19.4.2025
Dobrá ráno z Golubacu, kde je Dunaj tak široký, že skôr pôsobí ako jazero, než rieka.
Drevár fialový (Xylocopa violacea), jedna z najväčších včiel v Európe. Táto samotárska včela si hniezdo vyhrýzava do odumretého dreva a nie je agresívna. V prírode zohráva dôležitú úlohu ako opeľovač, a preto má význam aj pre zachovanie biodiverzity.
Pohľad na hotelové “parkovisko” prezrádza, že takto pred sezónou nie som jediný hosť.
No a teda tu som spal – Hotel Horizont Dedine, ktorý sa technicky vlastne už v Golubaci nenachádza, ale je to hneď vedľa. Za tie prachy vzhľadom na zariadenie izby a výhľad to bol ale no brainer.
Spať sa dá aj tu priamo na autobusovej stanici. Výhodou je blízkosť všetkého, keďže sa jedná vlastne o samotné centrum dediny.
Na kávičku je z izby doslova kotrmelec.
Na okraji je príjemný malý prístav a aj nejaké tie jachty, ktoré som spomínal včera.
Teraska podľa môjho gusta, jedinou vadou na kráse je, že sa tu nedá naraňajkovať.
Ale na poriadne americano ako stvorené.
Niektorí ľudia si neuvedomujú, aké majú v niektorých veciach šťastie, lebo ho berú ako samozrejmosť. Čo ja by som dal za takýto výhľad z bytu.
Ukľudňujúce čakanie na úlovok.
Hlavná ulica, neurazí ani nenadchne.
Zato jedlo nadchne dokonale. Síce samy seba nazývajú fast food, ale prisahám, že lepšiu pljeskavicu som v celom svojom doterajšom živote nejedol. Zlatna Ribica 10/10.
Zo života ulice.
Improvizované parkovisko oproti oficiálnemu parkovisku na druhej strane cesty, ktoré je mimochodom ZADARMO. Môžeš dostať človeka zo socializmu, ale ťažko dostaneš socializmus z človeka.
Prv, než sa vydám do komplexu samotnej pevnosti, vyberiem sa na vyhliadku, odkiaľ by mal na ňu byť najlepší výhľad. Po pár sto metroch sa objavuje zákazová značka, ktorú sa rozhodnem ignorovať. Snáď mi predstavenstvo národného parku Djerdap odpustí.
Oplatilo sa.
Golubac nie je len dedina, ale aj (alebo teda hlavne) stredoveká pevnosť na strmom brale, presne v mieste, kde Dunaj vstupuje do prielomu Železné vráta. Dnes patrí medzi najznámejšie srbské turistické atrakcie,takže sem tečú aj peniaze a v rokoch 2017–2019 tu prebehla rozsiahla rekonštrukcia.
Pred penetráciou samotného areálu sa však ešte posilním jednou kávou s výhľadom.
Treba uznať, že to tu dali solídne dokopy. Čo som zabudol spomenúť je, že lístky sa cenovo delia podľa toho, ktoré časti chcete navštíviť od 750 až po 1700 dinárov.
Pevnosť sa prvýkrát spomína v historických dokumentoch v 14. storočí, nedochovalo sa však kto ju dal vybudovať.
Srbi ju okupovali až do príchodu Turkov a po bitke na Kosovom poli pevnosť ovládol turecký sultán Bajezid I., avšak len na krátko, potom tu šéfoval srbský despota Štefan, ktorý bol uhorským vazalom a po jeho smrti mala byť podľa dohody z roku 1426 odovzdaná späť Uhorsku, avšak namiesto toho pripadla Osmanom.
Fluktuácia vlastníkov pokračovala srbmi, turkami, uhorským vojskom a tak ďalej, až kým bola v roku 1867 vrátená srbom.
To ma neprekvapuje.
Veľmi realistická socha, z pár metrov fakt na nerozoznanie až som sa čudoval, prečo tu vnútri niekto pýta peniaze. Potom som sa uvedomil.
