3.7.2021
Let krátko po ôsmej znamená budíček o šiestej. Dokonca aj Polo mám pod oknom, ale čo z toho, keď tu na letisku Delimobil nemá vyhradený parking ako v prípade Petrohradu. Dám sa rýchlo dokopy a o štvrť už vyhliadam na zastávke trolejbus.
Lenže ten ani po desiatich minútach neprichádza, tak mi nezostáva nič iné ako oprášiť Yandex taxi (už sa to síce volá YandexGo, ale zvyk je železná košeľa) a onedlho ma už Raimov za sociálnych 63 rubľov vyhadzuje pred letiskom.
Ako býva v Rusku zvykom, aj tu je prvý rontgen a rám už pri vstupe do terminálu, rozdiel je, že tu to berú naozaj vážne. Po kontrole sa dostávam a zároveň nedostávam do terminálu, ono tu totiž majú átrium aj s fontánkou, to vidím na letisku fakt prvý raz.
Checkin vybavím hneď a v stánku nakúpim magnetky nevábneho vzhľadu. Ale tak posledná možnosť je posledná možnosť, človek berie čo majú. Absolvujem druhú kontrolu a to už som rovno pri gejtoch. Letisko je naozaj malé a viacero odletov takmer súčasne spôsobuje, že sedadlá sú takmer všetky obsadené. To samozrejme neplatí o stoloch v kaviarni, tak rovno zabijem dve muchy jednou ranou a čas si spríjemním americanom.
Miro bol naposledy “slightly offended”, že nedostal magnetky z Murmansku, tak tento lapsus odčiním podarunkom v podobe prívesku miestneho FC Krasnodar. Dopijem kávu a aj keď je moje lietadlo odparkované asi tak 100 metrov od gejtu, autobusu sa aj tak nevyhnem. Rýchlo ešte zopár fotiek pred nástupom a pekne načas odlietame smer Soči.
Hodinový let ubehne vďaka spánku ako nič a zobudím sa až pri ruchu pred pristátím. Vďaka sedadlu pri okne mám peknú vyhliadku na mesto a jeho preplnené pláže. Nevýhodou takéhoto pidilietadielka je, že väčšinou parkuje ďaleko od terminálu, ale tak aspoň zahliadnem ten starý sovietsky.
Odtiaľto sa terigáme 10 minút autobusom. Aspoň mám čas poobdivovať 747 Rossiye, čo sem vozí dovolenkárov, ktorých je teda na letisku doslova ako nasratých. Radšej píšem na whatsapp požičovne Sochi Rent-a-car, že som tu. Tí ma hneď odnavigujú, že mám len vyjsť von na parkovisko a počkať pri olympijských kruhoch a že za 10 minút príde. Tu mám aspoň konečne čas nasať dovolenkovú atmosféru, palmy, abcházske špztky a jeden z najväčších ruských terminálov s 62 tisícami metrami štvorcovými.
Polo na 2 dni ma vyšlo solídnych 4110 rubľov aj s poistením, pričom regulérne vychádza na cca 7000. Na toto bola pekná zľava len preto, že má na sebe striedmy reklamný polep. A to mi túto možnosť ponúkli sami, no neber to. Auto je v tip top stave len s 30 tisíc kilometrami, síce na prvý pohľad taká sociálnejšia výbava, ale automat a klíma je, čo viac treba. Pozrieme poškodenia, ktoré su takmer neexistujúce, podpíšem papiere a už aj fičím preč, aby som stihol časový limit na parkovací lístok.
Do navigácie ako prvý bod zadávam dystopickú pláž, ktorú som videl niekde na internetoch, pravdepodobne v jednej zo skupín ujíždejícich si na (post)sovietskych reáliach. Samozrejme nájsť tu parkovacie miesto je tak trochu “obtiažnejšie”, tak si z parkoviska pred poštou môžem dať akurát tak otočku a hľadať ďalej. Úspech sa dostaví už na najbližšej odbočke, kde to pichnem k chodníku pri ďalšom monštróznom baráku s kvartirami na predaj. Zanedbaným chodníkom sa dostávam k parádnemu mozaikovému komplexu Koral (Мозаичный Комплекс “Коралл”), bohužiaľ v pokročilom štádiu rozkladu.
