1.5.2023
Prvý máj, sviatok práce, deň pracovného pokoja, no čo je lepšie, ako sa v takýto deň zobudiť v zahraničí? Asi len pomyslenie, že som si na to nemusel míňať dovolenku. Odlet máme síce až 11:50, ale času nazvyš nie je, tak pekne osprchovaní sme nastúpení na raňajkách už o pol deviatej. Tie nie sú formou bufetu, ale treba si vypýtať čo človek chce, na výber sú viac menej bliny a volské oká s párkom, ktorý má na území exZSSR tradične neveľmi vábnu farbu. Ale chutí dobre a to sa počíta.
O hodinu neskôr si už pekne z recepcie volám Yandex Taxi a pri nastupovaní vyrobím mierne faux pas, keď nasadnem do nesprávneho auta. Ale tak biele i10 sú na nerozoznanie a ešte aj značka podobná. Hlavná výhoda letiska v Taškente je tá, že leží priamo v meste, od nášho hotela sú to len slabé 4 kilometre. Tento benefit si však bude možné pravdepodobne užívať len do konca tohto desaťročia, o pláne na presun letiska na novú lokalitu sa hovorí už od roku 2012. Len teda netuším v akom je to stave, pravdou však je, že súčasné letisko sa už nemá kam rozširovať a tesne pred koronou bolo dokonca tretím najvyťaženejším letiskom v Strednej Ázii. Iných nešťastie je však naša radosť, aspoň v tom, že pred terminálom vystupujeme už po 15 minútach jazdy.
Vychovaný okrikovaním, pískaním a nadávaním za fotenie letísk či staníc metra v bývalých zväzových krajinách mám vždy takú miernu úzkosť, kto si ma zas podá, ale tu je fotenie letiska každému úplne jedno. Dobré pre mňa. No ale kto by čakal nejakú socialistickú búdu obloženú zašlým mramorom alebo travertínom, bude sklamaný. Terminál 3, z ktorého letíme my bol postavený len 12 rokov dozadu a jednotka je síce o generáciu staršia, ale kompletná rekonštrukcia prebehla len pred piatimi rokmi. Všetko je teda nové, čisté a nablýskané až som sklamaný. Na checkin síce malý rad, ale všetko rýchle a bezproblémové a to vrátane security a pasovky.
Celé to máme absolvované za nejakých 20 minút a len tak zo zaujímavosti idem skúsiť, čo stojí salónik, keď už ho teda Priority Pass nemá v portfóliu. 45 dolárov ma veľmi rýchlo vráti do reality a ešte jedným očkom pozriem, čo teda aspoň stojí káva v jednom z barov. No, za 3,60€ budeme radšej sockovať a potupne sa vraciam k stolu so zásuvkami na nabíjanie. Hodinu pred plánovaným odletom sa poberáme o poschodie nižšie k nášmu gejtu B9 a tu v stánku objavím cenový glitch. Plechovky alebo fľaša vody za sociálny dolár, no hneď zopár kupujem na palubu.
To už aj boarding pomaly začína, ale ponáhľať sa nie je kam, hlavne keď vidím, že k lietadlu treba ísť preplneným spoteným autobusom. Boarding pasy tak pípame medzi poslednými, ale veľmi som si nepomohol, lebo na letiskovej ploche je snáď 40 stupňov a tak jasno, že ledva vidím. Iskra medzi nami a checkin agentom tiež nepreskočila, tak sa nekoná ani okienko a môj premiérový a dosť možné že zároveň aj derniérový let (zase nemyslím to tak, že tu exneme) s tadžickou aerolinkou Somon Air prebehne v uličke. Slabá hodinka na palube neurazí ani nenadchne, lietadlo je nové a čisté ale jediný servis je pohár vody, za 60 euro za letenku mi mohli teda frcnúť aspoň trochu žbrndovej lietadlovej kávy.
