Kryvyj Rih & Záporožie 2019

Deň 3 – Záporožie

21.4.2019

Raňajky sme si objednali na 8:30, tak si máme možnosť aj normálne pospať. Za ten vlak si to zaslúžime. Pri servírovaní sa ukáže, že obsluha trochu nepochopila čo sme chceli, Janka si objednala omeletu a ja dva párky a namiesto toho sme každý dostali omeletu a k tomu pároček. Tu treba pripomenúť, že ja som si za posledný rok vybudoval istú averziu k vajciam, čiže aj keď to bola podľa Jankiných slov poctivá omeleta, akú už dlho nemala, ja som si raňajky neužil ani trochu. Problémy prvého sveta.

Našťastie o programe na dnešný deň mám celkom jasnú predstavu, tak z hotela vyrážame smer technické múzeum. Hneď prvý barák má otvorený vchod, tak mi to nedá a vojdeme dnu. Chodba typická pre tento východný kraj. Každý oceľové dvere od bytu, ale čo je spoločné, to už je každému jedno ako vyzerá a nikto sa o to nestará.

Z chodby obytného domu, z ktorej by malo nejedno združenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov hlavu v smútku sa presúvame na neďaleký trh, ktorý leží priamo oproti pravoslávnej katedrále. Spodná časť je venovaná “butikom” s oblečením, kde prevažuje turecký import a stánky s použitými mobilmi a všetkým možným príslušenstvom. Ten pravý rynok, kde sa dá zohnať všetko na čo si človek spomenie začína vyššie. Trochu to tu prebrázdime hore dole, až nás nakoniec vypľuje na jeho severovýchodnom konci, rovno pri zastávke električiek.

Narozdiel od Krivého rohu tu jazdia modernejšie električky a celkovo mesto pôsobí o pár úrovni vyššie. V električke si dve zastávky užijeme tlačenku s penzistami a vystúpime v parku neďaleko múzea. Prejdeme popri dôchodcoch na prechádzkach s vnúčatami, prípade obéznymi matkami popíjajúcimi na lavičke pivo až k samotnej budove múzea.

Pred tou leží niekoľko kusov starej vojenskej techniky, tanky, zopár lietadiel alebo legendárny Mil-Mi 24 “Hind”. Dnes je nedeľa a ako cieľ si tento “park” vybralo aj niekoľko rodičov s malými agilnými deťmi, ktorá neúnavne lozia po všetkých exponátoch, tak si musím počkať, aby som sa mohol pri legendárnej ZSU-23-4 aj odfotiť.

Pred budúcnosťou Ukrajiny mizneme v útrobách múzea. To je venované histórii spoločnosti Motor Sich, čo je jeden z najväčších výrobcov leteckých motorov na svete. Exponátom dominuje motor Progress D-18T, ktorý je použitý na legendárnej Mriji a jej menšom bratovi Ruslanovi. Okrem toho je tu aj solídna expozícia motoriek a samovarov. Najviac sa mi ale páči, že mi nikto nechodí za zadkom, ako býva v týchto krajinách zvykom a exponátov sa môžem dotýkať a nikomu to nevadí.

Po prehliadke si skočíme cez park do malej útulnej takmer kaviarne, kde si to dôchodkyňa v rade predo mnou pomýlila s debatným klubom. Po kávičke privolávam Uber a Lanosom sa necháme odviezť 5 kilometrov k pamätníku likvidátorov černobyľskej katastrofy. Popod obytný dom prichádzame k základnej škole, pred ktorou stojí typická ukrajinská blondýna, ktorú som pôvodne považoval za študentku. Ukázalo sa, že to je však ostraha práve prebiehajúcich prezidentských volieb. Chceli sme aj nakuknúť dnu, ale ďalší dvaja uniformovaní maľčici pred volebnou miestnosťou nás od tohto zámeru odradili.

To už prichádzame na bulvár Jačenka, ktorý má typicky sovietsky nádych a dojem dotvárajú hrkotajúce električky. Kúsok odtiaľto je orwellovsky nazvaný “Park Víťazstva”, od ktorého som ani neviem čo očakával, ale okrem vysadených kvetov obohnaných plotom s upozorneniami neprekračovať a pamätníku padlým vojakom tu nič nie je. Tak sme aspoň zadelili pukance.

Z parku pokračujeme pešibusom smer centrum. Aj sme chceli ísť električkou, ale pohľad do peňaženky na najmenšiu bankovku s nominálnou hodnotou 100 hrivien tomuto zámeru neprial. Keď sa nám ju podarilo rozmeniť v hipsterskom obchode, kde si nás po troch minútach pri pokladni konečne všimla obsluha, ktorej však robilo problém na 3 krát vypočítať koľko mi má vydať ak džús stojí 20 a ja platím 100 zistili sme, že tu absentuje zastávka našim smerom.

