28.6.2026
Hovorí sa, že z kvalitného alkoholu hlava nebolí a dnešok je toho žiarivým príkladom. Po konzumácii produktov z miestnej destilérky Kvint sa budíme ako rybičky a krátko po desiatej už rolujeme smer vokzal, odkiaľ odchádzajú maršrutky späť do Kišineva.
Vozový park mesta sa nezadržiteľne modernizuje a to platí aj pre legendárne trolejbusy ZiU-9, ktoré začínajú byť nahradzované modernejšími bieloruskými trolejbusmi 321 série Syabar.
Samozrejme nie sú tu len Mercedesy a Tesly, stále sa nájdu aj mašiny, ktoré sem pasujú omnoho viac, ako napr. GAZ-24 “Volga”.
Sach nie je skratka od sacharu ale Спецавтохозяйство, teda špecializovaný komunálny podnik, v tomto konkrétnom prípade o mestský podnik, ktorý zabezpečuje najmä zber a odvoz odpadu, čistenie ulíc, údržbu verejných priestranstiev a zelene.
Sociálna sieť sovietskeho typu.
Budovy majú tú správnu patinu.
Cesta smerom na vokzal vďaka absencií akejkoľvek premávky a úplnému tichu pripomína až ghost town.
Mŕtve predstaničné námestie.
Spomienka na minulosť – aj tak by sa dala nazvať táto tabuľa.
Lenivé nedeľné doobedie.
Ešte posledné rýchle pivečko a vyrážame presne tam, odkiaľ tento zlatistý mok pochádza.
Na kišinevskej autobuske to pre zmenu srší životom a po rýchlo posilnení sa v podobe hotdogov s nastrúhánou mrkvou sa rozpálenými ulicami vyberáme ubytovať sa.
Na poslednú noc sme si vyhodili z kopýtka a dopriali si komorný 4* hotel Thomas Albert.
Na úrovni.
O tretej sme späť v spotených uliciach kde sa teplota šplhá k štyridsiatkam a rovno si to namierime do klimatizovanej reštaurácie zo siete La Placinte na obed.
Pojazdné záblesky minulosti.
Soljanka je môj úplný základ a žiadna návšteva vostoku sa bez nej nezaobíde.
Vareniki plnené zemiakmi som si ale už mohol odpustiť.
Moldavské mince si veru nepamätám kedy som vôbec naposledy videl naživo. Jeden leu má dnes hodnotu cca 0,05€, jeden (vyobrazený) ban teda 0,0005€. Nepoužiteľné.
Mal by som si zadovážiť keď už mám ten stredný vek.
Statná pouličná zmes.
Kišinevom preteká taká atrapa rieky Bîc v mnohom pripomínajúca petržalské rameno. Ešte aj to má širšie koryto.
Záchranná konzervačná etapa za 2,2 milióna € je hotová, ale skutočná celková rekonštrukcia cirkusu a jeho interiérov sa ešte nezačala.
Pri cirkuse si dávame otočku a po betónovom moste ponad železničnú trať a riečku sa vraciame do centra.
Dokonca sa nám pošťastí aj vlak.
Backstreet business.
Vchody do bytoviek na tom v postsovietskom priestore nie sú o nič lepšie ako ten služobný vchod na predchádzajúcej fotke. V drvivej väčšine prípadov je reprezentovaný ťažkými železnými dverami a to aj v novostavbách.
Kišinev má od roku 2015 svoju prvú pešiu zónu a je ňou ulica dlhá 250 metrov.
My si tu pri drinkoch oddýchneme na terase podniku Crème de la Crème, ktorý je medzi miestnymi evidentne veľmi obľúbený.
Dajú sa odtiaľto robiť celkom fajn momentky.
Mínusom je pomalá obsluha, ktorá nikdy nie je “k mání” keď ju práve treba alebo jednoducho občas zabudne na objednávku.
Relaxare.
Švrť kilometra bez áut v celej svojej kráse.
Takto v nedeľný podvečer v lete to centrum vyzerá veľmi príjemne.
Zachovalý súbor neskorosovietskych železobetónových lavičiek, pergol a integrovaného osvetlenia
Okraj námestia však už má mierne rurálnejší charakter.
Men at Work a ich žiarivý GAZ-53 s teleskopickou pracovnou plošinou AP-17A, ktorá sa používa hlavne na opravy verejného osvetlenia, trolejového vedenia, elektrických rozvodov, orezávanie stromov a údržbu budov a vyrábala sa v Melitopole. Pod košom je možné vidieť štyri porcelánové elektrické izolátory.
Veľmi prijemné a veľmi nevostočné.
Za súmraku sa vyberáme hľadať nejakú reštauráciu, kde zadelíme poslednú večeru. Žiaľbohu severozápadne od centra to teda žiadna hitparáda nie je.
Nakoniec skončíme v tak trochu generickej pivárni Lake House BrewPub, ale veľký výber v tejto časti zrovna nebol, tak aj jednooký je kráľom.
Toto sú tri “mini” burgre. S premáhaním som zvládol dva.
A spláchol to jedným lokálnym pivečkom.
Noc je síce ešte mladá, my však už nie. V každom prípade sa ešte vraciame do centre niekde udrieť posledné pivo na dobrú noc. Miestna polícia pre predvádzanie sa audinkárov z Bukurešti veľa pochopenia nemá.
Dať si pivo na terase sa v nedeľu večer ukáže byť väčšia výzva, ako sme čakali. Nakoniec nás od potupy zachráni Vdrovapub.
Objednávanie je tu tak tragicky pomalé, že si mám čas prezrieť aj aké fľašky majú na bare. Vrátane slovenskej stopy. Druhýkrát už po tomto zážitku netúžim, tak to po jednom balíme a vraciame sa na hotel.