1.8.2010
Z hotela odchádzame pred deviatou. Chvíľu strávime na námestí fotením dediny, do ktorej sa práve opierajú ranné mäkké slnečné lúče.
Po hlavnej ceste, ktorá o pár metrov konči parkoviskom pokračujeme opäť smerom k cintorínu. Prezrieme si cintorín za svetla a vyjdeme si ešte kúsok vyššie, vychutnať si znova ten krásny výhľad.
O chvíľu spoza chrbta počujeme pomalé kroky a slabé zvonenie zvončekov. Je to niekoľko kráv , ktoré spolu s „pastierom“ schádzajú dole do dediny. Nechce sa nám zdvihnúť sa, tak si otvárame keksy a dávame si malé raňajky.
O chvíľu sme svedkami vtipnej príhody. Jedna z kráv, ktoré sme videli pred niekoľkými minútami schádzať dole sa vracia. Sama. Prejde tak minúta a zjaví sa pastier, nasledujúc ju rýchlym krokom a čosi si nervózne hovoriac popod fúzy. Dojedli sme, tak sa konečne vyberáme preskúmať kaskády domov. Prechádzame okolo niekoľkých stánkov s rôznymi dobrotami a o čosi vyššie sa pristavíme pri zajacoch, ktoré tu deti naháňajú.
Onedlho okolo nás prechádza skupina asi štyridsiatich mladých dievčat s bielymi šiltami, ktoré sú tu pravdepodobne na nejakej exkurzii. To súdim podľa toho, že na šiltoch majú logo červeného polmesiaca a nejaké zdravotné výrazy. Sme pre nich asi mierna atrakcia, keďže nás neustále okukujú.
Prechádzame sa popri domoch, ktoré ani v najmenšom nepripomínajú, tak ako prostredie, Irán. O chvíľu sme na akomsi pomyselnom námestí. To tvorí strecha jedného z domov pod nami. Okolo sú ďalšie stánky so všetkým možným a hneď vedľa je ulička, v ktorej začína akýsi skromný bazaar. Skôr ide o uličku s obchodíkmi so suvenírmi a občerstvením.
V potravinách si Zuzka kupuje obrovský melón, tak sa s týmto nákladom vraciame na izbu, ktorá je pár „poschodí“ pod nami. Zuzka sa na izbe zostáva venovať melónu, a keďže ja melónom moc neholdujem ,vyberám sa poprechádzať sa dedinou. Znova sa prejdem dookola a spravím zopár záberov.
Vraciam sa po Zuzku a ideme sa naobedovať. Pred hotelom je malá reštaurácia, tak skončíme rovno v nej. Opäť máme chuť na ryžu a k nej si dávame chello kebab.
Posilnení obedom sa znova ponárame do spleti poschodí a striech. Ocitáme sa v uličke so suvenírmi, čo znamená zdržanie. Zuzka si prezerá veci v obchodoch a keď ma už nebaví čakať idem po ňu. Nakoniec skončím s dvoma náramkami ja.
Prechádzame na druhý koniec dediny, kde je na svahu reštaurácia s posedeniami. Obsadíme si jedno takého pekné drevené posedenie a u obsluhy si objednávame vodnú fajku a čaj.
Siestujeme takto skoro dve hodiny, až pokým sa čaj a tabak neminú. Neďaleko od nás na konci dediny je vodopád, ktorý sa rozhodneme poctiť našou návštevou. Okolo vodopádu piknikuje niekoľko ľudí, dojem však kazia odpadky, ktoré sú naokolo.
Okolo nás prechádza rodinka s malou Iránkou, ktorá hneď vidí, že sme turisti a stále nám kýva a neúnavne kričí hello, až pokým ju nie je počuť. Začína sa zvečerievať, tak sa pomaly vraciame nazad do hotela. Pred hotelom nás na parkovisku najprv zastavia dvaja cyklisti, ktorí sa so mnou chcú odfotiť a o pár sekúnd Zuzku otec s malou dcérou, ktorá sa učí po anglicky a chcela by prehodiť zopár viet. Zrazu počujeme známy hlas. Z neďalekého auta na nás znovu kričí neúnavná malá slečna.
Vraciame sa oddýchnuť si do hotela a neskôr znovu navštevujeme rovnakú reštauráciu ako na obed a dávame si skvelú rybu.
