Rusko 2019

Deň 3 – Syktyvkar

5.8.2019

Z izby sa opäť dostávame až pred obedom. Hanba. O dve ulice ďalej natrafíme na pravú ruskú verejnú banju. V tomto prípade teda verejné kúpele, tradične rozdelené na mužskú a ženskú časť, kde sa nachádza veľká miestnosť slúžiaca na umývanie a sauna, kde sa domáci s obľubou šľahajú zväzkom vetvičiek (tzv. venik). Každý sám seba samozrejme, nie navzájom. Banja sa otvára od druhej a funguje až do deviatej večera, tak jej návštevu hneď zaraďujem do dnešného programu. My pokračujeme smerom na sever cez centrum, keď sa dokonca aj slnko objaví.

Tieto solárne intermezzá ale zvyčajne nemajú dlhé trvanie. Pokračujeme po ulici Lenina a ako prichádzame na sídlisko, na jeho konci už sa vynárajú ako kontrast k panelákom zlaté kupoly Katedrály Sv. Štefana Permského. Tá tu tiež nestojí nejak dlho, dokončili ju len v roku 2001 po 5 rokoch výstavby. Na význame ale získala v roku 2005, kedy sa stala hlavnou pravoslávnou katedrálou Komijskej republiky dekrétom patriarchu ruskej pravoslávnej cirkvi Alexeja II.

Umiestnená je síce strategicky na konci ulice, ale zato v objatí niekoľkých panelákov. Tu nám slnko strieda dážď, tak opäť vyťahujeme dáždniky. O necelý kilometer ďalej sa počasie zasa úplne otočí a svieti slnko. Stredoeurópsky apríl v auguste.

V Magnite si kúpim na osvieženie jedno pivo a o pár minút neskôr sa zatúlame do malej starej štvrte, kde sú len nízke drevené obytné domy. Niektore byty sú prázdne, v iných však stále žijú ľudia. Na prvý pohľad to vyzerá ako romantické bývanie, avšak bližší pohľad na baráčiky už toľko dôvery nebudí.

Zídeme dole k rieke, kde je vybudovaný pontónový most s tým, že pôvodne som plánoval prejsť na druhú stranu a vrátiť sa loďkou. Ale vyzerá to tak, že žiadne loďky nechodia a na ostrove nič okrem piesku, vysokej trávy a pár domov nie je. A okrem toho začína zas liať, tak sa poslušne vraciame naspäť.

Pri prvom paneláku to stočíme doľava a po pár metroch sa naľavo od nás objavuje udržiavaná budova obohnaná vysokým plotom. Ešte aj pred policajtami to fotím a potom na mape pozerám, že budova je vlastne lokálne riaditeľstvo FSB.

Po krátkej pauze na lavičke sa presúvame späť do centra, že teda navštívime tu banju. Namiesto nového lokálneho zážitku si akurát môžeme na dverách vylepenú A4, že dnes nie je teplá voda. Sme sa dosaunovali. Smútok ideme zahnať jedlom. Rýchlo vygooglim stolovaju o tri ulice ďalej a tam ďalšie sklamanie. Rad na jedlo pomaly až ku vchodu a všetky stoly obsadené. Nič iné sa mi už nechce hľadať, tak to zatiaľ zaparkujeme do kaviarne oproti. O pol hodinu neskôr je už vsjo charašo a na tácke postupne pristáva polievka dňa – rassoľnik, šalát s rybou a pelmene, na ktorých nesmie chýbať čerstvý kôpor.

Po jedle sa spokojne vyberáme smer hostel, ale pekné počasie nás prinúti ignorovať vchodové dvere a pokračovať ďalej. Spravíme si pár narci fotiek pred letiskom a potom mi napadne, že spoza plota by možno bolo vidno ten Tupolev, tak prečo sa neprejsť. Ono by to aj reálne šlo, ale neoblomný strážca plateného parkoviska nás nechce pustiť ani za závoru odfotiť si samoljoty, tak to cvaknem len od vchodu.

Kúsok ďalej sa nachádza autobusová stanica, ktorú tvorí len menšia krabicoidná budova s luxusnou príjazdovou cestou. Počasie stále drží, tak Janke navrhnem staviť sa v Magnite po jednu malú starejšinu (dokonca je v akcii a to sa predsa oplatí) a potom sa presunúť do parku pri rieke.

Keď neprší, tak to tu hneď vyzerá krajšie a aj ľudia sa poobjavujú. Deň zakončíme na lavičke vedľa erárneho klavíra, na ktorom si môže ktokoľvek zahrať a do toho pristávajúce lietadlá, no nádhera.