18.9.2022
Povedal som si, že dnes žiaden budík a vyspal som sa do ružova. Už si ani nepamätám, kedy som spal do desiatej. Raňajky vybavím croissantom, potom dám sprchu, vyhekujem exit row a pred dvanástou konečne vypadnem z hotela. Toto je posledná nedeľa v tomto roku, kedy Wizz ešte do Bratislavy lieta o 21:25, od tej budúcej sa to už presúva na 15:20, času mám do večera teda dosť. Pôvodne malo byť 16 stupňov a slnečno, namiesto toho je o dva menej a oblačno, čo mi však nebráni nechať si mikinu v ruksaku a ten na recepcií a do ulíc sa vydať len v tričku a košeli. Ešte neviem, že to neskôr pár krát oľutujem. Vzhľadom na chabú včerajšiu večeru a rovnako chabé dnešné raňajky to rovno zaparkujem do čínskej reštaurácie vo vedľajšej budove, presvedčilo ma hlavne review na googli, v ktorom stálo “easy to digest”. Tu sa s čašníčkou buď nepochopíme alebo si myslí, že mi doma nedávajú jesť, lebo porcia ktorú mi prinesie je tak pre troch Romkov.
No nič, zjem čo vládzem a s plným bruchom sa vygúľam do ulíc. K môjmu prvému cieľu, ktorým je múzeum socialistického umenia schované za budovou národného ústavu nehnuteľného kultúrneho dedičstva sa dá pekne prísť metrom, ale vhodnejšie po tomto obede bude predsa len spraviť si prechádzku. Cestou ma na striedačku ofukuje studený vietor a potom zohrievajú teplé slnečné lúče.
Múzeum vzniklo v roku 2011 a má ambíciu pokryť históriu komunizmu v Bulharsku. Skladá sa z dvoch častí, vonkajšej exhibície sôch, ktorá je zdarma a vnútornej, kde sú obrazy a pustia vám nejaký dokumentárny film. Z hodnotení vyplýva, že platená vnútorná časť (7€) je nehodná ani polovičného vstupného, tak sa ju rozhodnem odignorovať.
Vstup do komplexu je cez štandardnú bránku okolo postaršieho SBSkára, ktorý vie prekvapivo po anglicky a nezabudne spomenúť, kde sa dá kúpiť vstupenka. 77 sôch, ktoré sú v parku mi však bohate stačí, nechýba medzi nimi niekoľko komunistických pohlavárov, rôznych propagandistických sôch “bežných ľudí” z glorifikovaných profesí ako robotníci, poľnohospodári, či baníci. Samozrejme zbierka by nebola kompletná bez niekoľkých sôch Vladimíra Uljanova. Dalo by sa povedať, že je to taká menšia a slabšia verzia Memento parku v Budapešti.
Po stopách socializmu pokračujem aj ďalej a cez detský park si to namierim popri odvodňovacom kanáli smerom na sever. Otrieskané paneláky onedlho striedajú nové posh bytovky s plotmi až sa dostávam na výpadovku Carigradsko šose. Podchodom so skrachovanými prevádzkami sa dostanem na druhú stranu a popri športovom komplexe akademik sa bez zastavenia rezkým krokom ponáhľam do nového nákupného centra SkyCity Mall. Nakoniec sa ukázalo, že ten čínsky obed až taký “easy to digest” nebol. A čudoval som sa, že ho uvarili nejak expresne rýchlo.
S kľudom na duši môžem pokračovať a dokonca aj slnko konečne vyjde. O necelý kilometer neskôr už prichádzam k svojmu cieľu, ktorým je športová hala Festivalna z roku 1968. Zo zadnej strany to ešte vyzerá ako niečo, čo som čakal, ale z tej prednej na mňa čaká trpké sklamanie. Ale čo už, moja chyba, že som si na street view pozrel len zábery z roku 2015 a nie tie z tohto leta. Betónové konštrukcia pripomínajúca balkóny je celá zaplachtovaná a prízemie zrekonštruované.
Už mám hlavu v smútku, že šliapem 6 a pol kilometra kvôli tomuto, ale stačí zájsť na opačný koniec haly, ako ten čo je bližšie k ceste a vidno, kde sa šetrilo. Na okolie mimo kaviarne a hlavného vstupu sa už kašlalo a tu je všetko po starom. Rozpadnuté schodisko, prepadnutá cesta, bordel a odpadky. Z druhej strany haly to už len dopĺňajú rozpadajúce sa vraky áut. Tu už bolo plachty zbytočné dávať, čo ale odhaľuje ďalšie balastenie fasády. Cca ⅔ okien atypických rozmerov boli zamurované a z tej zvyšnej tretiny polovica vymenená za plastové.
Spravím si aspoň gopnickú fotku a pred halou nasadnem na autobus a nechám sa odviezť na výpadkovku, kde šikovne hneď naskočím na prichádzajúci trolejbus a o pár minút vystupujem v širšom centre pri parku “Knjažeska záhrada”. Zvýšený výskyt policajtov dáva tušiť, že dnes je na programe futbal a to rovno mestské derby Levski – CSKA.
Ja si však idem pozrieť najväčšiu pravoslávnu katedrálu na balkáne, treba si osviežiť pamäť po 4 rokoch. Tá stále stojí na svojom mieste, akurát že tentokrát mám aspoň šťastie na slnečné počasie. Cvaknem ešte svadobný Buick a po rozkopanom bulvári Cár Osloboditeľ si to namierim do centra.
