9.8.2020
Raňajky v koronačasoch bolo nutné objednať na presný čas, čo má aspoň tú výhodu, že človek je nútený vstať. O ôsmej tak už tlačíme bohatú ponuku najdôležitejšieho jedla dňa. Po sprche a pobalení sa šupneme veci do auta, ktoré mi dovolia nechať na hotelovom parkovisku aj po checkoute. O problém menej. Ospalými rannými ulicami s pootváranými vchodmi sa postupne dostaneme až ku štadiónu.
chill
Hneď vedľa je kúpalisko, aj z tohto dôvodu je parkovisko solídne zaplnené, len niektorých kúpačov čaká po nedeľnom relaxe nemilé prekvapenie v podobe pokuty za stieračom od agilnej policajtky. Štadión je síce oplotený a vstup asi aj oficiálne zakázaný, ale dvere pootvárané, tak kto by sa tým zaoberal. Cez zarastené schodisko najprv prejdeme na bývalú tribúnu, ktorú už kompletne pohltila príroda a jediné čo ju pripomína sú betónové nohy lavíc. Odtiaľ sa presunieme hore za jednu z brán, ktorých konštrukcie tu od 80tych rokov ešte stále stoja.
Keď štadión v roku 1929 otvárali, očakávalo sa, že bude zdrojom hrdosti pre miestny futbalový tím a obyvateľov mesta. Ale už behom nasledujúcich niekoľkých hodín z neho ľudia doslova utekali. Tribúny sa totiž pod váhou davov začali krútiť a radšej ho rýchlo evakuovali. Štadión bol vyhlásený za nebezpečný z dôvodu štrukturálnych porúch a ďalších deväť rokov ostal stáť zatvorený. Následné plány na prestavbu pozastavila nacistická invázia do Poľska a nemcom štadión poslúžil ako priestor, ktorý sa stal miestom núteného pracovného tábora pre poznaňské židovské obyvateľstvo. Tí, ktorí sa pokúsili o útek boli verejne obesení ako varovanie pred vzdorovaním. Po vojne boli obnovené rekonštrukčné práce a v roku 1957 tak otvorili nový a väčší štadión. 60 000 divákov v zápase medzi Lechom Poznaň a Zawisza Bydgoszcz v roku 1972 utvorilo rekord v návštevnosti, ale od 80tych rokov klub zápasil skôr s finančnými problémami a návštevnosť tak postupne klesala. Od konca dekády tak štadión chátra a dnes už to je čistá divočina.
Medzitým začína solídne pripekať, tak sa radšej ideme schovať do tieňa domov na Polwiejskej, kde na rozdiel od včerajšieho večera skapal pes. V Žabke sa schladíme džúsom a ako prechádzame okolo obchodu s magnetkami, tak by sa patrilo doplniť zbierku. Problém je, že hotovosť som zatiaľ nepotreboval, ale tak vyberiem, veď zíde sa. Bankomat Euronetu na piedestáli odignorujem a spoľahnem sa na BNP Paribas (čo bude mať ešte dohru).
Magnetka vybavená, tak sa môžeme presunúť na námestie kde okrem nás a pražiaceho slnka je už iba pár ľudí. Žiť to tu začína až večer s klesajúcou teplotou. Odfotím sa pred farebnými domčekmi a namierime si to smerom k parku Cytadela, severne od starého mesta. Cestou míňame monument venovaný “poznanskej” armáde z roku 1982 symbolizujúci poľské bajonety ako odpor voči nemcom, pred ktorým ma skoro zrazí cyklista.
O pár sto metrov ďalej už prichádzame do samotného parku, ktorého vstup tvorí široké schodisko, nad ktorým sa týči Pomník hrdinov. Vizuálne niečo ako Slavín. Hlavným dôvodom, prečo sme sem prišli je ale vojenské múzeum. Najprv však musíme doplniť tekutiny, presun rozpáleným mestom nás solídne dehydroval. Neviem, či som už zdeformovaný sajuzom, ale aj keď sa jedná o pietne miesto (je tu niekoľko vojenských cintorínov), očakával som tu nejaké pojazdné stánky, kde sa dá kúpiť niečo na pitie, nanuky a podobné kraviny, ktoré by na Ukrajine alebo v Rusku boli snáď na každých 50 metroch. Tu je jedna kaviareň, kde čakáme v rade snáď 15 minút na domácu limonádu (ktorá sa zásadne nepije doma 😉 ) a hipsterská miniburza. V 35 stupňoch potrebujem ale piť a nie kupovať si staré platne.
No ale každopádne kopneme do seba limošku v mojom prípade a prosečko v tom Jankinom a ideme pozrieť lietadlá. Tých je tu síce iba 6, k tomu pár vrtuľníkov a vozidiel, ale za euro pohoda. Okrem toho vonku pred múzeom je ešte pár tankov.
Kúsok od múzea sa v parku nachádza zaujímavá inštalácia poľskej sochárky Magdanely Abakanowicz nazvaná Nierozpoznani (nerozpoznaní/neuznaní). Jedná sa o súsošie 112 bezhlavých postáv, každá s výškou cez dva metre. Interpretácií existuje niekoľko, či už ide o dramatickú prítomnosť človeka v súčasnom svete alebo o dôstojnosť, odvahu a chuť prežiť. Ja mám teraz skôr chuť hodiť sa do ľadovej vody.
