno autom bude práve letisko Vaskovo. Preletieť sa na Andule na nejaké bohom zabudnuté letisko na severe Ruska, tomu sa môže rovnať iba málo vecí. Ale teda radšej nepredbiehajme, netreba si robiť zbytočné nádeje.
Späť v uliciach sme o pol štvrtej a zas sa ozývajú žalúdky. Rýchly prieskum na internetoch odhalí príjemne vyzerajúcu šotoušskú reštauráciu, resp. teda Kafe “Kupe” len o dve ulice ďalej, tak si to tam na Tonkovu počesť namierime. Už pri vstupe z reproduktora znie klasický td-td zvuk vlaku šinúceho si to po koľajisku a interiér je tiež ladený do vzhľadu reštauračného vozňa. Čo nás však dostalo najviac, bola obrazovka nad barom prehrávajúca videá jázd vlakov z YouTube. Dvaja slováci sa prídu najesť do malej reštiky v Archangeľsku, 2300 kilometrov od domova a na obrazovke ide čo? No predsa ako vláčik jazdí po Slovensku. Bizarné. Miro je hladný viac, tak zadelí rezeň, ja menej, tak sa uspokojím so soljankou a kúskom ryby. K tomu pivečko a víno a hneď je svet krajší.
Krátko po piatej už rolujeme ulicami a onedlho sme v pomyslenom centre mesta. Tomu dominuje kancelárska budova, ktorá je zároveň najvyššou budovou v meste. A špeciálne v tomto dramatickom počasí jej to pristane. Z druhej strany cesty na nás prísne dohliada večne živý Vladimír, s ktorým si nemôžeme odpustiť selfie. Patrí mu čestné miesto pred budovou Výboru pre priemyselný a hospodársky rozvoj.
My sa radšej presunieme na mestskú (a dokonca piesočnú) pláž, kde ešte stihneme posledné dramatické momenty. Oproti pláži je malé Námestie Mieru so sochami vojakov, logické. Večný oheň ale aspoň horí, nie ako keď som bol v Chersone, tam večný oheň dohorel, lebo došiel plyn. Chudáci ukrajinci.
Kúsok odtiaľto sa na ulici nachádza ukoristený tank Mark V. vyrobený v roku 1918. Je to jeden z posledných jedenástich zachovaných tankov tohto typu na svete a tento konkrétny bol ukoristený červenou armádou “Bielej armáde”, resp. “Bielemu hnutiu”, ktoré sa sformovalo v priebehu ruskej občianskej vojny v rokoch 1917 – 1923 s cieľom zastavenia a zvrhnutia sovietskej moci boľševikov. Tomu sa aspoň dlhé roky verilo. Neskôr vyšlo najavo, že tento konkrétny kus pochádza z južného frontu niekde z okolia Taganrogu. História nám ukázala, že veľmi úspešní neboli. Tank tu dlhé roky stál ako sa na tanky, z ktorých sa stali pamätníky zvykne, až pokým niekoho nenapadlo celý ho prekryť plexisklom. Asi nie úplne zlý nápad, len sa dotyční mohli trochu zamyslieť nad degradáciou plastu vplyvom počasia. Cez zažltnuté panely už takmer nie je vidieť, veď to všetci poznáme zo svetlometov hlavne kórejských áut z 90tych rokov.
Popri budove starého cirkusu so smutným osudom sa prejdeme k Centru pre vlasteneckú výchovu. A čo je viac vlastenecké ako mať pred centrom ťažký sovietsky tank IS-3 a zaparkované Lady? Keď vlastenec, tak poriadny. Aspoň tu majú lavičky, ktoré využijem na nahliadnutie do mapy a rozhodnutie o ďalšom postupe mestom.
Hneď vedľa je plaváreň a naproti nej skromný štadión miestneho Dynama, kde práve trénuje zopár miestnych. Vchod je otvorený, tak nám nikto nebráni vo vstupe na tribúnu.
Tu navrhujem Mirovi, že by sme to mohli peši potiahnuť na vokzal, vtipné je, že na mape to na prvý pohľad vyzerá ako strašná diaľka, čo umocňuje aj fakt, že stanica je vlastne koncovým bodom severovýchodnej časti mesta, za ňou už nič reálne nie je. Kupodivu je to tam odtiaľto iba 2.7 kilometra a od samotného brehu rieky len 3.4, to až taký veľký rozdiel nie je. Čo tým chcem povedať je to, že celé mesto je vlastne celkom kompaktné čo sa týka plochy a 3.4 kilometra je vzdialenosť od konečnej električiek v Ružinove po Miletičku. A tu je to vzdialenosť z jedného konca na druhý. Popri paneláčikoch, zatvorených stánkoch so sortimentom, ktorému žiadny gopnik neodolá a automatoch na vodu, ktoré pamätajú snáď ešte Gorbačova sa dostávame k malej štvrti so starými drevenými domami.
