19.11.2023
Od veľkého posuvného okna takto v novembri už trochu ťahalo, ale zase nič strašné čo by sa nedalo prežiť. Hlavne keď nám pár minút po budíku priamo do izby prichádzajú objednané raňajky, ktoré, ako sa dalo čakať, pre Janku veľmi nebudú. Ale tak aj suchá bageta s džemom je lepšia ako nič, že hej. Aspoň ostane viac pre mňa.
V každom prípade čoskoro po raňajkách sa dáme dokopy, ruksaky hodíme do kufra Kie a vyberieme sa tam, kam vedú kroky každej suchozemskej krysy akonáhle sa v jej blízkosti nachádza more. Na pláži solídne pripeká napriek tomu, že poludnie je ešte ďaleko.
Po pár minútach rozjímania nad ničím nerušeným horizontom a prekvapivo čistým morom sa vraciame na promenádu, kde vyklepávame piesok z obuvi. Ešte pred odchodom naspäť smer Španielsko je totiž návšteva supermarketu prirodzenou voľbou. Cestou poobdivujem kemping, resp. skôr parkovisko pre karavany takmer priamo na pláži a hlavne nonšalantný životík miestnej pani v jeseni svojho života. Tá si zamkne svoje obytné Ducato, vyberie bicykel s košíkom a zmizne v uličkách v ústrety nákupu potravín. Sen.
My sa rovnako ospalými uličkami s katalógovými domami a automobilmi z celého sociálneho spektra rovnako blížime k Intermarché, avšak tesne pred cieľom musím zvoliť strategický ústup z dôvodu nečakaného WC alertu. Ešte, že hotel je blízko.
Po zažehnaní krízy už nebudeme chodiť hore dole, rovno naštartujem mašinu a o pár minút neskôr už rajzujeme medzi regálmi. Po nákupe všetkého nevyhnutného, rozumej vody a Haribo cukríkov do auta konečne vyrážame k cieľu č. 1.
Tou je, resp. mala by byť vyhliadka. Mala píšem preto, lebo sme sa k nej nedostali. Nie z dôvodu nejakej fyzickej prekážky, ale z prostej lenivosti. Prístupná je totiž iba z kempu a mne sa jednoducho nechce sa s niekým dohadovať, či tam môžeme ísť aj keď tu nie sme ubytovaní. Chuť si napravíme aspoň krátkou zastávkou vo veľmi príjemne pôsobiacom pobrežnom mestečku Banyuls-sur-Mer, kde sa dokonca nájde aj pár kúpačov.
Hlavný a posledný Point of Interest na území krajiny galského kohúta náš však čaká o 11 kilometrov južnejšie v mestečku Cerbère. Ešte skôr ako k nemu dorazíme však neodolám zastaveniu sa pri fotogenickej benzínovej pumpe s lokálnym workhorse – Renault 4 Fourgonnette. Čo sa obdivovať nedá sú naopak ceny palív, zlatá Andorra.
Najikonickejšia budova celého mesta sa však nachádza o pár ulíc ďalej. Snehobiely Hotel Belvédère v Art deco štýle je neprehliadnuteľný a je naozaj veľká škoda, že momentálne nefunguje.
Kto by chcel ľutovať, že to “tesne nestihol”, tak pravdou je, že hotel svoje brány zatvoril už v roku 1983. O 5 rokov našťastie stavba získala status chránenej a v posledných rokoch sa dokonca časť budovy podarilo priviesť späť k životu vo forme dobových sparťanských apartmánov. To znamená spoločné WC a kúpeľňa na chodbe. Od 130€ za noc. Teraz tu asi nikto ubytovaný nie je, lebo po personále ani stopy a celá budova je zamknutá. Škoda, kávu by sme tu dali.
Z ekonomického hľadiska je však rozumnejšie s kávou aj obedom počkať do Španielska, ktoré je doslova za kopcom. Najvýchodnejší hraničný priechod medzi týmito dvoma krajinami sa nachádza takmer na jeho vrchole. Po pár minútach nastúpame od hladiny mora 165 výškových metrov, minieme dve opustené ošarpané hraničné búdky a sme späť v Španielsku. Počas zjazdu do Portbou je najvyšší čas poriešiť nejaké jedlo, tak rýchlo filter na otvorené reštaurácie, siesta sa nezadržateľne blíži. Na platenom parkingu v úplnom centre pri pláži nie je voľné ani jedno miesto, tak tak po dvoch kolečkách ulicami nakoniec zapichneme na neoznačenom dvore, kde parkujú miestny. Reštaurácia El Racó de la Mar nás svojou ponukou neosloví, tak že sa teda prejdeme do centra a tam niečo určite bude.
Druhý kandidát, ktorého meno mi už vyfučalo z hlavy je pre istotu zatvorený a tu robíme žiaľ taktickú chybu v tom, že nejdeme preskúmať to, o čom si myslíme, že je kaviareň takmer priamo na pláži. Ale k tomu sa ešte dostanem. Namiesto toho sa vraciame o ulicu naspäť do celkom plnej pizzerie Juventus a neoriginálnu aj keď chutnú pizzu. Aj keď teda Janka so mnou asi veľmi súhlasiť nebude, ale spraviť dobrú pizzu bez syra je ťažšie ako sa zdá. Snažím sa to napraviť aspoň tým, že jej objednám víno.