Krátko pred jednou hodinou poobednou robím z posledného schodíka malý krok pre ľudstvo, ale veľký pre človeka – dotýkam sa svojej krajiny číslo 60 a áno, počítam to. A kto sa tvári, že nie, tak klame. Keď nie nás, tak aspoň samého seba :)) Na pasovku nás tých pár desiatok metrov vezme autobus a samotná kontrola nie je ani pomalá ani rýchla, jednoducho sa počas nej nestane nič, čo by stálo za spomenutie. A vlastne áno, prvýkrát vidím niečo ako “passport lounge”, teda nejakú obskúrnu formu salónika, ktorý vám v pohodlí umožní preskočiť rady na pasovke a byť prvý pri bagáži. Za 30 dolárov. Neviem síce, kedy si mám stihnúť dať tú kávu alebo čaj, keď je zmyslom urýchliť proces vstupu do krajiny, ale možno som to iba ja, ktorému sa zdá tento biznis model poněkud divnej.
Obdivovanie socialistickej architektúry letiska sa žiaľ nekoná ani tu, v roku 2014 podali Francúzi pomocnú ruku s kufríkom s 20 miliónmi a starý komorný terminál nahradil nový komorný terminál. Čo však prežije všetky garnitúry, rekonštrukcie či všemožné iné zmeny sú taxikári, ktorí nás hneď pri výstupe z letiska obkolesia s neodolateľnými ponukami. Tie začínajú na 100 somonov (8,5€) za jazdu do centra a postupne sa prepracujeme až na finálnych 60. Ako neskôr zistím, korektná cena je tak 30, ale tak slabá príprava, čo k tomuto lapsusu dodať.
Z taxikára sa nakoniec vykľuje celkom normálny a príjemný chlapík, ktorý je rád, že sem zahraniční turisti zavítali a hrdo ukazuje fotky z miestnych hôr. Je mi jasné, že do Tadžikistanu sa nejazdí kvôli mestám, ale práve kvôli horám, tak snáď niekedy nabudúce. Hýbeme sa len medzi takými mantinelmi, na akom ihrisku hráme. Za tých slabých 20 minút jazdy po ľavom brehu rieky Varzob, t.j. po tej “lepšej” časti mesta som zatiaľ príjemne prekvapený, ako solídne to tu vyzerá. Veď zajtra porovnáme s druhým brehom.
Ceny (normálnych) ubytovaní v Dušanbe nie sú zrovna “za hubičku”, tak sme sa rozhodli, že si doprajeme, resp. situácia rozhodla za nás a bookol som nám dve noci v hoteli Shumon. Recepčná si ma síce pomýli s iným hosťom, ale po tomto vtipnom momente, kedy ona na mňa pozerá čo ešte chcem a ja na ňu, prečo mi nič nehovorí, už checkin prebehne bez ďalších zádrheľov a na jeho konci dostávame kľúč od izby na ôsmom poschodí s výhľadom na “Park národnej vlajky”. Už z názvu je jasné, čo je jeho dominantou, teda nie len jeho, ale celého mesta. 165 metrov vysoký stožiar s tadžickou vlajkou bol v roku 2011 tým najvyšším na celom svete. Toto prvenstvo mu vydržalo celé tri roky, potom prišiel stožiar v Jeddah, Káhire a Petrohrade. Zemiaková medaila nie je pre miestnych príliš lichotivá, preto veľa z nich realitu ignoruje a stále ten svoj stožiar označujú ako najvyšší na svete. Ako vedel by som si predstaviť zužitkovať tri a pol milióna euro lepšie, ale tak aspoň majú niečo, k čomu môžu vzhliadať, nie ako my k tej našej andrejovej pidivlajočke.
Na izbe si konečne môžeme vybaliť veci, dve noci na jednom mieste sú u nás totiž v posledných rokoch ťažký luxus. Dáme krátky chill, počas ktorého ponorím svoj pohľad do Google mapy, aby som vymyslel nejaké logické spojnice medzi pripravenými POI. Vzhľadom nato, že už je poobede a treba ešte jesť, na dnes to už nebudeme siliť a prejdeme sa ku komplexu Istiqlol + čo je po ceste, to bude tak akurát. Späť v uliciach sme o pol tretej a po pár minútach adaptácie na teplo prichádzame na jednu z hlavných ulíc celého Dušanbe – Ismoil Somoni.
Podchodom, ktorý je tradične plný malých obchodov so všetkým možným sa dostávame na druhú stranu a hneď aj vychádzame pri vizuálne príťažlivej budove Únie spisovateľov. 100 metrov neprejdeme a hneď teraska s domácou stravou, no myslím, že o obed je postarané. Pistácie, polievka, dva šašliky a k tomu liter piva, myslím, že môže byť.