Táto romantická chvíľka nemá dlhé trvanie, hrzdavé garáže, nevyasfaltované cesty a hradby 8 poschodových panelákov nás o pár sto metrov opäť vracajú do reality.
Tu sa na najväčšom mestskom kruháči napájame na hlavnú tepnu mesta, ktorá sa prekvapivo nevolá Prospekt Lenina, ale Voskresenskaja. Vizuálne je to ale klasický široký sovietsky bulvár s panelákmi po oboch stranách a obchodmi ukončený ďalším kruháčom, v strede ktorého je malá katedrála a okolo nej neudržiavaná húština stromov, ktorá slúži ako miesto, kde sa dá v tieni vypiť pivečko s miestnymi.
Samotnej stanici chýba ten tradičný okázalý ruský štýl a to taký ten klasický socialistický kváder, akým bolo napr. aj bratislavské letisko. Zlé trnavské jazyky by prirovnali jej vzhľad k Jednote v Seredi, ale vokzal vďaka preskleniu pôsobí vzdušnejšie a menej brutalisticky.
po remonte
V 2020 bolo naplánované spustenie kompletnej rekonštrukcie, tá sa však vďaka Covidu dostala do sklzu a jediné čo sa zatiaľ stihlo, bolo zrevitalizovať “predstaničné námestie”, teda park pred vstupom. Do budovy sa tradične ako už pomaly všade v Rusku prechádza cez bezpečnostný rám a vnútro je ešte také malé cestovanie časom. Miniem lenivú mačku a idem sa radšej pozrieť na perón, kde sa na odchod chystá dovolenkový express do Adleru na hraniciach s Gruzínskom. Čo to rozprávam, s Abcházskom. Takmer 3000 kilometrov tento vlak zvládne za necelých 57 hodín pri cene 49€ za plackartnyj a 55€ za kupé. No nič, cvaknem psíka, seba pred stanicou a vraciam sa vyzdvihnúť Mira z lavičky, jeho interest ohľadom vlakov a všetkého s nimi spojeného je nulový.
Idem teda zavolať taxík, len mobil sa práve teraz vybije. Nič sa nedeje, mám predsa powerbank. Len som nejak zabudol, že nemám kábel. V tejto chvíli som práve prišiel na Achillovu pätu tejto situácie. Keďže kreditku som zabudol doma zostáva mi iba možnosť platiť mobilom, lenže ten je vybitý. Iste, mám tu ešte ďalšie 2 karty. Tu ale prichádza jedno veľké ALE. Po tom ako som sa stal minulý rok v Poľsku obeťou skimmingu, mám mimo kreditky obe debetné karty konštantne “dočasne zablokované” a odblokovávam ich iba v momente výberu z bankomatu alebo platby. Lenže s vybitým telefónom to nemám ako spraviť. Áno mám powerbanku, lenže mám novú powerbanku, ktorá už v sebe nemá integrovaný kábel ako som bol zvyknutý pri predchádzajúcej. Kábel si nemám ako kúpiť, lebo mam vybitý mobil. Začarovaný kruh. Túto patovú situáciu zachráni Miro, ktorý mi v stánku s telefónmi a príslušenstvom kúpi kábel a ja tak môžem vzkriesiť svoj mobil a privolať taxík. A zároveň si uvedomiť, kam som, resp. sme sa to za posledné roky dostali. Pred 11 rokmi som strávil dva mesiace na ceste, kedy som viacmenej po zemi prešiel k Perzskému zálivu a naspäť. Moja jediná elektronika bola nabíjačka baterky do zrkadlovky, mobil ma čakal vypnutý doma na poličke. A teraz toto. Z rozjímania ma vytrhne príjazd pred “naše Kupe”, kde sa ideme najesť. Na večeru volím ľahké krevetové rizoto, samozrejme s vínom.
Záverečná o desiatej nás vyženie do slnkom zaliatych ulíc, ďaleko však nedôjdeme a už máme pred sebou ďalší pohár vína na terase posh vinárne o 50 metrov ďalej.
Svetlo vonku nás pomýli do tej miery, že si to nakráčame s úsmevom na tvárach do supermarketu po nejaké pivečká, ale až odmietnutím predaja alkoholu pri pokladni po desiatej večer sa vrátime do reality. Dagestanské minimarkety v okolí neexistujú, tak nám nezostáva nič iné, ako sa vrátiť na izbu.
22:23
23:47