Veľmi rýchlo ma však zastaví policajný kordón a pochodujúci dav fanúšikov Levski. Jeden policajt mi duchaprítomne povie, nech si zapnem košeľu až ku krku a neukazujem červené tričko, lebo by to pre mňa nemuselo končiť dobre. Keď vymetenci opustia ulicu prepletiem sa pomedzi odchádzajcúich ťažkoodencov a onedlho som už na ľudoprázdnom námestí pred bulharským parlamentom.
Pomotám sa ešte popri rímskych vykopávkach na Serdike a po doplnení tekutín a rýchlom doplnení cukru to stočím na Vitošu. V Greenwitchi zadelím dva deci bieleho, ale dnes je tak chladno, že tu v tieni popíjajúc studené víno pociťujem značný teplotný diskomfort a neviem sa dočkať, kedy sa už zohrejem v metre.
V hoteli vyzdvihnem ruksak, konečne obliekam mikinu a môžem sa vybrať v ústrety mojej poslednej zastávke pred cestou na letisko. Metrom sa odveziem v smere na letisko 6 zastávok a vystupujem na okraji sídliska Družba, kde mám v pláne konečne na vlastné oči vidieť legendárny panelákový blok 67-68 postavený medzi rokmi 1977 až 1983 spoločnosťou SOFProect.
Nie je to nič ťažké na dosiahnutie, zo zastávky metra stačí zabočiť do dvora medzi prvé paneláky a tento skvost architektúry sa hneď objaví spoza rohu. Čo ho robí unikátnym, je “most” na deviatom podlaží spájajúci obe veže. S prižmúrením oboch očí by sa dalo povedať, že sú to také sofijské Petronas Towers. Tu si samozrejme neodpustím selfie, aj keď podmienky sú viac ako bojové a musím sa uhýbať prechádzajúcim autám.
Naschvál som si nechal nejaký čas, že sa teda prejdem sídliskom na ďalšiu stanicu metra a pri nej sa najem ako človek. Za zapadajúcich lúčov slnka sa tak popri jazere pekne poprechádzam až k stanici Isk’rsko Šose (Iskarsko Shose/Искърско Шосе), pri ktorej by mala byť reštaurácia Fly Bar & Diner – Дружба, ale buď som teda pripečený alebo to je jednoducho na mape zle zaznačené, ale okrem posilňovne tu nič nie je. (oprava, až doma na satelitnej fotke zistím, že táto prevádzka je iba jednoducho z druhej stany budovy). Sklamane sa teda vraciam späť do stredu sídliska k jazeru, kde si v bufete kúpim dve štvrťky pizze a pivo, ktoré potom vypijem na múriku ako domáci.
Všetko čo som na tomto výlete videl sa mi podarilo navštíviť, nezostáva mi už teda nič iné ako nastúpiť na metro a odviezť sa na letisko. Na zastávku free shuttle busu prichádzam 2 minúty po odchode a 45 minútové okno nie je zrovna príjemné. Wizz totiž ako jediná aerolinka stále využíva terminál 1, kde je to peši cca 2 kilometrová prechádzka a to sa mi už dnes jednoducho nechce. Prejdem teda len na zastávku klasickej MHD, kde dvaja zmätení španieli nie sú schopní počkať 9 minút na bus 84 a panicky si berú taxík. O druhé pobavenie sa postarajú tri uškriekané slovenky ktoré v panike vystúpia a potom zase nastúpia naspäť do autobusu, lebo nedokážu rozoznať terminál 2 od terminálu 1. Čo dodať.
Predvojnovej budove z 30. rokov už ale pomaly zvoní umieračik, plány na jej zbúranie kolujú už snáď 10 rokov, ale vyzerá to tak, že sa nakoniec zachová pre biznis a VIP lety. V pláne je aj prestavba vrchného podlažia v termináli 2, ktorá už bola vysúťažená a bol podpísaný kontrakt. Ako hlavný dôvod sa uvádza oddelenie schengenských a nonschengenských letov. No ale prenesme sa do prítomnosti, to že terminál 1 kapacitne nestíha dokresľuje, že v tomto momente tu na odlet čakajú 4 lety, čo je povedzme zhruba tak 600 ľudí. A pre nás všetkých sú tu tri hajzle. Teda aby som to uviedol na pravú mieru, pri gejte 1 je jeden spoločný (jedna misa) a na druhom konci sú dámske a pánske, predpokladám, že každý má zhodne po dve misy. Reálne ma každý k dispozícii 3. Snáď je to pochopiteľné.
Za čo však dávam tomuto letisku a terminálu 10 bodov z desiatich sú ceny v duty free a kaviarni. 2 a pol decová fľaška bulharského vína za 2€ a jeden a pol litrovka vody za rovnakú cenu? To som ešte nazažil. Let mi aj vďaka tomuto heku, podcastu s leteckou tématikou a exit rowu zbehne celkom príjemne. Dojem mi kazia len pojašené “lamičky” od sousedů a hlavne ich rádoby vtipná vedúca, ktorej sa celý let nezavre huba. Zlatým klincom príletu do Bratislavy je, že som sa konečne dožil momentu, kedy si na cestu domov nemusím volať Bolt ale vyzdvihla ma Janka na aute. Len tak ďalej.
Páči sa vám tento obsah?