5.2.2011
Budím sa okolo ôsmej a hneď ako sa dám dokopy idem na raňajky. Beriem si dva chleby, lekvár, vajce, trojuholníkový syr, dáke rozpustené kyslé niečo, čo ale radšej moc nejem, lebo ma nejak pobolieva brucho a nechcem ho ešte viac provokovať. Všetko to zapijem skvelým čajom a idem sa na izbu pobaliť.
Problém je, že dnes je sobota a ja potrebujem akútne niekde zameniť peniaze. Odchádzam z hotela s ruksakom na chrbte a cez námestie s obrovskou kurdskou vlajkou pokračujem na juh.
Cestou sa zastavím n kus reči s obchodníkmi, ktorí sa chcú fotiť.
Na ďalšej križovatke sa pýtam policajta na smer k Delal bridge, čo je jediná pamiatka mesta. Zabáčam teda doprava a pár metrov už vidím most. Kvôli polohe slnka, cez neho prechádzam na druhú stranu, aby som si ho mohol odfotiť a rovnako sa s ním zvečním aj ja. Ako podstavec na foťák mi dobre poslúži neďaleká latrína.
Vraciam sa cez most a inou ulicou sa dostávam naspäť na námestie s vlajkou, prechádzam okolo hotela a smerujem do centra s jasným cieľom – vymeniť peniaze.
Ľudí postupne pribúda, ale zmenáreň ani jedna. Podarí sa mi dokonca nájsť aj banku, ale ako som čakal zatvorenú. Nastupuje teda plán B a idem otravovať predavačov so slovami Exchange, moneychange, ale bez výsledku.
Nakoniec však ku mne podíde starý pán so slušnou angličtinou, ktorému vysvetlím môj problém. Obchádzame ďalšie obchody spolu, ale bezúspešne. Nechcú mi vymeniť ani 10 eur, lebo nepoznajú kurz. Kebyže mám doláre, tak nie je problém, toho kurz pozná každý. S dedom nasadáme do jeho auta a po asi 100 metroch sa pýta chlapíkov pri ceste či mi nezmenia peniaze a tí súhlasia, mám šťastie. Za 10€ mi dáva 13 000 (normálny kurz je 15 000), snažím sa ho zlomiť aspoň na 14 000, ale nepodarí sa mi to. Nemám na výber, som rád aj za tých 13 000. Starého pána sa pýtam na Dohuk Garage, miesto odkiaľ odchádzajú zberné taxíky do Dohuku. Našťastie sme celkom blízko, tak ma tam aj odvezie. Peniaze za odvoz odmieta a na kúsok papiera mi napíše svoje meno a číslo, keby so msa ešte niekedy v Zakhu ocitol. Do taxíku do Dohuku chýba práve jeden človek, tak mám opäť štastie a nemusím čakať. Do kufra hodím ruksak a sadám si dozadu. Do Dohuku prichádzame pred dvanástou a vystupujeme v centre na hlavnej ulici. Za odvoz platím 5000ID a do neďalekej zmenárne si idem zameniť 90€. Ubytovať sa chcem v hoteli Parlaman, ktorý má byť niekde tu na hlavnej ulici. Ani sa nemusím nikoho pýtať, nájdem ho takmer okamžite. Izbu sa mi podarí zjednať z 25 000 na 20 000. Na izbe len zhodím ruksak a idem sa niekam najesť.
Skončím v reštaurácií neďaleko a objednávma si kura a ryžu. Na stole mi však pristane okrem toho ďalších 5 misiek – cícerová polievka, fazuľová omáčka, olivy s ovocím, cibuľa, rajčiny atď.
Keď to všetko dojem tak som tak plný, že sa zvládnem iba presunúť na druhú stranu ulice do čajovne.
Tu si chvíľu posedím a keď dopijem čaj idem si konečne trochu obzrieť mesto. Pomaly pokračujem po hlavnej ulici na jej horný koniec. Pomedzi to si spravím aj zopár fotiek miestnych.
Zamotám sa do bazaaru, kde sa mi výbornou angličtinou prihovorí jeden chalan. Z rozhovoru sa dozvedám, že sa ju naučil pri amerických vojakoch s ktorými pracoval 3 roky. V bazaari vlastní malý obchod. Kecáme asi hodinu o všetkom možnosm a potom ma pozýva do svojho obchodu na čaj.
Bazaar sa medzitým celkom zaplnil, takže je problém sa z neho dostať.
Vychádzam opäť na hlavnej ulici a pokračujem do kopca. Prichádzam na ďalšiu rušnú ulicu, kde sa nejaký čas motám a robím si fotky.
Neskôr sa vraciam nazad neďaleko hotela, kde večeriam vo fastfoode polievku a burger (1250ID). Skočím ešte na internet a vraciam sa na izbu. Večer po jedenástej sa ešte vyberiem sadnúť si na pohovku pred čajovňu na čaj.
