2.10.2022
Sám od seba sa budím za rozbresku nedeľného dňa, ale po fotečke zas padám do postele a pokračujem v ničím nerušenom spánku. Odlet máme až večer, netreba sa teda nikam ponáhľať a checkout o jedenástej využívame naplno.
Logika káže stráviť dnešný deň niekde inde a to aj presne máme v pláne. S ruksakmi na chrbtoch sa presúvame na autobusovú zastávku, odkiaľ vyráža v celkom sympatických intervaloch linka 93 do hlavného mesta. Spotených 10 kilometrov pri klíme, čo ledva stíha, zvládneme v nedeľu doobeda za 30 minút.
Autobus nás vypľuje rovno pred bránami starého mesta, priamo pri Tritónovej fontáne. Tritón je mytologický grécky boh, posol mora a zvyčajne je zobrazovaný ako bytosť, ktorú tvorí v hornej časti tela človek a v dolnej chvost ryby. Táto modernistická fontána z roku 1959 ich obsahuje rovno troch a je to jeden z hlavných landmarkov celej Malty. Aspoň čo sa umenia týka.
Hneď za fontánou je vstup do starého mesta, cez tzv. “mestskú bránu”. Táto brána je už piatou, ktorá na tomto mieste stojí. Tá pôvodná z roku 1569 vydržala 64 rokov. Nasledujúca 220, tretia 111 a štvrtá tu stála až do roku 2011, teda zatiaľ najkratšie, iba 46 rokov. Štvrtá brána bola súčasťou projektu, ktorý vlastne nebol nikdy úplne dokončený. Už v čase jej výstavby bola kontroverzná a dokonca označená komorou architektov za „architektonický prepadák“. Kritika desaťročia silnela a čoraz častejšie sa ozývali hlasy o vznik jej piatej verzie. Taliansky architekt Renzo Piano plánoval prestavbu vchodu do Valletty už v roku 1988, ale projekt bol odložený o 4 roky neskôr a z hibernácie ho zobudili vláda až v roku 2008. O rok nato bol predstavený projekt, následne schválený a v máji 2011 dali za tri dni bránu “dole”. Hneď pri vstupe do starého mesta nám udrie do očí budova parlamentu od rovnakého architekta, ktorá tu vystriedala divoké parkovisko. Ešte predtým tu bola budova železničnej stanice, ale to už hovoríme o histórii 60 a viac rokov dozadu.
Staré mesto a vlastne celá Valletta sú veľmi kompaktné, aj keď to na prvý pohľad nemusí byť jasné. Oficiálne má ledva 6500 obyvateľov, je teda najmenším hlavným mestom v Európskej únii – hranice mesta totiž tvorí iba výbežok Sciberras. S postupom času, ktorý bol spojený s rozširovaním a populačným nárastom sa každé mesto prirodzene vrástlo do toho druhého a celá metropolitná oblasť má už takmer pol milióna ľudí. To len aby bolo jasno. S ruksakmi na chrbtoch sa nám v tomto teple samozrejme celý deň chodiť nechce, ale aj na toto som sa pripravil. Hneď pri vstupe do mesta oproti parlamentu je obchod so suvenírmi, kde za mierny poplatok funguje úschovňa batožiny. Odľahčení sa ponárame do ruchu mesta, na ktorom sa tlačia aj takto v októbri stovky až tisíce turistov, našťastie majorita sa drží hlavnej ulice. Presun pešou tepnou Valletty nás vyčerpá, tak si v Cafe Capitolino zadelíme Aperol na osvieženie.
Po tejto prestávke nakukneme na hlavné námestie Sv. Juraja (St. George’s Square / Misraħ San Ġorġ), pri ktorom to stočíme doprava a zastavíme sa pri národnej knižnici. Tá má svoje brány v nedeľu podľa očakávania zatvorené, tak sa môžeme pohnúť ďalej.