Po príjemne strávenej hodinke dačo sa uchýlime do supermarketu hneď vedľa na prieskum miestnych výrobkov. Niektorí ľudia túto činnosť priam z duše neznášajú (pozdravujem mirkotravel), ale iní (ako napríklad ja), sa radi pozrú, čo je v ponuke. Nebudem klamať, moje prvé kroky vedú k regálom s alkoholom, ktorého je tu naozaj požehnane, hlavne ma teda zaujímajú miestne koňaky a vodky. Asi teda dobre, že je tu dominantný islam, lebo pri cenách 2€ za pol litra 5 ročného koňaku alebo vodky s vysokohorskou vodou by to tu dopadlo podobne smutne ako v “najlepšej krajine na svete”.
Ja si zatiaľ nechám zájsť chuť a ideme poriešiť sim kartu a zameniť nejaké peniaze. Ale teda opačne, najprv rýchla návšteva banky, naspäť na ulicu a o dva obchody ďalej do Tcellu vybaviť internety. Pokým alkohol je tu takmer zadarmo, za dáta sa tvrdo platí. 10GB je za 12,7€ a aj to s rýchlostným limitom 256kB/s! Kupovať plánujeme len jednu, s tým že Janke spravím hotspot, tak rýchlosť by sa hodila vyššia. Jedinou ďalšou možnosťou tak je 15GB balík za takmer 17€ a to už je na dva dni na hranice akceptovateľnosti. No ale keď som už tu, nebudem vymýšľať a hľadať iného operátora, len aby som ušetril 2 eurá a beriem teda 15GB. Sim karta aj internet našťastie nabehnú instantne a netreba čakať dva dni, kým sa nejaký spotený pakoš zobudí po víkende a stlačí gombíček, ako som bol svedkom v Karáči.
Stáčame to na avenue Rudaki a prvé, čo mi udrie do očí je tutti frutti reštaurácia Rochat na druhej strane cesty. No myslím, že zajtrajšia večera má jasného víťaza, ostatných kandidátov už ani nemusím vidieť, ďakujem za účasť. Ešte aby som sa vrátil k tej “avenue” alebo teda AVENJU – ako by znela doslovná transliterácia z cyriliky – až v mojom pokročilom veku som si vlastne uvedomil, že my nemáme ekvivalent tohto názvu. Alebo aspoň teraz mi to nechodí na rozum. Čo teda vlastne avenue je? Francúzske slovo s latinskými koreňmi označuje širokú ulicu s pravidelným stromoradím po oboch stranách. V češtine by sa ešte dalo polemizovať o tříde, u nás o triede, ale aj toto príde trochu mimo. Napadá mi akurát tak alej, ale tie majú od širokej cesty ďaleko. Opäť som sa niečo naučil.
Rudaki je avenue ako sa patrí, masívne stromy po oboch stranách nedovolia preniknúť ani centimetru slnka a fakt, že takto má vyzerať ulica utopená v zeleni. Štefánikova môže tíško závidieť. Na druhú stranu, fízli na každých 100 metroch náhodne zastavujúc a kontrolujúc autá mi teda naozaj nechýbajú, to je zase dennodennou realitou miestnych vodičov.
Z porovnávania dvoch hlavných miest, kedysi bezvýznamných bodiek pod politickou správou Moskvy ma vytrhne príchod k Domu politického vzdelania. Teda bývalému, dnes je táto modernistická stavba pekne zrekonštruovaná a pretransformovaná na konferenčný priestor. Kochi Vachdat sme žiaľ vychytali presne v ten najhorší fotografický moment, kedy mi slnko svieti do očí presne spoza budovy.
Pred vizuálnou nepriazňou unikáme dnu, veď keď sme už tu, skúsme pozrieť, čo sa dá. Do hlavnej sály sa podľa predpokladu nedostávame, ale rovnako nás ani nikto nevypoklonkuje už od dverí. Vrátnik lomeno strážca objektu nám aj napriek jazykovej bariére, keď nevie po rusky ani zaťať, dokonca porozsvecuje všetky lampy vo foyeri a musím teda povedať, že to tu vyzerá na úrovni. Samozrejme, nie je to žiadne hygge, ale zase ani žiadny olašský štýl bez ladu a skladu, pekne pôsobiaci priestor s lokálnou noblesou. Dávam 7 dušankov z desiatich, lebo som nevidel sálu.
