28.5.2022
Vyspinkaný do ružova som pobalený už pred ôsmou, kedy nanosím veci naspäť do auta. Potom si však ešte poležím v posteli, kde zbúcham aspoň nejaký plán na dnešný deň.
Prvou zastávkou je už overený Lidl, kde si na kúpim džúsik a šišky ako taký malý jožko. Po týchto detských raňajkách môžem spokojne vyraziť k mojej prvej dnešnej zastávke, ktorou je malé železničné múzeum, ktoré mám cestou. Mestečko Teiuș dosahujem po krátkej diaľničnej jazde a teda som prekvapený tým, akú veľkú a honosne pôsobiacu vlakovú stanicu tu majú. Teda na to, že tu nežije ani 7000 ľudí je budova značne priestorovo predimenzovaná. Romantika však veľmi rýchlo odíde hneď ako človek vstúpi dnu. Tu sa toho za posledných 30 – 35 rokov asi veľmi nezmenilo, čo je na druhú stranu len dobre. Takto zakonzervované interiéry už nie sú pravidlom ani na vokzaloch vo výchdnom bloku, kde sa raketovou rýchlosťou rozmohol nešvár všetko dostavovať plastovými oknami a dverami a napchať na každé voľné miesto nejaký nevkusný stánok a reklamné pútače.
Čerešničkou na torte je potom čakáreň s luxfermi, plastovými sedačkami ešte z éry Ceaușesca a pôvodným nápisom nad holičstvom. Nádhera. No a čo by to bolo za stanicu, keby tu nebol staničný bufet. To je kapitola sama o sebe, blikače, pri kotrých sedí stratená existencia a stará otrávená vyfajčujúca tetka za barom. Filmová lokácia ako vyšitá. Keby som nebol autom, tak si tu rovno dám 100 gramov, takto si musím vystačiť s kávou, čo je teda tiež mierny bizár. Ona tu má pri bare jednoducho postavený veľký kávový automat. Ja si teda vypýtam kávu a dám jej 2 lei a ona za mňa stlačí gombík. Premyslené.
Kávičku si vychutnám na “terase” s výhľadom na prichádzajúce a odchádzajúce vlaky a miestnych opilcov, ktorí tu rozhadzujú po peróne bundy, no kto má krajšie sobotné ráno?
No ale teda prišiel som sem kvôli múzeu, tak by sa ho patrilo aj pozrieť. Vonkajšia expozícia je malá, jeden parný rušeň, jeden osobák, vozeň, konvertovaný nákladiak opravná jednotka veľa vody nenamútia a navyše sú zatvorené. Ale tak je to zadarmo a to sa počíta. Ešte tu namiesto toho mohol byť “park”, resp. nejaká došťatá plocha s burinou ako je zvykom.
Po tomto železničnom intermezzu sa vraciam na A10 a kompromisnou stovečkou si to namierim smerom na sever. O nejakú pol hodinu neskôr už brázdim centrum mesta Turda, kde je veľmi rýchlo vidno, že turizmus je tu rozvinutý. Upravené centrum, obchody so suvenírmi a plno reštaurácií, úplne iný dojem ako z Petroșani. No ale kvôli tomu tu nie som, tak nechávam centrum za sebou a o pár minút už parkujem pri vchode do bývalej soľnej bane Salina Turda.
Soľ sa tu prvýkrát ťažila už v staroveku a baňa nepretržite produkovala kuchynskú soľ od stredoveku (prvá zmienka o jej existencii pochádza z už roku 1075 a prvá oficiálna z roku 1271) až do roku 1932. Nasledujúcich 60 rokov bola zavretá a opäť svoje brány otvorila v roku 1992 v čase euforickej doby príchodu kapitalizmu. Fungovala tu haloterapia a ľudia sa chodili pozerať, kde sa počas 2. sv. vojny ukrýval napr. syr. Po 16. rokoch prevádzky si to ale už pýtalo nejaký upgrade, tak sa to tu celé na 2 roky zasa zavrelo, preinvestovalo sa skoro 6 miliónov euro a stal sa z toho regulérny zábavný park. A to myslím doslova, je tu ruské koleso, minigolf, biliard alebo člny, na ktorých sa môžete voziť po zatopenom jazere.