Po hodinovej pauze sa poberieme na odchod s tým, že si teda dáme v tej kaviarni kávu. Aké nemilé prekvapenie nás čaká na mieste, keď zistíme že “kaviareň” Guingueta je vlastne reštaurácia s luxusne vyzerajúcimi a cenovo dostupnými morskými plodmi. Celý život sa učíme a niekedy žiaľbohu na vlastných chybách. Keď už nič iné kopneme, aspoň tu na múriku americano.
Najedení aj napití sa vyberáme do ulíc aspoň trochu si to tu obzrieť, keď už máme túto možnosť. Portbou pôsobí ako príjemné a teraz značne ospalé mestečko ale na moje veľké prekvapenie, je to v našom ponímaní vlastne dedina. Ono sa to totiž absolútne nezdá a nikdy by som to nebol tipoval, ale podľa posledného sčítania tu žije len 1066 obyvateľov.
V najvyššej časti mesta sa nachádza kostol, ktorý tu dala v roku 1878 postaviť železničná spoločnosť hneď vedľa trate pre pobožných pracovníkov, si my dávame otočku smerom naspäť k autu. Železničná trať totiž tvorí aj okraj dediny, za ktorým sa okrem futbalového štadióna a pár ďalších budov už nenachádza vôbec nič.
Ľudoprázdnymi a celkom fotogenickými uličkami to doklepeme k autu a o pár minút už stúpame serpentínami. V tom ma zrazu začne obiehať partia motorkárov, ktorí klopia čo to dá. Neprejdú ani dve minúty a o pár zákrut ďalej už jeden z nich leží na zemi hneď vedľa obúchanej motorky. Auto hneď odstavím na kraj a idem sa ich spýtať či nepotrebujú niečo z lekárničky alebo niekam odviezť. Končatiny sú našťastie všetky na svojom mieste a aj keď je chlapík viditeľne otrasený aspoň sa dokáže postaviť na vlastné a odkráčať na kraj. Všetci pôsobia dezorganizovane a zmätene ale teda že vraj nič nepotrebujú. My ešte chvíľu zostaneme na mieste, keby si to náhodou rozmysleli, ale keď ani po niekoľkých minútach nikto nič nechce, tak pokračujeme ďalej. O 10 kilometrov ďalej v Platja Grifeu dávame moru dovidenia s stáčame to do vnútrozemia.
Vyhliadky na more sú tu de facto jedna ako druhá a nemá zmysel strácať čas zachádzaním k nim, radšej si ho ušetríme na večer. Za mestom Figueres sa napájame na Autopista AP-7 a.k.a. Autopista del Mediterráneo, diaľnicu, ktorá kopíruje pobrežie od francúzskych hraníc až k mestu Vera o 860 kilometrov ďalej. A jej najväčšou výhodou je, že skoro po celej svojej dĺžke zdarma. Západ slnka absolvujeme na rušnom obchvate Barcelony a za depresívneho hmlistého šera prichádzame po dva a pol hodinách jazdy do mesta Castelldefels. To sa nachádza hneď vedľa letiska a má tak ideálnu polohu na ranné odlety, presne ako v Jankinom prípade. Ešte pred príchodom na hotel si dáme zastávku v potravinách, žiaľ zo všetkých, ktoré sú tu na kope si vyberieme tie v nákupnom centre Ànec Blau. To by samo o sebe nebol problém, ale tu to vyzerá, ako keby sa všetci rozhodli ísť nakupovať práve dnes a ledva sa tu dá chodiť. Nič sa nedá robiť, iba všadeprítomných ľudí akceptovať a rad na pokladňu si bez reptania vystáť.
Čo však musím spomenúť je, že tu majú asi najčistejšie a najvoňavejšie hajzle aké som kedy v nákupnom centre zažil. Presun do Hotela 170 už absolvujeme za úplnej tmy a krátko po štvrť na sedem sme na izbe. Zostáva už len posledný bod na dnešnom programe a tým je večera. Paella by bola ideálna, ale uvidíme čo sa dá robiť. Netreba si stanovovať príliš vysoké ciele, aby potom človek nebol sklamaný. Väčšina reštaurácii je sústredených logicky na pobreží, kam je to taká príjemná kilometrová prechádzka.
Čo už je príjemné menej, sú ceny paelly. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale 20€ na osobu za ryžu a pár morských plodov jednoducho nie som ochotný dať. Na niekoľko sto metroch si ich prejdeme niekoľko, ceny sú však všade totožné, až by jeden z toho mohol mať pocit, že je tu nejaký paellový kartel. Ako tŕň tu potom vytŕča reštaurácia Soli, kde by to malo byť ísť za 15€/osoba, čo už je na hranici znesiteľnosti. Ani z tohto mráčka však nezaprší, reštaurácia je dnes pre verejnosť zatvorená, lebo dôchodci tu majú nejaký bujarý dejchánek. Potupne tak skončíme pri sendvičoch a jednom pivku v Marchalo Parrilla. O pol deviatej sme naspäť na izbe. Nastaviť budík, sprcha a spať.
