9.8.2021
V noci nad Sambirom hrmelo a blýskalo sa, ale kým sa uráčime zobudiť, vtáčiky už štebocú za mäkkých ranných lúčov predierajúcich sa trhajúcou sa oblačnosťou. Včerajšie patálie s bankomatmi sa snažím pripísať nedeli večer a ich prázdnym kazetám s bankovkami a dúfam, že v pondelok ráno by už mohli byť doplnené a ja sa dostanem k peniazom.
Janku nechávam na izbe a idem vybaviť raňajky a snáď aj nejaké dengi. V ATB nakúpim nejaké pečivá a džús a cestou naspäť skúsim šťastie v Raiffeisen bankomate, ktorý sa ako jediný správa ako sa patrí a nerobí mu problém ani debetka, na ktorú mám ešte stále výbery nad 70€ zdarma. Hneď teda beriem 6000 a vraciam sa na izbu, kde sa v ležérnom tempe najeme a vychystáme. Aj vďaka Jankinému tempu z čeľade slimákovitých sa z izby odstávame až pár minút pred jedenástou. Ešte šťastie, že mesto alebo teda aspoň jeho centrum má výrazne kompaktné rozmery, tak sa zas až tak veľa nestalo.
Prehliadku začíname v lekárni na námestí, kde doplníme zásobu ortuťových teplomerov, ktoré sa v Gayrope už nedajú kúpiť, a na ktoré som v Rusku po dvoch neúspešných pokusoch kapituloval a odmietol vymetať ďalšie lekárne. S piatimi ampulkami Hg si pozrieme námestie a obídeme blok obytných domov, ktorý nás vypľuje pred pamätníkom Bohdana Chmeľnického na malom príjemnom námestí.
Pri stánku do seba kopneme dve kávy a zídeme k avtovokzalu (alebo teda aby som bol korektný avtostanciji), ktorý sa nachádza na okraji trhu a logicky to tu pulzuje životom. Nakupovať sa ale nič nechystáme, tak sa prejdeme ku kostolu Narodenia Presvätej Bohorodičky (Церква різдва пресвятої Богородиці) o pár metrov vyššie. Čo je viac výpovednejšie o vostoku ako cerkov v tip top stave, pred ktorou na rozdrbanej ceste plnej kaluží ledabolo parkujú autá? Snáď už len opulentné SUVčka pred chruščovkami v pokročilom štádiu rozkladu.
Ulicami rôznej úrovne to strihneme na opačnú stranu centra k novovyboduvanej pravoslávnej katedrále a pomaly sa vraciame na námestie. Tu chcem v pobočke Kyivstaru expresne vybaviť SIMku pre Janku, ale to by predo mnou nemohla byť dôchodkyňa, ktorá si obchod pomýlila s debatným krúžkom a neustále sa zúfalej pracovníčky pýta dookola tie isté otázky. Po solídnych 15 minút čakania som vybavený v rádoch desiatkach sekúnd aj s platením a konečne opúšťam prekúrený dopotený obchod. Inak k tým SIM kartám, táto 12GB Kyivstar stojí 100 rubľov. A to priamo u operátora alebo dokonca sa dá kúpiť aj v supermarkete. A áno, je to presne tá istá SIM karta, ktorú na letiskách predávajú za 300. To len také krátke info do budúcna.
