27.6.2016
Budík 5:10, umyť zuby, odovzdať kľúče a 5:30 nás už Vasil čaká pred hotelom.
Nakoniec sa ukáže, že sme šli zbytočne skoro, na stanicu prichádzame už po 15 minútach. Má to však svoje čaro, všetko naokolo je ešte zatvorené, na nástupište sa pomaly plíži zopár ľudí a my zatiaľ kupujeme dva lístky do Volovca po 20 hrivien.
Autobus má mať odchod 6:15. Čakanie si krátime prechádzaním sa okolo budovy stanice, ktorá tu má celkom pompézne miesto. Atmosféru dotvárajú túlavé psy spiace po zemi. 6:13 prichádza prvý bus, ktorý ide tuším do Chustu. 6:15 nič, 6:20, 6:25 a tak ďalej stále nič nechodí. Každý zvuk auta v diaľke prináša nádej, že to konečne príde, ale ono to nepríde.
Je trištvrte na sedem a je najvyšší čas ísť osloviť niekoho miestneho s požiadavkou odvozu. A práve v tejto chvíli vyjde spoza rohu chlapík, či ideme do Volovca. My že hej a on OK, za 30 hrivien na osobu vás tam vezmem. Paráda, tak sa to vyriešilo samo. Popýta sa ešte ďalších, nazbiera sa nás takto asi päť. Relatívne novým Opelom Vivaro uháňame konečne správnym smerom. Cestou ešte naberieme ďalších ľudí, ktorí čakajú na autobus, ktorý nechodí. Vystupujeme asi po hodine hneď pred železničnou stanicou. Rovno ideme kúpiť lístky a ešte rýchlo do potravín kúpiť nejaké pečivo na raňajky. Onedlho už prichádza vlak a máme celkom dobré miesta hneď pri dverách kde nie sú tri a tri sedadlá naproti sebe ale iba tri a dve. Čo znamená viac miesta na nohy.
Cesta ubieha prekvapivo dobre najmä vďaka tomu, že sme nevyspatí a vo vlaku dosť spíme. Tri hodiný ubehnú ako víkend po výplate a o jedenástej už vystupujeme na krásnej Ľvovskej vlakovej stanici z roku 1903.
Nemáme zarezervovaný žiaden hotel, tak sa ešte na stanici snažíme chytiť nejakú wifi, ale je to beznádejné. Kúpime si teda aspoň lístky na zajtra na 10:10 do Užhorodu. Zo stanice sa presunieme k obchodom a bistrám neďaleko, kde si dáme obed. Dve pivá, soljanka, boršč, pečivo a dve kávy. To všetko ani nie za 4€.
Najedení peši pokračujeme do centra. Onedlho prichádzame ku kostolu Sv. Oľgy a Alžbety. Ten má hore na jednej z veží aj vyhliadku za 20 hrivien. Ujo, ktorý vyberá vstupné sa dokonca ponúkne, že nám postráži ruksaky, aby sme sa s nimi nemuseli teperiť na nekonečnom kovovom točitom schodisku. Zhora je pekný výhľad na všetky strany mesta.
Od kostola už v podstate stačí ísť iba rovno a človek príde až do úplného centra, resp. k budove Opery na jej začiatku. Chceme dať niekde kávu, kde bude wifi a rovno zarezervovať nejaký hotel. Pri Opere sme už po pár minútach, je tu aj pekná kaviareň s terasou, tak dáme dve kávy s mliekom. Booking nás však sklame, nič poriadne v okolí nie je a keď hej tak je to na ukrajinské pomery zbytočne drahé.
Dáme teda kávu a ideme to skúsiť do hotela Lviv, v ktorom som býval pred troma rokmi a je hneď za budovou opery. A majú aj voľnú izbu za 1000UAH aj s raňajkami, tak to berieme. Izba za cenu apartmánu v Mukačeve nás víta lampou s roztrhnutým tienidlom. Dáme pol hodinku oddych a ideme pozrieť do mesta. Na večeru si dáme burgre v burgrárni v centre na terase.
V centre je asi milión ľudí, snáď viac než v Prahe. Neskôr sa dozviem že je to kombináciu jazzového festivalu a prázdnin na Ukrajine. Túlame sa po centre, na trhu si kúpim staré odznaky IL-62M a maskota olympijských hier v Moskve v 1980.
Začína sa ochladzovať, tak sa vraciame na izbu zobrať mikiny a zároveň pozrieť nejaký bar, kde sa dá ísť na pivo. Nájdem niečo, čo sa volá Криївка (Kryivka), kam zaručene treba ísť. Je to vlastne reštaurácia v podzemí odkazujúca na ukrajinskú povstaleckú armádu z II. svetovej vojny. Jazzový festival má ešte nejaké koncerty na námestí, tak si v stánku kúpime čapované pivá a sadneme si vedľa pódia na fontánu.
Koncerty skončia, ľudia sa rozpŕchnu a my sa vyberáme do Kryivky. Ako tak hľadáme vchod pýtam sa dvoch slečien, či nevedia kde to je a odnavigujú nas do vedľajšieho domu. Pri vchode treba zaklopať a povedať heslo “Slava ukrajine”, aby vás pustili dnu. Hneď za dverami vrátnik každému naleje asi 2 alebo 3 cl pálenky, ktorú musí každý vypiť. Potom už môže každý smelo dnu. Tu sa náhodne stretávame so spomínanými dvoma holkami, ktoré zabrali posledný voľný stôl a volajú nás k sebe. Zoznamujeme sa teda s Oksanou a Valériou z Kyjeva, ktoré sem prišli na výlet a zvyšok večera prekecáme pri pive. Po polnoci sa presúvame na námestie, kde pokračujeme v rozhovore pri ďalších pivách a ešte neskôr sa presúvame do niekoľkoposchdového podniku Teatr Piva Pravda na námestí, ktorý už zostal otvorený asi ako posledný. Ako správni gentlemani ešte dievčata odprevadíme k ich ubytku a my sa na izbu dovalíme asi o piatej.