Najprv som zišiel do bane Rudolf, kde sú umiestnené všetky tieto blbosti a odtiaľ následne do bane Terezia, kde je člnkovacie jazero a je to najhlbší bod, kam sa môžete dostať. Naspäť som radšej uprednostnil schody, rad pred výťahom bol značne demotivujúci, ale z Rudka naspäť hore som sa predsa len už nechal vyviezť.
Hore som si ešte prešiel zvyšnú časť expozície, čo je v podstate už iba osemstenná miestnosť “Crivac”. Tu sa nachádza obrovský drevený navijak z roku 1881, ktorý sa používal na zdvíhanie soľných kameňov a dnes je to vraj jediný zachovaný stroj tohto druhu v Európe, ktorý je stále na svojom pôvodnom mieste. Týmto svoju prehliadku končím, vnútri som strávil asi dve hodiny a to som nevyužil ani jednu “atrakciu”.
V každom prípade aj napriek týmto negatívam, ktoré tomu dávajú do značnej miery takýto kolotočársky nádych, sa to podľa mňa oplatí aspoň raz navštíviť keď ste už nablízku. Pri odchode ma prekvapí rad na lístky, ktorý sa tiahne až von, mal som teda pri príchode šťastie, že tu práve vtedy nikoho nebolo.
V automate vyplatím parkovanie a vyberám sa v ústrety ďalšej zastávke na mojom pomyslenom zozname. Opäť prefrčím mestom a už o 13 kilometrov neskôr sa predomnou otvára výhľad na roklinu Turda, známejšiu pod svojim originálnym rumunským pomenovaním Cheile Turzii. Tá sa vraj podobá na našu Zádielskú dolinu, ale tam som nikdy nebol, takže sa k tomu neviem vyjadriť. K čomu sa ale vyjadriť viem je, že najlepší výhľad na roklinu samozrejme nie je zospodu samotnej rokliny, ale z vyhliadky ktorá je hneď pri ceste, za stánkami so suvenírmi. Netreba sa báť, dá sa na ňu dostať aj autom o čom ma presvedčili dve kempujúce rodiny. Ja som teda nechcel narúšať ich víkendový relax, tak som si to nacúval len k prvému ohnisku, aby som si mohol pekne odfotiť dodávku s výhľadom, ako sa patrí.
Po tejto krátkej pauze sa vraciam na asfalt a s brzdnou silou druhého prevodového stupňa, ktorému sekundujem prostredným pedálom sa spustím dole strmým kopcom a mašinu odparkujem k ostatným. Počasie vyzerá, že pršať určite bude, otázkou je iba kedy. Risknem to bez dáždnika a vyberám sa po turistickej značke. Prejdem po prvom moste a po pár sto metroch sa dostávam do samotnej rokliny lemovanej strmými kamennými stenami, z ktorých sú niektoré vysoké až 300 metrov. Okrem školského výletu, ktorý ide našťastie opačným smerom, t.j. a vracia na parkovisko tu stretnem do 10 ľudí, čo je veľmi príjemný bonus.
Prekonám ešte dva ďalšie mosty a dostanem sa cca 1 a pol kilometra do rokliny, ale výhľady sa začínajú opakovať, usúdim teda, že pokračovať ďalej už pre mňa nemá nijakú pridanú hodnotu. Cesta naspäť mi aspoň poskytne iné pohľady a po niečo vyše hodine som naspäť pri parkovisku a namierim si to do bufetu, predsa len sú už štyri poobede a ja som od rána nejedol.
V momente ako vojdem pod strechu začne liať, tomu hovorím časovanie. U bufetára zadelím trojkombináciu káva, nealko pivo a 4 klobásky, ktoré si vychutnám za príjemného zvuku dažďa. A ujde sa aj psovi.
Najedený sadám za volant a vpodstate si to už namierim smerom domov. V pondelok treba ísť do práce a časy, kedy mi nerobilo problém prísť v nedeľu večer sú dávno preč. Samozrejme, je sobota podvečer, do Bratislavy to je presne 709 kilometrov, zas mám boha pri sebe. Plán je dnes aspoň prekročiť hranice naspäť do Schengenu a zajtra ráno to už doklepem domov. Najbližšie 4 hodiny strávim presunom 200 kilometrov po rumunskom vidieku po cestách prvej triedy. Dalo by sa to pochopiteľne zvládnuť aj rýchlejšie, ale tak čo si budeme hovoriť, jedna fotopauza pri továrni, jedna fotopauza na vrchole kopca a ešte aj v umyvárke sa zastavím oplieskať posledné drobáky.
