17.10.2021
Dežurnaja nás zobudí nejakú hodinu pred príchodom, počas ktorej sa stihnem prezliecť, spratať posteľ a ešte aj vypiť kávu. Krátko po siedmej opúšťam vyhriaty vagón a do odletu domov o pol tretej mám v podstate iba jeden hlavný cieľ – zabiť nejako čas. Samozrejme aj niekoľko čiastkových, ako napríklad raňajky a podobne, no ale jedno po druhom. Ráno je chladné, tak sa z perónu rýchlo spracem dovnútra stanice, ale že by som si teplotne nejak polepšil sa nedá povedať. Po dlhšom čase letmo obzriem stanicu cestou k hajzlom a odškrtávam vybavenie prvej z primárnych potrieb.
Nadchodom ponad koľaje prejdem na Pivdenniy vokzal a namierim si to rovno k vysvietenej Puzate, len tu ma hneď zastavia zamknuté dvere, otvárajú až o ôsmej. A tak veď nič, hneď vedľa je Sushiya s obrovským nápisom, že je otvorená 24 hodín, ale ako sa ukáže, je to s prepáčením ojeb. Tá sa pre istotu otvára až o desiatej, tak ma do otvorenia Puzaty zachráni kaviareň s pekárňou Bochlib (БоХліб), kde tento prestoj prekonám v teple s druhou kávou. Po ôsmej sa už zaraďujem od fronty nedočkavcov a na raňajky dám soljanku a vareniki.
Aspoň mám čas vymyslieť čo robiť zvyšné hodiny a keďže som sa v noci v mobilnej saune pekne dopotil, napadne mi prečo nenavštíviť nejaký bazén alebo rovno spa. Bazény sú v bližšom okolí dva – KPI (КПІ) a CSKA (ЦСКА). Problémom je, že na webe KPI sa uvádza, že k návšteve potrebujem certifikát od doktora s pečiatkou. CSKA žiadny web nemá, googliť sa mi to nechce a riskovať, že tam prídem a pošlú ma preč sa mi nechce. Svoju pozornosť teda zameriem na SPA a výber nakoniec padne na mierne pofidérne SPA centrum Evropa, ale tak hodnotenia dobré a navyše je to na ľavom brehu Dnepra, čo mi vyhovuje pri odchode na letisko. Rozhodnuté. Z Puzaty to vezmem podchodom na metro stanicu Vokzalna a odveziem sa na starú známu Ľavobrežnú, kde vystupujem za ukážkového a teraz už slnečného nedeľného doobedia.
Ruch Ľavobrežnej opúšťam v Uberi a po niekoľkých minútach latentne agresívnej jazdy ma Maxim vyhadzuje pred centrom oddychu. Na prvý pohľad je to teda riadne shady, všetko povypínané a recepčný vyzerá ako ja keď práve prekonávam jednu zo svojich najhorších opíc. Zisťujem teda čo a ako a teda že za 1000 by sa dalo na dve hodiny, len teda pol hodinu potrvá, kým sa to vyhreje. No to akurát tak vychádza ako potrebujem, tak teda môže byť. Naučený, že na Ukrajine sa dá kartou pomaly zaplatiť už aj babke v podchode (obrazne), hneď narazím – terminál tu nevedú. Pýtam sa teda, že kde je bankomat a pošle ma priamo, tak vyrážam, času nazvyš nemám. Tak si teda spravím peknú jesennú prechádzku do kilometer vzdialeného supermarketu Belmart. Akurát hláška na displeji ma nepoteší, tak som dovyberal.
Ďalší bankomat je opäť vyše kilometra odtiaľto + cesta naspäť do SPA, no serem ja nato, aby som sa tu naháňal jak retardovaný. Oddych teda padá a pri pohľade do mapy vykreujem plán B – pešiu prechádzku skrz sídliská späť na Ľavobrežnú. Neďaleko odtiaľto sa nachádza stredná škola №228, čo by samo o sebe nebolo ničím zaujímavé. Ale nie každá má pred svojim vchodom MiG-21.
Od tohto najvyrábanejšieho istrebiteľa na svete si spravím prechádzku ospalými sídliskami až k trhu Bereznjaky (Ринок Березняки), kde sa sústreďuje život z celého blízkeho okolia. Odtiaľto zoberiem kolobežku a jeden a pol kilometra popri nudnej výpadovke si takto skrátim na rozumnú chvíľu.
Peši prejdem popod cestu k cintorínu domácich zvierat, ktorý za takéhoto počasia dokonca ani nevyzerá až tak bizarne a cez most prejdem na človekom vytvorený ostrov Rusanivka. Teda ostrovom sa stal, keď tu súdruhovia vyhĺbili kanál z Dnepra. Rusanivka bola od začiatku plánovaná ako tzv. “spacia štvrť” (Спальный район), teda štvrť, kde chodia obyvatelia iba prespať a doprava mala byť riešená autobusmi a loďkami. Lode mali vytvoriť pomaly až benátsku atmosféru, ale v realite sa veľmi rýchlo ukázalo, že to bol ekonomický nezmysel. Rovnako ako sa predpokladalo, že rezidenti nebudú vlastne potrebovať žiadne autá. Ako veľmi mimo bola táto predstava netreba komentovať. Ale majú tu peknú promenádu popri kanáli.
Druhým mostom opustím ostrov, na lavičke načerpám energiu zo slnečných lúčov a pomaly sa poberám. K Ľavobrežnej je to odtiaľto už len slabý kilometer. V Turiste dám za posledné drobné trápny Heineken a o štvrť na jednu nastupujem do taxíka.
east vs. west
Na letisku ide všetko ako hodinky, čo sa bohužiaľ nedá povedať o tom viedenskom, kde nás bus vyhodí na pasovku na B bránach. Tu síce EU okienka existujú, ale nejak nie je povolené ich používať, čiže namiesto pif paf kontroly skysnem v rade so všetkými ukrajincami ukazujúcimi PCR testy. Čerešničkou na torte je kontrola od vojakov po pasovke, kde sa ma jeden švárny junák spýta kam idem a po odpovedi “Slovakia” ma chce poslať na tranzitnú kontrolu. Lebo z Viedne sa na Slovensko určite lieta lietadlom. Našťastie jeho kolega na zemepise dával pozor a radšej sa ujme situácie a púšťa ma k východu. Meškajúcim Flixbusom sa dopravím do Bratislavy a tretí výletný víkend v rade je tak úspešne za mnou.
Páči sa vám tento obsah?