Maroko 2017

Deň 3 – Tafraoute & Sidi Ifni

1.5.2017

Izbu s balkónom som nakoniec rezervoval úplne zbytočne, vôbec si ho neužijeme. Vynahradia nám to ale raňajky na terase a výhľad na okolité kopce, ktoré sa pomaly zalievajú slnkom, no krása.

Neďaleko (teda do 50km) by mali byť až 4000 rokov staré nástenné maľby, ale samotná majiteľka o tom počuje prvýkrát a dookonca aj všemocný Google je na informácie extrémne skúpy a nachádza akurát tak fotky z fotobánk. Dočítal som sa o nich v skoro 10 rokov starom Lonely Planet a tam tomu bola venovaná tiež jedna veta. Nakoniec sa mi to na mape podarí aj lokalizovať, ale vyzerá to tak na 2-3 km peši od cesty niekde pomedzi skaly, tak tento bod smutne vyškrtávam z programu. Po raňajkách si skočíme do mesta vybrať nejaké peniaze z bankomatu. Som sa poučil 😉 Je tu hneď aj lekáreň, tak ešte vybehnem kúpiť opaľovací krém. Nato, že sme včerajší deň z väčšej časti strávili v aute, mám zozadu pekne červený krk. V lekárni majú len samé 50tky, ale nakoniec sa slečne lekárničke podarí vzadu v poličke nájsť nejaký lokálny marocký krém s ochranným faktorom 30.

Ako náhradný program namiesto malieb sa vyberieme síce rovnakým smerom na juh, ale o cca 20 kilometrov bližšie, kde by malo byť pekné údolie s palmami a jazierkami, niečo na štýl ománskych wádi. Po pár minútach nechávame mesto za nami a odbočujeme vľavo a začíname sa štverať serpentínami na kopec.

Prefrčíme ospalými dedinami s pár domami a onedlho opäť serpentíny, teraz však smerom nadol. Tu je to doslova palmový prales. Obrázky som si nepozreli, takže sme nejak nedokázali odhadnúť čo nás má čakať. Nakoniec sme po pár sto metroch auto zaparkovali a vybrali sa hľadať to jazero. Ako sa tak prechádzame, tak stretneme rodinku s dvoma malými chlapcami a pýtam sa ich, či teda nevedia kde je. Tí nemajú ani tušenia. No a vykľujú sa z nich česi 😀 Tak sa ešte chvíľu porozprávame, kluci sa nám stihnú pochváliť aké dovolenky za posledné roky s rodičmi absolvovali a tiež s tým, kde bola na dovolenke učiteľka ich kamoša. Vraciame sa k autu a cestou naspäť sa ešte pristavíme pri takom pidi jazierku s palmami. No a nakoniec sa ukáže, že to bolo asi to čo som hľadal, len som mal priveľké očakávania.

Vraciame sa tou istou cestou, len občas musíme počkať, kým nám ovce uvoľnia cestu. Onedlho sme pri odbočke na Tafraoute a tu si dáme pauzu pri Les Rochers Peints, resp. Blue Rocks. Ide o dielo belgického umelca Jeana Verameho, ktorý tu v roku 1984 pomaľoval niekoľko stoviek kameňov. Okrem nás tu absolútne nikto nie je a je tu totálne ticho. Kamene ale vyzerajú, že by už potrebovali premaľovať, lebo farby sú za tie roky pekne vyblednuté.

Od šutrov sa vydávame na cestu smer atlantik. Hlavný ťah od Tafraoute smerom na Tiznit má prvých pár desiatok kilometrov charakter dedinskej cesty 4. triedy, na ktorú sa ani poriadne nezmesita dve autá vedľa seba. To sa našťastie ale onedlho zmení. Po hodine prichádzame k Hotelu Kerdous, ktorý má exkluzívnu polohu na kopci s parádnym výhľadom do údolia. Ešte by mali popracovať na kvalite, recenzie príliš pochvalne totiž nevyzerajú. Každopádne majú tu reštauráciu, tak že sa teda najeme. Vojdeme dnu, priestor obrovský a tam asi 4 stoly a dva miestni štamgasti, ktorí vyhulujú pri okne. Pýtam sa čašníka či varia a že nie, super 😀 tak si dáme aspoň dve kávy a padáme hľadať ďalej.

Kilometre pomaly ubiehajú a južný Atlas nechávame za sebou. Ten vystrieda vyprahnutá, mierne zvlnená krajina. Cesta je však parádna, adaptujem sa na cestovnú rýchlosť ostatných a ideme si to pekných 120. Prichádzame do Tiznitu, kde nás hneď na úvod privíta vysoký neoznačený asfaltový retardér, na ktorý vojdem asi v štyridsiatke. Radšej idem hneď skontrolovať, či som nechytil olejovú vaňu, ale vyzerá to byť v poriadku.

Tiznit je celkom mladé mesto, založený bol len v roku 1881 a robia sa tu vraj najkvalitnejšie šperky v celom Maroku. My sa tu však zastavíme vyšperkovať naše žalúdky. Náhodne zastavím v jednej bočnej uličke pred morským fastfoodom. Keďže sme pár kilometrov od mora, tak predpokladám, že to bude čerstvé a poprosíme krevetové sendviče. Sú výborné.

Posledný dnešný úsek do Sidi Ifni je už taká podvečerná pohodička. Pri vstupe do meste merajú, našťastie idem pekne podpredpisových 55. Nachvíľu zastavím pri miestom trhu kvôli jednej fotke a tu sa nám do auta nanominuje miestny dedko, ktorý potrebuje zviezť.

 

Aj keď si nerozumieme ani slovo a nevieme ani kam chce ísť, tak ho berieme a vysadíme neďaleko Hotela Suerte Loca, kde budeme dnes ubytovaní a ktorý je doslova kúsok od pláže. Vybavenie izieb síce sparťanskejšie, ale zato máme balkón a hyperluxusný výhľad rovno na oceán.

Na izbe zhodíme veci a ideme ešte omrknúť terasu. Tu riadne fúka, tak sa po pár minútach presúvame na pláž. Osadenstvo už tvorí len zopár rodín a nejaký ten bordel. Nekúpe sa nikto, vlny sú veľké. Aj tak sem ľudia kvôli tomu nechodia, to už skôr surfovať.

V mape vidím, že na druhom konci mestečka je trh, čo je dobrý predpoklad na miesto, kde by sa malo dať dobre najesť. Predsa len, obed sme mali neskoro a ani veľa toho nebolo. Cez miestnu promenádu a uličku s kaviarňami, kde sú všetci zažratí do anglického futbalu sme po pár minútach na trhu.

 

Tradičné obchody ešte fičia, rýbárov je tu už len pár a dopredávajú posledné zvyšky. Hneď na začiatku sú niečo ako bufety so sedením a chladiacimi pultami s rybami, krevetami, chobotnicami a všetkým možným.

Nevieme si vybrať, tak skočíme pri mixe zo všetkého. Kým sa jedlo pripraví, zadelíme si litrovú kolu v skle. O chvíľu už nám na stole pristávajú kopcovité taniere s rybami, krevetami, sépiovými krúžkami a sardikami. Je sa rukami a zvyšky sa dávajú do stredu stola na veľký papier. Jedným slovom je to famózne. Lepšie som sa už dlho nenajedol.

Konečný účet je 8€ za dvoch, to nepotrebuje komentár. S plnými bruchami sa vraciame na izbu, kde zaspávame s dokorán ovorenými balkónovými dverami, aby bolo počuť oceán.