22.2.2026
Ešte posledné obhliadnutie sa za morom, kým sa budem musieť odubytovať.
Približne takto ďaleko sú hotely od mora, doslova, čo by človek kameňom dohodil.
Dovolím si upriamiť pozornosť na tmavý piesok, ktorý je v tomto regióne ovplyvnený sopečnou činnosťou.
Fiat Cinquecento Sporting (1994–1998) je vrcholová športová verzia vybavená motorom 1.1 FIRE s výkonom 40 kW. Ono to neznie nijak svetoborne, ale treba si uvedomiť, že to auto váži cca 700 kíl, takže oproti tým bežným verziám s 29 kW to muselo naozaj pôsobiť o dosť živšie.
Aj keď slovo Terme v názve mesta priam evokuje, že to tu bude kúpací raj, realita je o poznanie smutnejšia. Jediné verejne prístupné miesto (ktoré je zároveň aj zdarma) je Vasca pubblica di Caronte (Charónove verejné kúpele) so silnou sírnou arómou.
Kúpanie som nakoniec oželel a pred odletom sa ešte vybral preskúmať staré mólo vo veľmi pokročilom štádiu rozkladu, ktoré je dnes jedným zo symbolov neúspešného priemyselného sna Kalábrie. To malo umožniť lodiam kotviť v chemickom závode Società Italiana Resine (SIR), prvej spoločnosti v Taliansku, ktorá začala vyrábať fenolové formovacie prášky, fenolové živice a farby. Postavené bolo v roku 1971 pod dohľadom jedného z najmocnejších talianskych podnikateľov, Nina Rovelliho, ktorý zo SIR urobil tretiu najväčšiu chemickú skupinu v Taliansku po Eni a Montedison. Mólo malo dĺžku až 640 metrov, ale svoju životnú púť skončilo v roku 2012, kedy sa zrútilo do mora bez toho, aby ho akékoľvek loď niekedy použila na nakládku alebo vykládku. SIR totiž svoje brány v Taliansku zatvorila už v roku 1981 kvôli rôznym právnym problémom. V samotnej Kalábrii už oveľa skôr.
Tent neúspech podčiarkuje aj environmentálna katastrofa s ním spojená. Vypúšťanie nebezpečných látok do mora tu bolo na dennom poriadku, analýzy z tohoto miesta vykazovali hlavne vysoké hladiny dioxínov. Tá najvyššia do neba volajúca hlúposť sa ukázala byť obetovanie miestneho poľnohospodárstva a cestovného ruchu a uprednostnenie vybudovania priemyselnej oblasti len pár krokov od mora. Plávanie je tu v súčasnosti zakázané, aj keď realitou je, že oblasť je prístupná všetkým a mnohí na tento zákaz kašlú.
Úplne poslednú zastávku pred odchodom na letisko si spravím pri Maltskej bašte – pobrežnej veži, ktorej výstavba sa datuje okolo roku 1550, keď neapolský miestokráľ Don Pedro de Toledo nariadil obciam, aby na vlastné náklady posilnili existujúci systém pobrežnej obrany, keďže čelili neustálym nájazdom berberských pirátov, ktorí ohrozovali bezpečnosť a obchod pobrežných miest. Kedysi sa nachádzala naozaj blízko pobrežia, čo sa však zmenilo v dvadsiatom storočí pri pokusoch o rekultiváciu rozsiahlych močarísk.
Po dotankovaní plneja odovzdaní auta mi už nič nebráni presunúť na do terminálu. Cestou stretnem takéto krátke Ducato, po ktorom som kedysi veľmi túžil. A dodnes vyzerá dobre, aj keď tomuto niekto jednu struhol na ľavé oko.
Letisko už nieje najmladšie a v niektorých miestach pôsobí trochu stiesneným dojmom, čo sa však určite nedá povedať o presvetlenej odletovej hale.
Bratislava ma víta typickým usmokleným februárovým počasím, ktoré dáva definitívnu bodku za týmto víkendovým výletom.
Páči sa vám tento obsah?