V Oradei som popravde pôvodne ani nemal v pláne zastavovať, ale na poslednú chvíľu som sa to na kruháči rozhodol stočiť do centra, veď aspoň sa tu trochu prejdem. Víkendové parkovanie zdarma mi zahrá do karát a auto odstavím vedľa námestia Emanuil Gojdu, rovno pri nábrežnej promenáde. Najprv si to namierim popod most cez rieku Crișul Repede, aby som sa mentálne vrátil na vostok. Pohľad na rieku a Hotel Continental Forum je totiž presne tým typom výhľadu, vďaka ktorému sa dá cestovať v čase.
Odtiaľto to stočím na juh späť na námestie a popod policajnú stanicu sa prejdem ku katedrále vzkriesenia, ktorá tu síce stojí už od roku 1995, ale okolie vyzerá ako po vojne. Hneď za katedrálou je jeden z ťahákov celého mesta, ktorým je miestna pevnosť. Len to je presne jedna z tých “vecí”, ktoré síce pekne vyzerajú z vtáčej perspektívy, ale zo zeme sú už zaujímavé menej. Ja navyše do západu slnka času na rozdávanie nemám a radšej sa vyberiem smerom do centra.
Už len prechádzka z Námestia nezávislosti popri parku k synagóge dáva tušiť, že vizuál mesta formovala uhorská nadvláda, barokové budovy sú jednoducho všadeprítomné.
Jednou z dominánt mesta je synagóga Neologă Sion, ktorú tu po vzore tej norimberskej postavili 4 roky po originále v roku 1878. Aj keď teda v zjednodušenej verzii, ale aspoň na rozdiel od tej v nemecku, táto druhú svetovú vojnu aspoň prežila. To už som na skok od úplného centra, ktorým je námestie Unirii. Ešte predtým si však odskočím na most, odkiaľ je synagóga najčastejšie fotografovaná. Okienko do minulosti prezrádza, že nie vždy to bol úplne vábny pohľad, našťastie divoké parkovisko a lá 90. roky spred synagógy bolo upratané pod zem a aj keď neviem aký bude konečný vizuál tejto plochy, už teraz to vyzerá lepšie ako kedykoľvek predtým. Samozrejme s výnimkou prelomu 19. a 20. storočia.
Samotné námestie je už teda obkolesené udržiavanými barokovými budovami z jednej strany a radnicou s hodinovou vežou a kostolom Sv. Ladislava z roku 1742 z tej druhej. Viem si predstaviť, že na poludnie to tu musí byť solídne dopotené peklo, ale takto večer s ružovofialovou oblohou je to ako z katalógu.
Odtiaľto si to strihnem po pešej Strada Vasile Alecsandri, čo je taká hlavná ulica obsypaná barmi a reštauráciami smerom naspäť k parku. Ešte predtým ako definitívne opustím mesto mi to ešte nedá a prejdem sa k mostu Intelektuálov. Za týmto názvom netreba hľadať žiadny starodávny most po ktorom kráčali najvačší lokálny urbánny myslitelia, ale moderne pôsobiaci závesný lanový most z roku 1974. Pôvodne, okolo roku 1850, sa na tomto mieste nachádzal drevený most s mýtnym domom na každom konci, ktorý vydržal až do roku 1910, kedy ho nahradil oceľový, ale ten v 70. rokoch poškodili povodne, čo nás dostáva k tomu súčasnému. Ja si tu s pohľadnicovým výhľadom na rieku a radnicu dávam s Oradeou rozlúčku a vraciam sa k autu.
Kým sa vymotám z mesta, je už takmer úplná tma a po 20 kilometroch sa napájam na smiešny 5 kilometrový úsek diaľnice na hranicu. Premávka je našťastie riedka, žiaľ na hranici je zo 4 okienok v prevádzke len jedno, tak aj tých 5 áut predomnou trvá snáď 20 minút. Moja kontrola je však nakoniec expresná a vybavený som snáď za 2 minúty.
Spať som sa rozhodol na pumpe, psychologicky chcem ešte dnes pokoriť Debrecín, tak voľba padne na MOLku pri dedine Görbeháza, 102 kilometrov od hranice. Na miesto dnešného odpočinku dorážam o trištvrte na jedenásť. Na pumpe si dám neskorú večeru, v aute kopnem pri simpsonovcoch dve malé pivá a niekedy polnocou zaspávam.