Dva kotrmelce odtiaľto prichádzame k masívnej bráne komplexu Istiklol, v preklade nezávislosti a slobody. Takáto brána sama o sebe by stačila priemernému európskemu mestu ako predmet hlavnej pýchy, ale Dušanbe hrá v duchu hesla “go big or go home”. Ešte skôr ako si neodpustím ďalšie historické okienko sa nám však prihovorí miestny doktor, veľký fanúšik Juventusu Turín a Gigiho Buffona s vnučkou na krátky pokec. Po tejto krátkej ale príjemnej interakcii s domácimi penetrujeme bránu nezávislosti a vchádzame na rovnomenné námestie, ktoré je tvorené fontánou, ale čo je podstatnejšie, výhľadom na absolútnu dominantu celého komplexu – 121 metrov vysokého monumentu.
Ako sa hovorí, nič nie je zadarmo. Neplatí to iba v prípade peňazí, ale aj priestoru a trvalých pobytov. Sme stále de facto v centre mesta a skoro 40 hektárov voľnej plochy sa neobjaví len tak z ničoho. Ešte v roku 2019 sa jednalo o husto zastavanú oblasť a veľký park, ale keď sa raz vrchnosť rozhodne, že treba žiarivý tubus, tak vaša detská izba nikoho nezaujíma.
Najhoršie je, že aj keď to otvorili už v septembri 2022, stále je to tu z troch strán ohradené, takže dnu aj von cez jednu bránu. Aby mal samotný monument nejaký hlbší zmysel, tak 30 metrov vysoká základňa má symbolizovať 30 rokov nezávislosti krajiny a 91 metrov vysoká “veža” pre zmenu zase rok, v ktorom bola prijatá deklarácia Tadžikistanu ako suverénnej krajiny.
Celé je to (doslova) korunované 8 metrovou titánovou korunou, ktorá má stelesňovať symbol štátnosti, nezávislosti, štátneho majetku a civilizácie, znalosti histórie starovekého tadžického ľudu. Dovnútra nejdeme, lebo by som prišiel o zlatú hodinku a mäkké svetlo, ktoré poskytuje a to sa nepatrí premrhať. Popravde sa tu toho ale veľa robiť nedá, maximum čoho sme schopní je tak obísť si monument a spraviť pár fotiek.
Polhodina nám na toto všetko bohate stačí a namierime si to radšej naspäť na Rudaki v smere do mesta, aby sme stihli ešte aspoň niečo kým nepadne tma. Ako reálny cieľ nám vytýčim aspoň budovu bývalého výpočtového centra Tadžickej socialistickej sovietskej republiky 3 kilometre južne, ale prvé paneláky mimo hlavnej výstavnej avenue ma zlákajú na mierny detour. Po uspokojení môjho sovietskeho pudu môžeme pokračovať.
O pol siedmej dosahujeme rozostavanú masívnu novú budovu parlamentu, ktorú má pod palcom čínska Jiangsu Jiangdu Construction Group a v podchode, kde sa dá kúpiť všetko od magnetiek až po dar na udobrenie konečne stretnem druhé krátke nohavice. Vedel som, že nebudem sám.
Odtiaľto je to už k sympatickej počítačovej kocke z 80tych rokov slabých 500 metrov. Po pár uspokojivých záberoch kontrolujem čas a vyzerá to, že by sme teoreticky mohli stíhať park s vlajkou ešte pekne za slnka.
O desať minút neskôr sa ukáže, že tento nápad bol príliš ambiciózny a posledné plnofarebné dotyky slnečných lúčov nás zastihnú na ulici Šochtemura, priamo pred prvým hotelom, ktorý bol kedy v Dušanbe otvorený – Hotelom Tadžikistan. Aspoň tak hovoril taxikár, či to je pravda som v tejto chvíli príliš lenivý overovať, ale vzhľadom nato, že bol otvorený v roku 1975 sa mi tomu veriť veľmi nechce.
