9.11.2022
Piviek bolo trochu viac ako bolo vhodné, najmä v kombinácií s tým, že od obedovej bagety som takmer nič nejedol. Ale taký je život. Celé doobedie teda vykrývam dôsledky vzniknutej situácie a hotel opúšťam až v posledný možný moment. O pol tretej mi treba už byť nastúpený pred autobusom a ešte som teda nevidel eiffelovku zblízka, čo je jednoducho povinná jazda.
Metrom sa teda odveziem na Trocadéro a mierne sklamanie mi privodí rekonštrukcia vyhliadky obohnaná plotom, čo znamená žiadne symetrické fotky. Prederiem sa davom a cvaknem to aspoň zospodu keď už nič iné. Osobne som v Paríži len druhýkrát, ale výhľad na 330 metrov ocele jednoducho neprestáva fascinovať. Akokoľvek môže byť toto mesto špinavé, preplnené a pre mnohých byť sklamaním, Eiffelova veža jednoducho je niečo, čo treba aspoň raz v živote vidieť. Len teda časy, kedy sa pod ňou dalo slobodne pohybovať sú žiaľ už nenávratne preč. Strávim tu solídnu pol hodinu, okrem veže sa tu dá pozorovať aj široká zmes ľudí, od japončíkov, ktorý vám pomaly 20 krát poďakujú zato, že ste ich odfotili až po rôzne poprepínané tiktokerky. Čo tu však stále fičí sú starí známi podfukári s loptičkou pod pohárom a žasnem, že sa stále nájdu ľudia, čo nato skočia.
O kúsok ďalej pri ceste je zas iný biznis. Zaparkované Ferrari a Lamborghini s ponukou povoziť sa za poplatok. Len tak nejak stoja na zákaze zastavenia a francúzski policajti nie sú slovenskí, tak hneď na každé pokuta a wannabe biznismenom nakážu v momente vypadnúť. U nás by stačilo iba zdvihnúť mobil a vytočiť to správne číslo. Čas do odchodu busu sa mi kráti, tak sa ešte pomotám pod Eiffelovkou kým sa dá.
Presne o pol tretej už ale zaujmem smer severozápad a na Neuilly – Porte Maillot sa vyberiem peši. Cestou je ešte víťazný oblúk, tak aspoň to bude prechádzka s pridanou hodnotou. Dva kilometre k ďalšiemu parížskemu symbolu prekonám za 20 minút a využijem ponuku na na vzájomné odfotenie s jedným turistom. Dúfam, že je spokojný, lebo moju fotku si môže kľudne zavesiť na stenu, zatiaľ čo tá jeho je zrelá akurát tak do koša. Ale čo narobím.
Svoju návštevu tejto metropoly zakončím v Le Palais des Congrès de Paris, kombinácií kongresového a koncertného centra so shoppingom. Okrem butikov prémiových módnych značiek sa tu nájde aj obchod pre mňa, supermarket zastrčený v rohu v prvom podzemnom podlaží. Vyzbrojený nejakým tým snackom a tekutinami mi stačí už len prekoprcnúť sa cez cestu na vyhradenú “autobusovú stanicu” spoločnosti Aeroport Beauvais Shuttle. Žiadna dezorganizácia sa ani teraz nekoná a všetko odsýpa ako má.
Len tá cesta z mesta trochu viazne na mestskom okruhu, ktorý je takto v nedeľu podvečer na mapách znázornený červenou až tmavočervenou. Cesta na letisko sa tak natiahne až na solídne dve hodiny, čo je pomaly viac ako let domov. Keď k tomu prirátam takmer hodinové meškanie, ktoré na mňa vyskočí keď prejdem kontrolou a spomínaný dvojhodinový let do Viedne + presun domov…no výletovať rozhodne nie je med lízať.
Samotný let našťastie ubehne pocitovo aj reálne rýchlo, meškanie sa nám podarí stiahnuť a na Schwechate pristávame 21:03. Odvrátenou stranou tohto delayu je však to, že som plánoval ísť na autobus o 21:25. Sedím však na úplne poslednom sedadle 33F a z lietadla odchádzame iba cez nástupný most prednými dverami. Vyjsť von z mašiny sa mi tak darí až o 21:21 a po piatich minútach nonstop behu z posledného gejtu cez celé letisko až von dostávam odmenu v podobe pohľadu na odchádzajúci Regiojet. Smutne si tak v McD objednávam jeden cheeseburger a v app Flixbusu lístok na 21:50. Záver výletu ako sa patrí.
Páči sa vám tento obsah?