Za každou ceduľkou sa skrýva jeden zaujímavý ľudský príbeh.
Fast forward a nachádzame sa v roku 1969, kedy sa začali konzervačné práce, ktoré trvali dlhých 20 rokov.
Od 90tych rokov to tu pekne chradlo a svitať na lepšie časy začalo až v roku 2005, kedy sa areál aspoň vyčistil od náletových drevín.
V roku 2010 bola schválená obnova pevnosti do pôvodnej historickej podoby, čo sa podarilo dokončiť tesne pred koronou.
V živote by som nepovedal, že pobrežie Dunaja vie byť takto vizuálne zaujímavé.
O 40 kilometrov východnejšie nenápadná tabuľa označuje odbočku k z cesty neviditeľnému archeologickému klenotu.
Posedel by som, ale nemám čas.
Lepenski Vir sa považuje za úplne najstaršie mestské osídlenie v celej Európe. Toto archeologické nálezisko z doby kamennej zostávalo skryté pred očami laickej aj odbornej verejnosti až do roku 1965, kedy ho objavil archeológ, kultúrny antropológ a historik Dragoslav Srejović.
Rádiokarbónové údaje naznačujú, že chronológia Lepenského Vru siaha medzi rokmi 9500/7200 a 5500 pred n. l., kedy tu žila komunita lovcov a rybárov a v neskorej stavebnej fáze (6300–6000 pred n. l.) sa vyvinuli jedinečné lichobežníkové stavby, ktoré boli postavené na platforme zo zmesi vápenca, piesku a vody, mali jednotný pôdorys a boli orientované rovnakým smerom. Pravidelne geometricky boli rozmiestnené aj ohnisko a kamenné stély, celé to teda malo istý urbanistický plán.
Vedľa hlavného sídliska, kde žilo asi sto až dvesto ľudí, existovali v okolí menšie satelitné osady. Boli nájdené veľké kamenné sochy, svedčiace o pokročilom kultúrnom a náboženskom živote. Napríklad táto pochádza z obdobia rokov 6300 až 5900 p.n.l.
V záverečnom období lepenskovirskej kultúry zrejme došlo aj k domestifikácii psov, ošípaných a hovädzieho dobytka (ktorí tu divoko žili) ak pokusom o poľnohospodársku produkciu. Podľa predmetov nájdených v hroboch sa objavujú aj náznaky postupnej sociálnej diferenciácie.
Názov Lepenski Vir, čo doslova znamená „červený hlinený vír“pochádza z červenkastej hlinitej hlina, sa v regióne stále vyskytuje v hojnom množstve a používala sa na omietanie. Dodnes sa používajú kotly na výrobu pálenky, nazývané lepenac. Sú vyrobené z dreva, ale omietnuté červenou hlinou, ktorú používajú aj miestne lastovičky na spevnenie svojich hniezd.
Tento fešák sa vola Progenitrix a jeho vek dosahuje úctyhodných podôchodkových 7924 až 8324 rokov.
Tato sa žilo kedysi, v podstate sa dnešnými jednoizbákmi, kde je kuchyňa spojená s obývačkou/spálňou vraciame ku koreňom,
Nikdy som si nemyslel, že breh Dunaja môže vyzerať takto. Neohrozený japonský sedan ako referenčný bod.
Som príjemne šokovaný.
Železobetónová guľa neďaleko signálenj stanice “Pena”. Tá je jednou zo šiestich pôvodných staníc, ktoré usmerňovali a kontrolovali riečnu dopravu na Dunaji ešte pred výstavbou priehrady.
Železné vráta (Ђердапска клисура / Porţile de Fier) je najmohutnejšie Průlomové údolí (o dosť zmysluplnejší názov ako slovenský ekvivalent Geografická brána) v Európe. Průlomové údolí je v podstate riečne údolie, ktoré spájajú dve nižšie položené oblasti cez vyššie položenú oblasť. Dunaj tu rozdeľuje Karpaty na severne situované Rumunské Západné Karpaty a južne položené Srbské Karpaty a zároveň vytvára hranicu medzi oboma krajinami.