“Park národnej vlajky” dosahujeme za šera a som trochu stratený čo k nemu vlastne povedať. Rozlohou 3 krát menší ako Istiklol, v strede s umelým jazerom, okolo ktorého sú všade vysadené záhony ruží a pár bufetov. Takto večer celkom príjemné miesto, ale veľa robí voda, bez nej by šli body dole rapídnym tempom. Paradoxne s odchodom slnka za horizont celkom padá teplota, tak že by sme si teda sadli do jedného z tých bufetov a dali si nejaký čaj. Pohľad na chladničky ale veľký úspech neveští, pri pýtaní čaju mi hneď ponúka ľadový. Ešte skúšam, či nemá “gorjači”, veď snáď rýchlovarnú kanvicu by tam mohol mať, ale 0 bodov. Holt čaj s výhľadom na trepotajúcu trikolóru si budeme musieť odpustiť.
Tento neúspech má za následok náš následný presun do supermarketu, kde už logicky nesiahnem po čaji, ale rovno beriem na izbu koňačik. O ôsmej sme tak konečne na izbe a hneď ulejem za stakan.
O pol litra neskôr búrame mýty a s neočakávaným prívalom energie vyrážame do ulíc. Ale nie, ideme do parku, čo máme tu hneď pod nosom. Vysvietené aleje parku Rudavi sú aj takto v noci príjemným miestom na prechádzku, nás ako zamestnancov inštitúcie s 5 dňami dovolenky navyše a takmer 3 miliónmi knižničných jednotiek v sklade však viac zláka majestátna budova národnej knižnice, ktorá leží presne v osi stredu parku.
A keďže 5 deci na polku trochu odbúra zábrany, tak sa rovno vyberieme dnu a dotiahneme to až na prvé poschodie foyeru. Ak by sme boli ešte odvážnejší, tak začneme obiehať miestnosti, ale zase toto nie je niečo, čo chce človek skúšať v autoritárskej krajine. Pri vychádzaní z budovy natrafíme na ochrankára, ktorý je doslova šokovaný tým, že si nás nevšimol, ale uhráme to na priblblých knihovníkov zo Slovenska, ktorí boli jednoducho príliš zvedaví.
Knižnica tvorí mierne vyosený stredový bod podlhovastého námestia, ktorým prechádza teraz vypnutá fontána. Keď sa človek otočí vpravo, zazrie monument Ismaila Samaniho, keď vľavo, pre zmenu zase Monument nezávislosti. Ten doslova ako by z oka vypadol Monumentu nezávislosti na Námestí Nezávislosti v Kyjeve. Inak až doma pri pohľade na archívne snímky Google Earth som si uvedomil, že cca 15 rokov dozadu nič z tohto neexistovalo. Celé Dušanbe bolo typickým sovietskym mestom plným nízkych pár poschodových polorozpadnutých budov a chruščoviek a kde sme teraz.
Celý ľavý breh je rapídne sa meniacou výkladnou skriňou, ktorá sa chce zbaviť svojej sovietskej minulosti čo najrýchlejšie to ide. Je mi aj trochu ľúto (trochu viac), že som si tento región tak dlho odopieral. Po Taškente s Air Baltic som poškuľoval už v roku 2011, ale žiaľ vypálilo to takto a ja už nikdy nezažijem to pravé pôvodné Dušanbe a zostáva mi iba zbierať jeho fragmenty na miestach, kam ešte doláre nedorazili. Aké z toho plynie ponaučenie? Ako vraví Kybi, ktorého blog som hltal v mojom finálnom štádiu na výške: “Netreba čakať, nie je na čo”.
Slzu v oku zatlačím neduživým párkom, čo chutí ako vzduch pod kyjevskou kópiou a ideme sa ešte prejsť k Ismailovi. Tento 40 metrov vysoký monument je venovaný pamiatke Ismaïla Saman-Khuda, zakladateľa dynastie Samanidov v 10. storočí a človeku, ktorého tadžici považujú za otca národa. Somoni, tadžická mena, je pomenovaná práve po tejto dynastii. No a tu by sme to na dnešný deň vlastne aj mohli ukončiť. Nasleduje už len presun na hotel, horúca sprcha a zaslúžený premiérový spánok v Tadžikistane.
