Madeira 2024

Deň 3 – vyhliadky severnej časti ostrova

30.1.2024

Prvé čo ráno spravím je, že sa pozriem von oknom. Napriek predpovedi, kedy malo byť zamračené je slnečno, čo znamená, že dnešný programom budú opäť vyhliadky. Dáme sprchu, zjeme páročky, vypijeme džús, kávu a o desiatej vyrážame.

Miradouro de São Cristovão dosahujeme po štvrťhodinke a hneď prvá dnešná zastávka nastavuje latku vysoko. Ako popravde sa tie vyhliadky ťažko popisujú, všetko podstatné čo človek potrebuje vedieť vlastne vidí na fotke a nejaké slová tu veľmi nemajú význam. Jediné čo môžem dodať je, že je tu reštaurácia, ktorá je v pondelky a utorky zatvorená a to znamená, že tu okrem nás nikoho nie je. Z hypnotického pozerania na vlny a závistlivých pohľadov na nehnuteľnosť o pár metrov nižšie nás vyruší až príchod druhého auta, čas posunúť sa ďalej.

Údolím sa tak z dediny Boaventura dostávame do Arco de Sao Jorge, názvy na prvú nič nehovoriace, ale ako nejaká digitálna pamäť sa to hodín. Inak je to veľmi pekná cesta, ktorá kopíruje obe strany údolia a zakončená je prechodom úzkym starým tunelom.

Ten nás vypľúva na druhej strane hory, kde to doslova kypí zeleňou. Neviem si pomôcť, ale pripomína mi to miesta, kde som nikdy nebol, ale videl som to už v xy filmoch. Taká ta typická stredoamerická krajina, kde vládne zlý diktátor a ulicami sa preháňajú pickupy s po zuby ozbrojenými paramilitaristickými skupinami. Niečo ako Val Verde.

To už pomaly prichádzame k vyhliadke Beira da Quinta, ktorej by svedčalo o niečo slnečnejšie počasie. Na oficiálnom webe visitmadeira.com sa o nej píše, že je to povinná zastávka, ktorá ponúka jednu z ”most surprising landscapes” na severnom pobreží ostrova. To by som si úprimne dovolil spochybniť už len na základe toho, čo som mal možnosť vidieť doteraz. Nie, že by ten výhľad nebol príjemný alebo pekný, ale tým, čomu tu je človek denne vystavovaný sa upravuje aj ten jeho štandard a vyhliadka, ktorá by možno niekde inde valcovala všetky ostatné prírodné atrakcie rozdielom triedy, je taká že “dobre, môže byť”. Ale nie je to nič, z čoho by jeden padal do kolien. Alebo z kancelárskej stoličky.

Chcelo by to malo zmenu a aj preto mi do oka padne vnútrozemské POI vyznačené na mape kúsok odtiaľto. O pár minút neskôr tak už parkujeme pri začiatku chodníka popri Levada do Rei, ktorý by mal finišovať pri nejakom (na mieste pomery) priemernom vodopáde.

Takýchto “levada trekov” je po celej Madeire neúrekom, ono tu je totiž tých levád vyše 200. No a čo to vlastne je? V skratke zavlažovací kanál. Tie na Madeire začali vznikať ako riešenie, ako priviesť veľké množstvo vody zo západu a severozápadu ostrova na suchší juhovýchod, ktorý je vhodnejšie pre bývanie a poľnohospodárstvo.

Prvé začali vznikať v 16. storočí a tie najnovšie pochádzajú zo 40. rokov 20. storočia. V súčasnosti levady slúžia okrem svojho pôvodného účelu aj ako privádzače vody pre malé vodné elektrárne a zároveň ako pozoruhodná sieť turistických chodníkov. Niektoré sú vraj celkom hardcore, ale táto je len taká decentná prechádza popri tečúcej vodičke. No a ani túto nedoklepeme do konca, lebo po nejakom kilometri, kedy nás po každej zákrute čaká to isté mi jednoducho dôjde trpezlivosť míňať drahocenný slnečný deň korzovaním sa niekde v tieni stromov. To môžem robiť aj keď bude zamračené.