Japonská elegancia a drsná balkánska príroda, kombo, ktorému sa ťažko odoláva.
Pitstop si dávam v dedine Tekija, ktorá je podľa Wikipedia dôležitým strategický a turistickým bod na rieke Dunaji, ale realitou sú ospalé ulice a jediným bodom, kde je trochu žije je lavička okupovaná dvoma pivármi pred miestnymi potravinami.
Alkoholna pića Čičina, srbština je krásny jazyk.
Ete predtým kým sa vrátim do Schengenu si však chcem navštíviť pamätník maršála Tita.
Netreba sa nechať zmiasť cestou vedúcou cez koryto.
Pohľad z diaľky.
Pohľad zblízka.
Pohľad na priehradu Železné vráta I (Porțile de Fier I / Ђердап I/Đerdap I), ktorá je najväčšou priehradou na Dunaji. Projekt sa začal v roku 1964 ako spoločný podnik vlád Rumunska a Juhoslávie na výstavbu veľkej priehrady na Dunaji, ktorá by slúžila obom krajinám. V čase dokončenia v roku 1972 išlo o 10. najväčšiu vodnú elektráreň na svete. So súčasnou inštalovanou kapacitou 2,371.8 MW je viac ako trojnásobne výkonnejšia ako naše Gabčíkovo.
Pamätník bol vybudovaný krátko po Titovej smrti v roku 1980 a pozostáva z približne 25 metrov širokej maľby juhoslovanskej trikolóry s obligátnou juhoslovanskou červenou hviezdou. Dnes sa o neho starajú dobrovoľníci, čo vysvetľuje ten čerstvý náter.
Zároveň je veľmi dobre viditeľný z rumunskej strany.
O polhodinku neskôr sa po expresnom prechode hraníc naspať do Schengenu zastavujem pri soche Danubiana, ktorá má vraj stelesňovať hlbokého spojenia medzi obyvateľmi mesta Orșova a mohutnou riekou Dunaj. Mňa ešte zaujme aj prítomnosť túlavého psa, ktorý si odomňa vyslúžil statnú porciu granúl, keďže ich vozím už odvčera a toto je prvý, ktorého som stretol.
Monument Eroi România Mare vztýčený pri príležitosti stavby vodnej elektrárne.
Ako dnešný útočisko som si vybral príjemne pôsobiace mestečko Orsova na rumunskej strane Dunaja.
A v duchu hesla “žijeme len raz” som si doprial izbu s výhľadom priamo na rieku. To sa nenieslo bez problémov, tá prvá mala totiž strhnutý ventil na radiátore, ktorý bol vypeckovaný na maximum. Našťastie výmena bola promptná a bez reptania.
Môže byť.
Zaslúžená odmena.
Zlatú hodinku som síce nestihol, ale aj súmrak má svoje čaro.
Tento východoeurópsky vibe mi už chýbal.
Najkrajšia obloha býva vždy na tých najmenej očakávaných miestach.
Centru mesta dominuje opustený hotel, ktorého názov pre mňa zostáva záhadou.
Solídna plastika.
Nezaškodilo by trochu poupratovať.
Pamätník obetiam deportácii Bărăganu, čo bola rozsiahla akcia, ktorú uskutočnil komunistický režim v Rumunsku v 50. rokoch 20. storočia s cieľom násilne presídliť do Bărăganskej nížiny obyvateľstvo žijúce v okruhu približne 25 km od hranice s Juhosláviou.
Time to be alive.
Úplné centrum. Na to, že je sobota večer to tu veľmi nežije, dalo by sa skôr povedať, že tu skapal pes.
Promenáda je krásny príklad premrhaného potenciálu.
Ruina vyhliadkovej veže.
Síce oplotená, ale samozrejme neodolal som.
Obloha už má najlepšie momenty dnešného dňa za sebou a mňa po poslednou ohliadnutí za mestom čaká už len večera.