Práve v tejto chvíli pomyselný gong oznámil jednu hodinu poobede, čo je neklamný znak pobrať sa. Tepla mám na dnes akurát tak dosť, času tiež nie je nazvyš, tak pod schody volám Uber, ktorý nás za pár zlotých zavezie až na hotelové parkovisko. Auto nechám pár minúť vychladiť na voľnobehu a vyrážame. Cestou na diaľnicu by som rád natankoval, ale ceny benzínu sa mi veľmi nepozdávajú, tak sa spoľahnem na Fuelio aplikáciu a na retarda pokľučkujem na predmestí na Orlen, kde by podľa včerajšieho hlásenia mal byť lacný benzín. Realita je taká, že som sem išiel úplne zbytočne a mohol som pekne natankovať na Shell pri diaľnici, ale tak čo už, aspoň viem, že tie ceny mám brať so značnou rezervou. Doplním benzín, kúpim niečo na osvieženie a onedlho už brázdime diaľnicu. O hodinu sa však začne ozývať hlad, tak to stočím na najbližšiu benzínku. Nemecké dôchodkyne dopĺňajúce cukrový deficit nakupovaním sladkostí a zdržujúce ma od objednania nezdravého obeda prezrádzajú, že Reich je naozaj blízko. Zapiekanka padla vhod a s 3 decami horúcej čiernej kávy sme onedlho opäť na ceste.
Po hodine jazdy to stáčame na sever a po pár kilometorch nás doženie hustá prietrž mračien, kedy chvíľu pomaly ani nie je vidno, kam ideme. Dážď nám je v pätách celú cestu na sever a rozprší sa presne v momente ako po hodine a pol zaparkujeme za mestečkom Gryfino. Práve tu, kúsok od paneláku sa nachádza tzv. Krivý les (Krzywy Las), jeden z turistických highlightov oblasti a podľa niektorých rebríčkov aj celej krajiny.
Nachádzajú sa tu vyše 80 rokov staré stromy, ktorých kmene sa hneď nad zemou tvarujú do písmena J. Vysadené boli v 30. rokoch a podľa všetkého k ohýbanie došlo, keď rástli 7-10 rokov. Existuje mnoho fantazmagorických teórii prečo je tomu tak, od gravitačných abnormálii, cez nemecké okultistické pokusy až po návštevu mimozemšťanov. Najlogickejšie sa zdá vysvetlenie, že kmene ohýbali miestni lesníci, aby sa drevo dalo použiť na výrobu ohýbaného nábytku. Reálne to nie je les v pravom zmysle slova, ale skôr taký lesík. Stromov je približne iba 100, ale je to príjemné miesto a máme ho celé iba pre seba.
Vyženie nás až stále mohutnejší dážď a agresívny hmyz, ktorý sa tu z ničoho nič vykotil. Do Štetína to zoberieme spodkom ponad rozvetvenú Odru a cez industriálne pôsobiaci štvrť Pomorzany sa postupne dopracujeme k centru. Okolo hlavnej vlakovej stanice pokračujeme po pobreží až na okraj parku Žeromskiego, kde sa nachádza náš apartmán Supreme Vossa, ktorý sa stane našim útočiskom na najbližšie dve noci. Auto zaparkujem na ulici, našťastie sme už mimo platenej zóny a stále v príjemnej pešej vzdialenosti do centra. Odovzdanie kľúčov tiež nie je potrebné dohadovať, tie sa nachádzajú v kódovanej skrinke na vchodových dverách moderného komplexu, kde sa všade dostaneme číselnými kódmi.
Na mesto sme si vyhradili celý zajtrajší deň, tak dnes už žiadne objavovanie a namiesto toho sa ideme konečne niekam regulérne najesť namiesto pumpárskej stravy z posledných dní. Z ubytka to teda vezmeme pešibusom rovno k pobrežiu Odry, na ktorej druhom brehu až do 13. septembra sídli dočasný lunapark. Veď zajtra sa tam možno pôjdeme pozrieť, ani neviem kedy som sa v prostredí niečoho takého naposledy pohyboval. Po pár sto metroch prichádzame k fontáne pod Hakenterrasse, po poľsky teda Waly Chrobrego, v ktorej sa premávajú dve pojašené deti a zdatne im sekundujú agilní rodičia. Uzávierky na foťákoch ledva stíhajú a ja si teda počkám dobrých 10-15 minút kým pestrofarebne oblečení haranti z fontány konečne vypadnú.
Odfotím si fontánu bez rušivých prvkov, ktoré sa ukážu byť českého pôvodu a my si vyjdeme na vyhliadku, nad ktorou sa nachádzajú hneď dva landmarky vedľa seba – budova Národného múzea od nemeckého architekta Wilhelma Meyer-Schwartaua z roku 1911 vľavo a ešte o niečo impozantnejšia budova vojvodského úradu (dodnes sa tu vydávajú napr. cestovné pasy) z toho istého roku. Tú pre zmenu navrhol berlínsky architekt Paul Kieschke. Popozeráme výhľad, ale keď som hladný, nie som to ja, tak to radšej zaparkujeme do prvej reštaurácie, ktorá nám príde pod ruku.
Tou je Columbus na južnom konci vyhliadky, s teraskou a pekným výhľadom na rieku a farebnú hudbu kolotočov. Keď vidím, ako k vedľajšiemu stolu nesú rebierka, tak sa už úplne opustíme a objednávame to isté. Po masívnej večeri spláchnutej dvoma pivkami sa už len odkotúľame na ubytko. Na dnes stačilo.
