Cherson 2019

Deň 3 – relax v Chersone

6.7.2019

Plán na dnešný deň je veľmi jednoduchý – kúpať sa. Prichystáme si veci a na neskoré raňajky sa zastavíme na sosisky a donuty v miestnom Donut Clube, ktorý nám prišiel prvý pod ruku. Oči zas jedli, tak to tak aj dopadlo. Dva veľké hotdogy a 3 donuty, no na obed môžme dnes rovno zabudnúť.

Po kávičke štartujem shark taxi aplikáciu, ktorá tu ako jediná “operuje” a chvíľu mi trvá, kým pochopím veľmi svojský UI. Úspešne sa mi podarí privolať auto a onedlho už uháňame smer Hydropark. Po vystúpení na nás dýchne klasická východoeurópska pohoda – stánky s pivom, slnko a voda.

Hlavná pláž nie je veľká, dlhá je len niečo málo cez 100 metrov, ale vyzerá to tu celkom dobre. Polovica je piesková, druhá polovica trávnatá, mne pripomínajúca Zlaté piesky v BA. Zázemie je tiež slušné, sú tu prezliekarne, sprchy a dokonca aj prístrešky, kde sa dá schovať pred slnkom. Aj keď tie sú beznádejne okupované miestnymi dôchodkyňami. Na druhej strane rieky je malý ostrov pomenovaný originálne Hydropark, kde je okrem ďalšej pláže aj miesta ZOO, ale sme príliš leniví, aby sme to išli obzrieť.

Namiesto toho si nájdeme slušný plac a ja sa vyberiem do najbližšieho bufetu po pivečko. Čapované sa dá vybrať z troch značiek, bohužiaľ ukrajinské absentujú. Po prvých dvoch pivách a stále sa stupňujúcemu teplu (ktoré našťastie sem tam zabrzdí oblačnosť) sa konečne vyberiem do vody. Tá je prekvapivo čistá a teplá, tak v popíjaní ďalších pohárov zlatého moku pokračujem tam.

Po piatich hodinách tejto príjemnej relaxačnej činnosti ale začíname predsa len pociťovať miery hlad, ktorý nezahnala ani krmná kukurica od miestnej tety podnikateľky. Večeru vybavíme v miestnej reštike s honosným názvom Araks Lounge Cafe, kde na drevených laviciach schrastíme jednu pizzu a posledné dva pol litre. Spokojní sa presúvame pred areál, že zavolám taxi, ale práve odchádzajúci trolejbus sa rovno ponúka, tak bez rozmyslu nasadneme, veď všetky tak či tak musia ísť cez Ušakovu. Ekovozidlo evidentne svoju predchádzajúcu kariéru robilo na Slovensku, prezrádza to dobre známa informačná tabuľa a slovenské nápisy vo vnútri. 20 násobne nižšia cena oproti taxíku tiež poteší.

Až pohľad do zrkadla v kurvárni mi prezradí, že natrieť sa opaľovacím krémom s faktorom 25 jeden krát za deň asi nestačí. Ale aspoň to nie je také zlé, ake desina v Rumunsku pred dvoma rokmi, keď som večer zažíval zo spálenia zimnicu. V každom prípade slnko v kombinácii s pivom nás pekne zmohlo. To si uvedomím, keď si ideme na 5 minút ľahnúť a zobudíme sa o hodinu a pol. Pomer kalorického príjmu vs. pohybu je za dnešný deň veľmi žalostný, tak to treba aspoň trochu napraviť prechádzkou. Z bytu lásky si to namierime smerom k hlavnej železničnej stanici. Tá je na ukrajinské pomery kompaktnejších rozmerov a tvorí doslova vstupný bod do mesta. Presne pred ňou začína hlavná ulica, ktorý končí na opačnej strane osobným prístavom s promenádou, kde sme boli včera.

Architektonicky zaujímavejší je však miestny avtovokzal, ležiaci 1,3 kilometra severozápadne. Z vlakovej to vezmeme ponad koľaje nadchodom, kde nás zastihne súmrak. Postsovietska romantika.

Doprevádzadní štekotom desiatok psov z miestneho ohradeného squatu sa dostávame do severnej časti mesta o onedlho už prichádzame pred autobusovú stanicu. Som rád, že sme to stihli kým ešte nie je úplná tma, to už by som z tej budovy veľa nemal. Spravím si pár fotiek a môžeme sa ísť.

V malých potravinách na druhej strane cesty ešte doplníme palivo pivečkom, ktoré si ako správny ukrajinec otvorím rovno pred obchodom.

Nerád chodím dvakrát tou istou cestou, tak volíme druhý možný variant, ktorý je ale v prvej tretine značne nudný. O pár minút už míňame miestny shopping mall, ale ulice sú stále ako po vymretí a nezmení sa to ani ako sa blížime viac a viac k centru. Len tie chodníky skryté za hustou vegetáciu by si zaslúžili aspoň nejaké osvetlenie, skoro som si o tú flašku vybil zuby ako som zakopol. O desiatej sme už slušne naspäť “doma”. Dorazíme druhé pivo a po sprche sa vyberáme v normálnom čase spať.