Dávame si tak otočku a hanebne a vraciame k autíčku, ktorý sa presúvame na Miradouro da Vigia, asi tú najslabšiu vyhliadku zo všetkých, ktoré sme zatiaľ absolvovali. A to dokonca aj slnko svieti.

Chuť si ideme napraviť o pár kilometrov východnejšie, k ruinám mlynov na cukrovú trstinu. Už cestou k nim mi dušu pohladí Mercedes W123 v krásnom stave, ktorý ani nechcem predbiehať. Jedno z áut, po ktorom som túžil už od skorých tínedžerských rokov, ale žiaľ ideálne “window of opportunity” bolo v dobe, keď som mal tak maximálne na lístok na autobus a nie na auto. Dnes sa tieto vehikle už predávajú za čiastky, pri ktorých mozog vyhráva nad srdcom.

No ale späť k tým ruinám. Madeira bola kedysi významným spracovávateľom cukrovej trstiny. Z tej sa logicky získava cukor, to prebieha tak, že v mlynoch, ako kedysi boli aj na tomto mieste, sa rozdrvia steblá tejto trstiny a vylisuje sa z nich šťava a z tej sa potom získava surový cukor. Ten sa potom rafinuje, z čoho vznikne čistá sacharóza. Odpadným produktom je melasa, ktorý sa potom vykvasí a destiluje na rum. Ale to je iný príbeh.

Z centra spracovania je dnes táto ruina v pravom zmysle slova. Prežili len zvyšky múrov tak do výšky pása a vstupný portikus s pekným výhľadom na oceán. Celkovo sa jedná o príjemné miesto s reštauráciou, ktorá je práve v utorok ako naschvál zatvorená a prírodným bazénom na kúpanie. Trafiť iný deň a o trochu viac slnečného svetla, tak som si istý, že by to zanechalo ešte o niečo lepší dojem. Plusom je zase na druhú stranu minimum ľudí.

To sa nedá povedať o centre dediny Santana, ktorá je necelé tri kilometre vzdušnou čiarou odtiaľto. V Santane sa totiž nachádzajú Casas Típicas, teda tradičné miestne domčeky, niečo čo sa nachádza na pohľadniciach, či magnetkách a nechýba v žiadnom článku alebo videu o Madeire. Tieto domčeky trojuholníkového tvaru sú postavené z dreva, čo je v tejto lokalite lacný a dostupný materiál, ktorý navyše aj pomáha vyrovnávať teplotu vo vnútri. A tá slávna slamená strecha tiež nebola na parádu, ale len ďalším šikovným využitím dostupných obilnín, ako je pšenica či raž. Ich sklon zároveň zaručoval, že dažďová voda skončila všade inde, len nie v dome.

Exteriér oplýva typickou trikolórou, na ktorú musí byť hrdý každý slavien. Interiér som videl iba v jednom dome z tohto skanzenu ale odradili ma troj až štvornásobné ceny vín oproti supermarketu, tak som radšej rýchlo zdupkal. Internety hovoria, že typický interiér mal kuchyňu a spálňu a podkrovie, ktoré slúžilo na uskladnenie poľnohospodárskych produktov. Budem tomu veriť. Pár fotečiek počas pätnástich minút mi tu bohate stačí, aj z toho je tak 5 minút len čo som čakal, aby sa mi pestrofarebne oblečení výletníci upratali zo záberu.

Napriek tomu že sa jedná o miesto s vysokou koncentráciou turistov s reštauráciami plnými turistov, rozhodneme sa obed vybaviť tu. V reštaurácii O Colmo chytíme posledný voľný stôl na terase a vo výbere sme dnes v symbióze a obaja zadelíme Espadu. Tú v tejto konkrétnej prevádzke na moju škodu pripravujú bez banánu, ale tak vínko mi pomôže prekonať toto sklamanie.

odchádzame medzi poslednými

Po hodinovom obede sme opäť pripravení pokračovať v ochkaní nad krásami prírody a navigáciu nastavujem na Miradouro do Guindaste. Ešte predtým ale rýchla zastávka v supermarkete na doplnenie vody, vína a otestovanie nejakého ovocia, ktoré sme ešte v živote nejedli.

drahý špás

Miradouro do Guindaste je v skutočnosti taká dvojvyhliadka. Na ľavej strane sú postavené dve visuté sklenené balkóny, ktoré dovoľujú tak trochu vyjsť do priestoru, ale čo je naozaj na úrovni je jej pravá časť.

