8.3.2026
Vstávanie na MDŽ o šiestej je nepríjemné, o tom žiadna, ale škrabanie zamrznutých okien na aute bez škrabky len so servítkami je ešte nepríjemnejšie. Teplomer v aute ukazujúc mínus dva stupňe Celzia mi rýchlo pripomenie, že je iba začiatok marca, aj keď sa to poobede už môže javiť ako jar, stále to jar nie je. Pred pol siedmnou si už na pumpe v Congaze dopriavam raňajky šampiónov – čiernu kávu a hotdog. Štart do dňa, ako má byť.
O dvadsať minút neskôr už prechádzam prebúdzajúcim sa mestom Ceadîr-Lunga, kde svoj trvalý pobyt uvádza ako 15 000 ľudí. Mať viac času aj by som sa tu zastavil, ale lietadielka majú prednosť. Samotné bývalé letisko s kódom ICAO: LUCL sa nachádza na kopci za mestom, kde a jeho životná púť začala písať v 60tych rokoch, kedy sa odtiaľto lietalo do Kišineva, Tiraspolu a Odesy. V roku 1964 sa tu stal zaujímavý incident, prvý prípad v histórii Sovietskeho zväzu, kedy sa niekto pokúsil uniesť lietadlo. Lietadlo An-2, ktoré sa chystalo na let na linke Ceadir-Lunga – Izmail, bolo po štarte zajaté dvoma únoscami, ktorí požadovali, aby posádka odletela do Turecka. Posádke sa ich však podarilo oklamať a lietadlo bolo odklonené do Kišiňeva, neďaleko ktorého potom vypukla bitka medzi únoscami a pilotmi, čo malo za následok zrútenie lietadlo. Po tomto incident sa do lietadiel začali montovať pancierové dvere. Lietať sa prestalo v turbulentných 90tych rokoch, kedy na nič neboli peniaze a odvtedy letisko a 4 lietadlá, ktoré tu ostali odparkované chátra a obrastá trávou. Mohlo by sa zdať, že letisko je opustené, čo však nemôže byť ďalej od pravdy. Už niekoľko rokov tu žije Nikolaj, dôchodca pôvodom z Rostova nad Donom, ktorý to tu zároveň stráži a poteší sa každej návšteve. Hneď ako ma uvidí otovrí bránku a zavolá ma, nech si to tu idem popozerať.
Otvorí mi aj budovu “terminálu”, ale prirodzene moje prvé kroky vedú k opusteným lietadám. Na ľavej strane stoja zoradené tri kusy poľských PZL-104 Wilga a oproti nim legenda, ktorú netreba zvlášť predstavovať – Antonov An-2. PZL-104 je tzv. STOL (short-takeoff-and-landing) lietadlo, ktoré prvýkrát získalo vztlak 24. apríla 1962 a do služby vstúpilo v nasledujúcom roku a vo výrobe vydržalo až do roku 2006. Používalo sa hlavne ako ako cvičné a spojovacie lietadlo, navrhnuté na robustné použitie v športe a civilnom letectve, s dôrazom na vlečenie klzákov a výcvik s padákmi. Vyrobených ich bolo ľahko cez tisíc, čo je v porovnaní s An-2 úsmevne číslo.
Tohto viacúčelového lietadla, ktoré našlo využitie ako v civilnom, tak aj poľnohospodárskom odvetví, zišlo od roku 1947 z liniek viac ako 18 tisíc kusov, pričom preletieť sa n nich je možné aj dnes, v roku 2026. Všetky tieto štyri stroje tu dnes odpočívajú v pokročilom štádiu rozkladu a rozpadu, obrastajúce vegetáciou ako memento doby, kedy sa štát ešte “vedel postarať”.
Na lepšie časy letiska sa zablyslo 19. septembra 2010, kedy letisko navštívil generálny riaditeľ Tureckého úradu civilného letectva, Ali Ariduro, aby sa oboznámil s technickými podmienkami a stavom letiska. Po prehliadke letiska zástupcovia tureckej strany vydali vyhlásenie, že miesto je dobré a neexistujú žiadne dôvody, ktoré by bránili realizácii myšlienky rekonštrukcie letiska. História ukázala, že evidentne existovali a existujú dodnes.
pre niekoho len kopa šrotu, mne však dokáže vyčarovať jemný náznak úsmevu
Interiér letiska je rovnaká časová konzerva plná rozobratých sovietskych vetroňov a dobového nábytku a mobiliáru, medzi ktorým nechýba ani československá váha z národného podniku Transporta Úpice. Veľmi príjemne strávená hodinka takto v nedeľu ráno musím povedať.