Už sme sa vykašlali nato a zobrali to teda peši rovno na hlavné námestie, ktorému dominuje budova miestnej samosprávy. Keby som mal hodinky, tak by práve ukázali presne dve hodiny poobede, čo je najvyšší čas najesť sa. Jediná ukrajinská reštaurácia poblízku sa ukáže byť v Hoteli Inturist.

Na naškrobenú hotelovú atmosféru nemá chuť ani jeden z nás, tak hľadáme nejakú alternatívu. Tou sa ukáže byť reštaurácia Tyrlo (Тирло) sídliaca v pivničných priestoroch a vezúca sa na vlne industriálneho dizajnu. Tu sme si najprv dlho nevedeli vybrať, ale nakoniec zvíťazil T-bone stejk. Keď potom pred nami pristál poriadny kus mäsa hneď som vedel, že som spravil dobre. K tomu sme si tentokrát namiesto koňaku dopriali lokálne pivečko a keďže sme po jedle potrebovali trochu vytráviť objednali sme ešte degustačný set 6 malých pív. Celková útrata 27€ veľmi príjemná.

Výdatný obed treba aspoň trochu vychodiť, o štvrtej sme teda späť na prospekte Sobornij. Ten tvorí hlavnú ulicu celého mesta a tiahne sa úctyhodných 10 kilometrov od Dnepra až po kruháč pri avtovokzale. My z neho našou prechádzkou odkrojíme necelú tretinu. Nejak totiž celý čas nie je ani jeden bankomat práve keď ho človek najviac potrebuje. Ten nájdeme až na rušnej križovatke s prospektom Metalurgov. Rovno aj spravím menšiu útratu v potravinách, treba doplniť zásoby koňačiku. Pred potravinami si Janku odchytí jeden sociálny prípad s tým, že nech si dáva pozor. Len nevieme či na neho alebo to bola skôr rada do života.

To už sa radšej presúvame na druhú stranu cesty, kde nás o pár minút nakladá mladý chalan do Lanosa a odvezieme sa na ostrov Chortycja (Khortytsia/Хо́ртиця). Ten je najväčším na celom Dnepri a známy hlavne tým, že v 16. storočí tu vznikla opevnená tvrdza záporožských kozákov, ktorí odtiaľto riadili Záporožskú Sič. Kto by čakal nejaký burinou zarastený ostrov s rozpadajúcim sa asfaltom ako ja je na omyle. Celé to tu vyzerá skôr ako udržiavaná rekreačná zóna pre miestnych. Z asfaltky čoskoro schádzame a po pár minútach cesty lesom sa pred nami objavia “Tri veže”. Jedná sa o 6 veží výškou 75 metrov, po troch na každej strane rieky, ktoré slúžia na transport elektriny vyrobenej v neďalekej vodnej elektrárni DniproHES.

Kúsok odtiaľto je už spomínaná záporožská tvrdza, dnes slúžiaca ako múzeum. Cestou k nemu nás prekvapí kompaktný cintorín s asi troma desiatkami hrobov. K múzeu sme prišli už po funuse, tak si aspoň môžeme vychutnať luxusný výhľad na najväčšiu vodnú elektráreň na Dnepri, ktorá zásobuje elektrinou tento industriálny región.

Slnko začína povážlivo rýchlo zapadať a my sa tak presúvame opäť k parkovisku. O pár minút sa už vezieme Uberom k rozostavanému mostu so strojným inžinierom Vadimom, ktorý nám porozpráva aká je hanba, že to nevedia dostavať a že ešte musí ísť stihnúť odvoliť Zelenského. Vystupujeme priamo pri jednom zo snáď budúcich nájazdov a úplne voľne bez akéhokoľvek plotu sa vyberáme na stavbu. Viem si predstaviť, že u nás by takéto niečo bolo pekne oplotené so strážnou službou a psami, ktoré asi nebrešú, ale rovno kúšu. Stavba nového mostu cez rieku sa začala v roku 2004 s tým, že do užívania sa mal odovzdať v roku 2009, resp. 2010. Lenže hotový nebol ešte ani o 4 roky neskôr a keď sa na východnej Ukrajine začala vojna nastali iné priority. Od 2015 sa teda stavba zastavila úplne. Odvtedy stojí v stave v akom bola, dokonca sú tu ponechané žeriavy a iná technika. Štvrtým rokom tak rozostavaný most slúži ako miesto, kde si chodia miestny pozrieť západ slnka, vypiť alebo spraviť si nový fotoset s vidinou vydaja do zahraničia.

Industriálnu romantiku si za zvukov nákladných vlakov prechádzajúcich po vedľajšom moste, ktorý bol hotový za 3 roky vychutnáme pri zvyšku koňaku Koblevo a keď je slnko definitívne za horizontom a začína sa ochladzovať balíme to aj my. Uberom sa odvezieme rovno pred Puzatu na večeru, kde neodolám lákavo vyzerajúcej kotlete po kyjevsky. Cievy musia mať radosť. Po večeri sa už iba na izbe sa pobalíme, nastavím budík na 5:00 a zaľahneme.