Autorom je gruzínsko-ruský sochár, maliar a architekt Zurab Cereli (ზურაბ ძე წერეთელი/Зураб Константинович Церетели), mimo iných aj držiteľ Leninovho rádu, najvyššieho ocenenia ZSSR. Bol hlavným architektom sovietskych letovísk na pobreží Čierneho mora, kde rád kombinoval monumentálne sochy, architektúru a trojrozmerné mozaikové kompozície. Jeho autobusové zastávky sme obdivovali už pred dvoma rokmi na výlete v Abcházsku. Dnes má rád Vladimíra Putina, čiže Cereliho zase nemajú radi v rodnom Gruzínsku. Kruh sa uzatvoril. Celý komplex Koral, ktorý zahrňa aj hotel, resp. vtedy ešte sanatórium bol dokončený v roku 1973, fontána ale fungovala už od konca 60tych rokov. V 1983 bola zrekonštruovaná a to bolo asi naposledy čo na ňu niekto niečo minul (Dobové fotky: https://sovkollekcioner.livejournal.com/7393.html).
Je to samozrejme škoda, ale kto by už investoval do fontány, keď sa dá postaviť ďalší 20 poschodový barák podpriemernej kvality. Radšej sa teda presúvam do príjemnej vonkajšej stolovaje, kde si dám skorý obed v podobe blinčikov s džemom a džúsu. Nebol by som to ja, keby som si opäť niečo nezabudol, v tomto prípade opaľovací krém. Moju svetlú pokožku netreba týrať, tak v stánku zadelím dvadsaťpäťku pre deti a spokojne si po pešej zóne vykračujem smerom k pláži.
Ono na tej konkrétnej pláži vlastne nič špeciálne nie je, keby som zabočil na ktorúkoľvek inú, tak by to bolo úplne to isté. Píšem zabočil, lebo pláž od promenády oddeľuje železničná trať. Presne tak, máme tu krásne pobrežie mora, tak prečo tam nedrbnúť dvojkoľaj. Ja samozrejme rozumiem, že viesť trať popri pobreží je jednoduchšie a lacnejšie, ale tak toto je možné fakt len v sajuze. Zase na druhú stranu, kde inde majú takú scénickú trať a vlakové zastávky, z ktorých je to do mora doslova 10 metrov, že áno.
Pláž nakoniec nie je až tak tragicky preplnená ako som čakal, čo je iba plus a dokonca je tu aj konštrukcia neviem čoho, ale dajú sa z nej aspoň spraviť fotky, tak som rád dvojmo. Po “povinnostiach” je čas na radosti a konečne sa idem schladiť. Voda je príjemne teplá a nevadia mi ani medúzy, ktoré a o mňa obtierajú. Hodina je tak akurát, stihnem sa okúpať a primerane vyschnúť, čas pohnúť sa ďalej.
Nasledujúcou zastávkou je nudapláž, keďže sa mi nechce neustále sa prezliekať a mám to vlastne aj radšej ako toto plavkové trápenie. Vraciam sa k autu, zaradím D a o 6 kilometrov severnejšie parkujem pri penzióne Akvamarin. Popod mosty prechádzam na pláž a popri nej pokračujem na juh. Ani mi netreba prejsť celý kilometer, už v polovici je jasné, že tu žiadna nuda nabude a maps.me ma sprosto oklamali.
Vraciam sa k autu a idem na istotu k Uč-Dere (Uch-Dere/Уч-Дере), ktoré sa nachádza 36 kilometrov severne a kvôli ktorému musím prejsť cez celé Soči. Ono doteraz som sa vlastne pohyboval v Adleri, južne od Soči. Paradoxom je, že aj letisko Soči sa nenachádza v Soči, ale v Adleri. A čo taký olympijský Soči Park? Ten sa pre istotu nachádza tiež v Adleri a nie v Soči. Logické. Pre správnosť treba poznamenať, že Adler je už v súčasnosti de facto rajón, po našom teda v tomto prípade mestský obvod samotného Soči. Aj keď teda na mape sa javí ako separátne mesto (ktorým už nie je). Ak však môžu obyvatelia mesta aspoň v niečom spomínať na olympijské hry v dobrom, bude to jednoznačne diaľničný mestský obchvat. Luxusná cesta plná mostov a tunelov ma po spanilej 25 kilometrovej jazde vygrcne do prekrásnej zápchy. Tu sa dva pruhy končia a začínajú serpentíny, tak to tak aj vyzerá, posledných dvanásť kilometrov mi trvá hodinu.
Na samotnú pláž sa autom nedá a z hlavnej cesty ma navigácia posiela do zákazu vjazdu. Kontrola na satelitnej mape však odhaľuje, že ďalej sú už len domy, no nulová šanca, že tu bude niekto za kríčkom číhať, či náhodou neporuším túto značku. Autom to teda drbnem až do “dediny” a nechávam ho na poslednom možnom mieste pred betónovými zátarasmi.
