1.10.2021
Ráno ma napriek všetkým negatívnym očakávaniam prekvapí slnko a výhľad je presne taký, ako som si prial – dokonalý. Pekné počasie ale podľa predpovede nemá trvať večne, minimálne by však malo vydržať do môjho checkoutu, takže vybavené. Preberiem sa ranným kúpaním bez plaviek a zvyšok doobedia pokračuje lenivo.
O dvanástej prichádza Plamen po kľúč, chvíľu pokecáme a potom sa vyberám niekde schrastiť rýchly obed. Nemusím hľadať dlho, hneď na hlavnej po kilometri prichádzam k fast foodu pri ceste. Klobásky s hranolkami a šalátom z dôvodu plnej obsadenosti “terasy” skonzumujem v aute a onedlho nato už z Galatskej vyhliadky pozerám na Varnu pod mračnami, ktoré ma budú sprevádzať po zvyšok dňa.
Dnes sa namiesto západu vyberám smerom na sever, ale už po pol hodine na mňa prichádza útlm, ktorý tak musím odstrániť kávou z pumpy. Pred treťou som na mieste, doslova pár metrov od najvýchodnejšieho miesta Bulharska. Tu sa logicky nachádza aj najvýchodnejší maják v krajine a s týmto rozbúreným morom a ponurou oblohou to má až taký britsko-írsky nádych. Samotný maják je zároveň aj najväčším v krajine a je to už pekný dedko, postavený bol ešte v roku 1856. Počas jeho výstavby, ktorá prebiehala ešte pod osmanskou nadvládou sa jednému z robotníkov na znak bulharskej nezávislosti podarilo tajne na severozápadný roh fasády umiestniť malého leva. 30 centimetrového levíka vo výške 9 metrov si nikto nevšimol a preto sa zachoval až dodnes. Kúsok od majáku sa nachádzajú pozostatky starovekej pevnosti, ničím neohradené a nechránené, až je mi to čudné.
Len 2 a pol kilometra južne od majáku moju pozornosť upúta príjemná pláž “Malé more”. V lete evidentne veľmi populárny spot je teraz kompletne ľudoprázdny. Len ja, Aygo a vlny narážajúce na skaly.
Z pláže si to namierim smer Mys Kaliakra, ale ešte skôr to za dedinou Balgarevo stočím na opustenú ceste a po pár stovkách metrov prichádzam k opustenému komplexu rovnomenného vysielača. Práce sa na ňom začali v roku 1988 a zastavili sa už o rok neskôr, kedy sa ukázalo, že s budovaním socializmu sa skončilo. Vysielač mal slúžiť pre celú juhovýchodnú Európu a hotových bolo až 9 z celkových desiatich plánovaných stožiarov. V roku 2001 bola stanica experimentálne použitá na dlhovlnné vysielanie bulharskou vysielacou spoločnosťou, ale zrejme bez uspokojivých výsledkov. Dnes to vyzerá, že stožiar zostal už iba jeden, popravde pri rýchlom googlení sa mi nepodarilo zistiť čo sa stalo so zvyšnými ôsmimi. Je tu však plno jabloní, ktoré sú doslova obsypané jablkami, tak jedno aspoň otestujem.
Po tomto rýchlom olovrante mi už nič nebráni presunúť sa k mojej dnešnej finálnej zastávke. Mys Kaliakra – malebný, trávnatý polostrov dnes môže pôsobiť pokojne, ale v minulosti bol svedkom chrámov a pevností, krvavých bitiek, masakrov a hromadných samovrážd, ako aj jednej z najkrutejších námorných bitiek, aké kedy Čierne more poznalo.
Dlho predtým, ako bitka na Myse Kalikra v roku 1791 ukončila rusko-tureckú vojnu, bola Kaliakra osídlený thráckym kmeňom známym ako Tirizi (cca okolo 4. storočia pred našim letopočtom). Tento úsek pobrežia neskôr postupne obsadili Rimania, Byzantinci, Bulharská ríša, Osmanská ríša a Rumunské kráľovstvo. K mysu je pripojených mnoho príbehov, napr. ten, v ktorom sa hovorí, že kráľ Lysimachus – vládca Thrákie a dedič Alexandra Veľkého – tu na útese postavil svoje hlavné mesto. Priniesol späť poklady získané v ťaženiach proti Peržanom a legendy hovoria, že tieto poklady sú dodnes ukryté v tunajších jaskyniach. Asi najsmutnejší príbeh spojený s týmto polostrovom je však príbeh 40 panien, ktoré sa vrhli z útesu až zomreli na skalách 70 metrov bližšie k zemskému jadru. Koncom 14. storočia totiž Bulharsko napadla Osmanská ríša a bolo zmasakrované nespočetné množstvo ľudí. Aby tieto dievčatá vyhli znásilneniu tureckými vojakmi, či otroctvu v sultánskom háreme v Konštantinopole, zvolili radšej hromadnú samovraždu. Dnes je toto miesto turistickou atrakciou, ktorá je takto po sezóne a nie v ideálnom počasí úplne prázdna, až sa čudujem, že reštaurácia je vôbec otvorená. Samozrejme úplne prázdna so znudeným čašníkom a kuchárom, ktorý sedia na bare a s podopretou hlavou pozerajú na more.
Zrazu ma ohromí príval nemeckých turistov, ktorých tu vyklopili dva autobusy, jasný znak toto, že je čas ísť. Dnešný nocľah mám v neďalekom Balčiku (Balchik/Балчик), kde prichádzam ešte za svetla. V supermarkete nakúpim nevyhnutné pochutiny na večer, ubytujem sa vo veľmi príjemnom White House Family Hotel, kde len zhodím veci a idem sa niekde najesť.
More mám doslova za rohom, ale najbližšia reštaurácie El Simpatico vozovým parkom pred ňou veľmi sympaticky nepôsobí, tak ju hneď zavrhnem. Prejdem sa kúsok po promenáde a tu na mňa vyskočí naopak veľmi sympatická reštaurácia Nomad Beach Club. Len škoda, že chobotnicu, na ktorú som sa tešil nemajú, ale tak aj tuniakové stejky s quinoa teda môžu byť. Po výdatnej večeri už len spokojne oddýchnuť si na izbu.