Poslednou sambirskou zastávkou je budova mestskej rady v strede námestia, teda konkrétne vyhliadka na veži, kde som včera videl nejakých ľudí. Kto by však čakal, že jednoducho vojde dnu a maximálne si kúpi lístok, zostane sklamaný. Na vstup do veže je potrebné volať na číslo na dverách a potom čakať, kedy niekto príde otvoriť. To sa mi nechce, tak namiesto pohľadu z vtáčej perspektívy štartujem Twingo a vyberáme sa smer Truskavec (Truskavets/Трускавець), ktorý je vzdialený len cca 40 kilometrov, a kde sme sa rozhodli stráviť ďalšiu noc. Kilometrovo je to minimálny progres vpred, ale Truskavec je posledné kúpeľné mesto na trase a to treba využiť a pomalší rozbeh výletu nikomu neuškodí. Opúšťame mesto a po pár kilometroch aj samotný rajón a vstupujeme do toho drohobyčského, kde začína presne od tabule nádherná nová cesta. Celé doobedie som niekoľkokrát refreshoval booking a nevedel sa rozhodnúť, ktorý SPA hotel rezervovať. Keď som sa konečne rozhodol pre Hygina Spa Hotel, tak už bola posledná dvojka fuč a zostala len Suita. Ale tak čo, treba si raz za čas vyhodiť z kopýtka a beriem poslednú voľnú izbu. V Truskavci sme o pol druhej a už len letný pohľad z auta napovedá, že sa nejedná o žiadne ospalé provinčné mestečko. Pred ubytovaním sa ešte skočíme najesť do reštaurácie Veranda, kde zadelíme deluxe Boršč a ja aj rebierka, aby som v bazéne nebol hladný.
Po výdatnom obede sa len presúvame do hotela, ktorý je doslova cez ulicu. Len vstup je typický vostočný cez polorozbitú prašnú cestu. V hoteli dostávame rozľahlú izbu s balkónom a krátke inštrukcie ako to tu funguje, t.j. že všetko sa zapisuje na číslo izby a platí sa tradične na záver jeden účet.
Čo je však na tomto hoteli ale zaujímavejšie a čím od ostatných vytŕča z radu je celý jeho koncept, teda jeho átrium, v ktorom rastú živé kvety a stromy. Na izbe nahodíme župany, ja si na piatu dohodnem masáž a najbližšie tri hodiny strávime vo wellnese.
Po šiestej sa vyberáme do mesta, aby sme teda videli aj niečo z neho samotného. Do centra na začiatok pešej zóny je to smiešnych 500 metrov a hneď na jej začiatku je Pijana Višňa, tak neodoláme a o chvíľu už pripíjame 100 gramami tohto príjemného likéru.
Posilnení pokračujeme na hlavný “bulvár” Jurija Drohobyča, kde tróni socha kontroverzného Pištu Banderu. Ten je tvorený širokým chodníkom so záhonom kvetov v strede a stánkami so suvenírmi po oboch krajoch. Ústí do hlavného námestia preplneného ľuďmi odkiaľ si odskočím cvaknúť kostol Sv. Nikolaja.
Ako som spomínal, Truskavec je kúpeľné mesto a jeho hlavným ťahákom sú minerálne pramene, ktorých tu je desať a pre ľahšiu identifikáciu má každý k číslu pridelené aj meno. Priamo tu v centre pred nami sa nachádza výdajňa prameňa č. 1, teda Naftusja (Нафтуся), ktorý má pomáhať odstraňovať drobné kamienky a piesok z obličiek a obnovovať pečeňové bunky. Čapovanie funguje na princípe predplatených kariet, minerálku teda neotestujeme a máme vôbec šťastie, že sme sa stihli ešte dostať dnu, o ôsmej je záverečná.
Saunovaním a kúpaním nám ale od druhej už stihlo vyhladnúť, tak by bolo vhodné začať rozmýšľať nad večerou. Po chvíli aj natrafíme na príjemnú terasu, ale jediný voľný stôl hneď vedľa ručiaceho repráku živej kapely nie je to, čo si zrovna predstavujem ako podmaz pri jedení, tak sa poberáme ďalej. Popri drevostavbách Park hotela a Villy Mozart sa prepracujeme k nádhernému modernistickému Palácu Kultúry T.G. Ševčenka (Палац культури ім. Т.Г. Шевченка), kde húfne vchádzajú dôchodci na koncert nejakej senzusáčky, tak nám prísna teta nedovolí vstup do lobby ani na fotku. Bez lístka nič nebude. Ešte cvakneme parádnu mozaiku na fasáde a hneď za rohom sa usadíme na terase reštaurácie Gendeľ-Pljac (Ґендель-пляц) a objednáme vareniki a pivo.
S príchodom tmy sa rozprúdi zábava a tanečky, ale to sa už poberáme pomaly naspäť na hotel. V Pijanej višny ešte zadelíme po 100 gramov a v magazine zoberiem jedno biele Koblevo na izbu.