Ďalej už to ide iba pešibusom easy peasy ľahko cez kilometer dole kopcom. Po desiatich minútach vychádzam priamo na železničnej zastávke Uč-Dere, ako inak, hneď na pláži. Čistý luxus. Inak tu krásne vidno aké sú autíčka dobrý filter. Nejde sem cesta, tak hneď nie že poloprázdna pláž, ale totálne prázdna. Lebo veď vlakom alebo KILOMETER peši pôjdu len socky.
Od stanice je to na nudapláž 500 metrov a čistá pohoda. 5 a pol človeka a každý tak 100 metrov od seba, žiadne plavky a čistá sloboda, tak to má byť. Oslobodujúcim kúpaním strávim vyše hodiny, ale stačilo.
Nie preto som si rezervoval izbu v hoteli priamo pri mori aby som tam prišiel za tmy len sa vyspať, že hej. Žiadne mokré plavky sušiť netreba, ani ich baliť do uteráku, to je výhoda, keď sa človek nehanbí. Môžem tak rovno vyraziť, ale tak pre istotu si pri odchode z pláže prečítam, že som len obyčajné zviera, odpad spoločnosti, lebo som sa kúpal holý. S tým však dokážem žiť a s miernym diskomfortom v podobe potenia sa prekonávam výškové metre naspäť k autu.
Cestou sa ešte zastavím na obľúbenej vyhliadke, odkiaľ je Soči ako na dlani. Až teraz si vlastne uvedomím aké je celé mesto (teda jeho naozajstá pôvodná časť) rozmerovo kompaktné. Plocha, ktorú zaberá zastavaná plocha je cca veľkosti Petržalky, len tu teda žije trojnásobný počet ľudí.
Zápcha v serpentínach sa medzitým rozplynula a ja už sa vidím ako večeriam a popíjam vínko s výhľadom na more. Všetko prebieha hladko až pokým cca 500 metrov pred hotelom neprídem do niečoho, čo sa tvári ako štandardná kolóna. To že tak úplne bežná nebude zistím po tom, keď sa ani po vyše 30 minútach nepohnem z miesta. Horšie je, že som tu doslova uväznený, nedá sa ísť dopredu ani dozadu, len čakať.
Po ďalších desiatich minútach sa začne beznádej rozplývať, avšak nie tak ako by som čakal. Dopredu je cesta stále nepriechodná, namiesto toho sa vodiči zorganizovali medzi sebou a všetci túto úzku ulicu cúvame až na križovatku, kde sa dá otočiť. No nič, radšej to odparkujem na prvom možnom mieste cca 1 a pol kilometra od hotela a aspoň sa prejdem.
Na promenáde poobdivujem tradičný ruský pipeart a v Magnite kúpim vodu a niečo malé na raňajky. Až teraz vlastne vidím, čo spôsobilo paralyzovanie dopravy. Žiadna nehoda ani nič podobné, to sa zase len nadčlovek v SUV nemeckej značky rozhodol točiť sa tam, kde sa nemá a všetko zablokoval. Na kopačku.
Na recepcii hotela Son u Morya pýtajú doklad o očkovaní, ale covid pass nestačí ukázať. Hneď, že mám spraviť screenshot a poslať im do WhatsAppu. To by bolo krásne, ibaže GreenPass app má screenshoty zakázané. Ešte dobre že mám so sebou aj vytlačené papierové potvrdenia, inak by sme tu šaškovali s fotením obrazovky. Izbu dostávam priamo s prístupom na terasu reštaurácie, síce som čakal balkón, ale tak tento nedostatok kompenzuje jej rozloha, ktorá je mi vlastne zbytočná. Hneď pod terasou je vlastná hotelová pláž, ale kúpania mám už na dnes asi dosť, treba si aj oddýchnuť.
Po sprche sa tak hneď usadím k stolu, ale robím strategickú chybu vo výbere. Vedľajší stôl okupuje bizarný pár, ona si číta malé ženy a on fajčí jednu od druhej a púšťa si z mobilu cez bluetooth reprák pesničky. Celé to korunuje takmer prázdna fľaša whisky na stole. Počas 10 minút čo čakám, či si ma vôbec niekto všimne, sa hlasitosť pozvoľna zvyšuje a dĺžka songov znižuje, on to jednoducho ani nenechá hrať celé, s neprítomným pohľadom pustí refrén a potom hneď ďalšia.
No radšej mením stôl za menej atraktívny polohou, ale aspoň ma tu zaregistruje čašníčka a necítim sa ako na jarmoku. K jedlu objednám fľašu gruzínskeho, žijeme len raz. Keď na Soči definitívne padne tma presúvam sa do izby, kde pri futbale vyklopím do hrdla druhú polovicu. Úspešný deň za mnou.
