14.6.2021
Ráno to potiahneme trochu dlhšie a z izby sa nám podarí vytrepať sa do rozhorúčených ulíc až pred desiatou. Zápas síce začína až o siedmej, ale entry slot máme 17:00-17:30, tak nato treba myslieť a nevybrať sa niekam na druhú stranu mesta, predsalen, Piter nie je Bratislava. V Pjateročke vyriešime raňajky a iba popozerám ponuku koňačikov, oproti minimarketu sa tu nájdu aj iné kúsky.
No ale o desiatej ráno si necháme zájsť chuť a zo stanice metra Ploščaď Alexandra Nevského sa premiérovo vezieme pekne priamo zelenou linkou na Primorskaju. Tu sme vlastne spolu už boli, v novembri 2019 sme tu rovnako pred zápasom tlačili v bistre fistašky s pivom, lenže to už bola tma a Miro nevidel tie legendárne “domy na kuracích nôžkach” a to treba napraviť. Popozeráme baráčiky a po kolečku okolo rieky Smolenka si to namierime smer Sevkabel.
Medzičas viac ako dobrý, tak ani netreba Yandex taxi volať a tie tri kilometre sa prejdeme. Po tom ako dorazíme opäť mierne sklamanie, odvčera do dnes sa tu koná hudobný festival Stereoleto 2021, tak je zas polovica areálu prístupná len na lístky. No čo už, ešte že pobrežie je prístupné a stánkov je tu požehnane. Tie s trdelníkmi odignorujeme úplne a zmrzlinárske kei vany tiež a o chvíľu si už s výhľadom na most Korebaľny pripíjame pivečkom. 280 rubľov je stále celkom dosť, pomer cena/výkon je však oproti moskovským Bambuliam úplne inde. Po pivečku sa prejdeme omrknúť nádhernú budovu morského vokzalu z roku 1983. Výhľad špatia iba opulentné zaparkované limuzíny. Začína pripekať, tak sa vraciame do Sevkabelu niečo zjesť a zadeliť ďalšie pivečko. Ukáže sa, že všade tu majú len také hipsterské jednohubky, tak sa o druhej poberáme naspäť smer Primorskaja.
Cestou zadelíme kebab a rozhodujeme sa čo so zvyšným časom. Padne rozhodnutie previezť sa na Begovaju, v supermarkete kúpime koňačik a ako správnu prípravu pred zápasom postokujeme na sídlisku pri hrdzavom Matize, ako sa patrí.
V správnej nálade sa presúvame smer štadión. V metre poprvé k FAN ID kontrolujú aj lístky (na FAN ID máme metro zdarma) a v plnom vozni sa vezieme jednu zastávku na Zenit (naposledy to bolo Novokrestovskaja). Tu musím opäť poznamenať, že vstup od metra na štadión je vymyslený úplne debilne, hlavný vchod je totiž presne na opačnej strane, tak to treba celé obchádzať.
V každom prípade, toto je môj tretí “mass event” v Gazprom Arene a aj vďaka zníženej kapacite na polovicu, ktorá ani nebola vypredaná, teraz vstup na štadión cez všetky kontroly prebieha expresne rýchlo. A dokonca sa tu dá kúpiť aj pivo, raj (naposledy bolo v ponuke iba nealko).
Zápas dopadol ako dopadol, vyhrali sme 2:1 a najbizarnejší moment večera bolo rozhodne to, že som tu stretol svoju kaderníčku z Vrakune. To nevymyslíš. Po zápase sme sa s polofunkčnými mozgami (prinajlepšom) namiesto mostíka na Begovaju vybrali presne opačne do Prímorského parku Víťazstva (Приморский парк Победы).
V stave značnej spoločenskej únavy sme zadelili víťaznú sosisku a s mobilmi mlejúcimi z posledného sa snažili privolať Yandex taxi. To sa skončilo výrazným neúspechom, stredoázijský imigrant Bobonazarov namiesto toho aby prišiel po dvoch zlomených mladíkov nám volal, ale v tomto stave som nepochopil o čo ide a o minútu nám jazdu zrušil. Pri druhom pokuse sa mobil rozhodol ísť spinkať a nám teda nezostávalo nič iné, ako sa proguľaťsja na zastávku metra Krestovskij ostrov a s poslednými mozgovými bunkami zvládnuť prestup a úspešne doraziť na izbu. Bez straty mobilov, dokladov alebo sebaúcty. Úspešný deň za nami.