Uličkami sa prepracujeme na koniec polostrova, ktorému dominuje pevnosť St. Elmo. Tú sa nám zrovna dvakrát obdivovať nechce, tak to stáčame doľava. Odtiaľto je to taká príjemná prechádzka s výhľadom na prírodou vytvorený prístav Marsamxett po našej pravici. Pešibusom to dáme až k vyhliadke nad Grandhotelom Excelsior, odkiaľ si kvôli nedostatku času berieme Bolt.
Cieľom je pevnosť, resp. skôr výhľad od pevnosti Manoel na rovnomennom ostrove na druhej strane prístavu. Vysadiť sa necháme na mostíku pri vstupe na ostrov a popri malom prístave sa už vyberáme po svojich. Cez akúsi formu vrátnice so závorou, ktorá filtruje vstup áut sa dostávame do areálu ostrova, kde to vyzerá ako zabudnuté v čase. Reálne sa na ostrove okrem pevnosti, ktorá je mimochodom obohnaná plotom a neprístupná, nachádza ešte pár opustených alebo takmer rozpadnutých budov a to je tak všetko. Samozrejme nerátajúc ten malý prístav na začiatku ostrova a fungujúcu reštauráciu. Úplne si viem predstaviť tých developerov brúsiacich si zuby na tento lukratívny kus zeme. Už chýba iba nejaký “náhodný” požiar.
Na druhú stranu tento ostrov ponúka exkluzívnu pláž priamo v “centre diania” s luxusným výhľadom na Vallettu. Až ľutujem, že tu tie ruksaky nemáme, hneď by som sa okúpal. No ale čo sa dá robiť, snáď nabudúce.
Pred odchodom na letiska ešte treba jednu vec vyriešiť a to najesť sa. Z ostrova sa tak vraciame naspäť do mesta, ignorujúc posh reštauráciu v maríne. Popozeráme loďky a cez park plný židovských detí sa vyberáme do uličiek najesť sa. Pizzeria je zatvorená, KFC no go a kebabov sme sa ojedli v Turecku až až. Skončíme tak v ázijskej kuchyni v kombo bare/reštaurácii Jungle Boy. A bol to dobrý výber.
Spokojný s večerou privolávam Bolt a SsangYong nás za 10 minút bezpečne a pohodlne dopraví k fontáne, kde sme dnešný deň vo Vallette začínali.
V obchode vyzdvihneme ruksaky, zakúpime magnetku a vyberáme sa ešte omrknúť rímskokatolícky farský kostol vo Floriane, zasvätený svätému Publiovi. Pred týmto neoklasicistickým kostolom to zíva prázdnotou a o jediné vzrušenie sa postará postarší pár, kde pani manželka pri usádzaní sa na lavičku v zlosti odhodí PETku, ktorú tam niekto zabudol do zaparkovaného auta.
To už máme nejaké dve hodiny do odletu, najvyšší čas pobrať sa na letisko. Presunieme sa na hlavnú ulicu, kde privolám Vitaru a o pár minút už vystupujeme pred letiskom.
Kontrola rýchlovka, v duty free na skrátenie času zoberiem sixpack a jediným problémom je nájsť nejaké voľné miesto. Spolu s ďalšími nešťastníkmi sa usadíme na zemi pri pasovke, ale odtiaľ sme po chvíli vypoklonkovaní. Medzičasom sa aspoň vypravil jeden let, tak sa hneď uvoľnili nejaké miesta. Zvyšný čas do odletu tak popíjam pivko a snažím sa ignorovať slovenské dialógy všade naokolo. Pri nástupe do lietadla mám v pätách premotivovanú matku, ktorá má problém aj s tým, že mi niekto sedí na mieste a dovolím si to riešiť 10 sekundovým rozhovorom. Hlavne, že nastupuješ prednými dverami keď máš rad 20. Ale s kľudom gentlemana to nechám bez reakcie a usádzam sa do svojho exit rowu.
Od Malty som nemal žiadne očakávania, ale ukázalo sa, že na kúpačku hlboko po sezóne je to viac ako ideálna destinácia. More malo 26 stupňov, ľudí málo a rád sa sem kľudne o rok vrátim a otestujem pláž na ostrove Manoel.
Páči sa vám tento obsah?