Nikolaj ma pri odchode ešte posiela na neďaľekú konskú farmu, ale keďže ma ešte čaká cesta naspäť do Kišineva, umytie auta, tankovanie a nejaký obed, tak sa pekne poďakujem a zdvorilo odmietam. K ceste naspäť by som rád napísal niečo zaujímavé, ale veľmi nie je čo. Obchvat Komratu je luxusný a z nejakého dôvodu Google mapa stále nevie autá posielať po novej ceste M3. Fast forward a o pol dvanástej zbavujem Swifta nánosov prachu na prvej autoumyvárke, ktorá mi v Kišineve príde na ranu.
Plánujem sa ešte niekde najesť. Nedeľná doprava v meste je však hustejšia, ako som predpokladal a nakoniec to dopadne tak, že vlastne už nič nestíham tak, aby som pritom niekde v podvedomí nebol nervózny, že musím rýchlo jesť. Nakoniec kapitulujem a priznávma porážku s tým, že obed vybavím na Lukoil pumpe pred terminálom opäť hotdogmi. V tejto chvíli ešte netuším, že to tak hladko nepôjde.
Úspešne dorazím an benzínku, frcnem tam plnú a až potom si všimnem A4 s malým textom, že terminály na pokladni nefungujú. Samozrejme napísane len po rumunsky a rusky. Pred letiskom. Šach mat. Pýtam sa teda, že čo teraz a no že nič, davaj keš. Lei, eurá doláre, to je jedno. Nemám samozrejme nič, poslednú hotovosť som obúchal v umývarke a to by aj tak nestačilo.
у нас проблема
Nedá sa nič robiť len sa potupne dohodnúť, že tu nechám auto a občiansky ako zálohu a peši sa prejdem na letisko, vytiahnem 600 lei a vraciam sa naspäť. Za zvyšok si doprajem dva hotdogy a kávu. Takto som si veru dnešný obed nepredstavoval.
takto zdravé stravovanie nevyzerá
Odlet domov už našťastie prebehne bez problémov. Salónik na letisku naďalej vytrvalo odmieta spolupráce s kartovými spoločnosťami, posledné chvíle do boardingu si teda krátim nákupom ďalších koňakov v Duty free, už sa z toho začína stávať zvyk. Posledné tri lei čo nájdem vo vrecku mi akurát vyjde na pol litrovku vody, s ktorou sa vyberám na gejt, do autobusu a následne na necelú hodinu a pol trvajúci let domov. V Bratislave to už má rýchly a bezproblémový priebeh. Odkedy sa netrapoší z non-schengen letov autobusmi vie byť človek reálne od opustenia letiska pred terminálom do desiatich minút. Ako málo stači k o 200% lepšiemu zážitku, škoda len, že to trvalo toľké roky.
Gagauzsko bolo pôvodne v pláne na predĺžený víkend na konci apríla, kedy by priznajme si, vizuálne určite vyzeralo lepšie. To by však nemohol zlyhať “vodca z trnavy”, ktorý toľko šachoval s letenkami, až mu dal Wizzair mat a pôvodné letenky, ktoré zrušil opäť nahodil do systému a my se tak prišli o možnosť hýbať s miestom odletu aj termínom. Plnohodnotná náplasť za týždeň plánovaný v regióne GCC to určite nebola, o tom žiadna. Ako som spomínal skôr, mám pocit, že tento región už nie je až tak zajímavý ako určite bol 10-15 rokov dozadu, ale to sa už nikdy nedozvieme. V každom prípade som rád, že som sa sem, aj keď na takýto krátky rýchlovýlet vybral. Čo už o tom svedčí viac, že to stálo zato, ako to, že som sa po niekoľkých mesiacoch opäť zmohol na plnohodnotný zápis a nevybavil to len výberom fotiek s krátkymi komentármi.
Páči sa vám tento obsah?