Tu sú dostupné nijak nezabezpečené útesy s fakt parádnym výhľadom na skalnaté pobrežie a pláž Faial. Strávime tu všehovšudy skoro hodinu, čo hovorí samé za seba. Rozhodne jedna z tých najlepších vyhliadok zatiaľ.

Vzhľadom na pokročilý čas prepočítavam, čo má dnes ešte najväčší zmysel a vychádza mi z toho, že ešte pekne stíhame vodopád Água d’Alto a ak všetko pôjde ako má, máme po ceste domov ešte jeden. No ale nepredbiehajme.

K východziemu bodu k vodopádu je to našťastie len nejakých slabých 10 minút. Ono je to trochu také shady, lebo tu nič nenaznačuje jeho existenciu ani tu nie je extra kde zaparkovať. Realitou je jeden plac kúsok od autobusovej zastávky, presne pre naše auto. Odtiaľto treba vyjsť takú strmú jednosmerku k poslednému domu s uštekaným psom, tu to stočiť popri záhrade po kamenných schodom doprava, až vyjdeme pri levade.

A potom už stačí len 300 metrov ísť proti prúdu. Vodopád začne byť viditeľný už z diaľky a na prvú vyzerá celkom obyčajne. To je však iba ilúzia, chodník skončí v údolí v tvare U, ktorého steny sú takmer úplne kolmé a vysoké cez 100 metrov a v jeho strede tróni už spomínaný vodopád. Ako na 15 minútovú prechádzku fakt luxusný výsledok.

Po ďaľšom 15 minútovom rozjímaní nad padajúcou vodou zavelím na ústup. Máme pred sebou poslednú hodinu denného svetla a ak chceme stihnúť ešte aj ten posledný, treba sa pohnúť. Pol hodinu nám k Poço das Casas odkrojí samotný presun a to nás ešte aj navigácia dovedie na nesprávne miesto. Až rýchle prečítanie reviews nám skoriguje miesto parkovania k autobusovej zastávke, od ktorej by to malo byť k cieľu nejakých 10 minút.

Už za šera sa popri miestnych obydliach v sympatickom údolí vyberáme po chodníku až k malému mostíku, ktorý sa nachádza tesne nad vodopádom. Ono je asi prehnané volať to vodopád, hlavne po tom, od ktorého práve ideme, ale neviem nájsť iné vhodné slovo. Poslednou prekážkou sú nám tri kozy uviazané presne v strede jedinej prístupovej ceste, tak ich pre istotu obídeme, keby sa náhodou jedna z nich cítila ohrozená a vyštartovala by po nás.

Jazierko s pidi vodopádikom je rovnako ako v prípade včerajšieho nepodareného západu slnka taký záver dňa s miernym sklamaním, ale taký je život.

Späť pri aute sme už za tmy a cestou na hotel si ešte dáme pitstop v supermarkete na pobreží, kde sme boli v prvý večer. Na izbe ešte zostala polovica chleba a máme aj to dračie ovocie, tak že teda dáme aj dnes sociálnu večeru, aj keď v prípade tej Pitahaye je to diskutabilné.

V obchode nakoniec do košíka šupnem len chorizo a pred ôsmou sme už na izbe. Sen. Po sprche sa môžeme konečne pustiť do večere, chorizo je stávka na istotu, zvedavý som však na tu pitahayu. Nebudem to naťahovať, vyzerá a má konzistenciu ako kiwi, len chuť nejako absentuje.

Najhoršie investovaných 5,82€ v histórii to nie je, ale ďaleko od toho to nemá. Náladu si napravíme Madeira vínkom a v rozumnom čase ideme spať.