Odesa 2018

Deň 3 – Odesa

7.7.2018

Na dnešný deň Janka naplánovala expresnú prehliadku centra, návštevu delfinária a celé poobedie stráviť na pláži. Plán vyzeral dobre, tak sme ráno vyrazili do centra. Ponad zanedbané ulice prichádzame na krásnu Puškinskú a odtiaľ k budove Národného akademického divadla opery a baletu, ktorá je jedným z landmarkov mesta o čom svedčia aj skupiny turistov v postproduktívnom veku so sluchátkami na ušiach.

Rýchlo teda cvaknem pár záberov a vyberáme sa niekde sa naraňajkovať. Hneď na prvej terase pozrieme menu a samé vajce, už ma to vážne unavuje, ako keby sa na raňajky nedalo jesť nič iné. V Maps.me pozriem, že v nákupnom centre o dve ulica ďalej je Puzata Chata, tak hneď je rozhodnuté. Výťahom sa vyvezieme na šieste a už aj s táckou v ruke vyberám raňajky. Ani tu ma vajce neobíde, ale aspoň mám na výber.

Natlačení sa presúvame k Potemkinovým schodom, aby sme ich videli aj za dňa. Cestou rovno vybavíme všetky magnetky v jednom stánku a popri Škode 1203 sa dostávame na miesto určenia. Ľudí tu je pomaly ešte menej ako v noci.

Zídeme si schody a keďže delfínia show sa blíži a 3 kilometre za 20 minút nedáme už aj štartujem uber. Nejak nič nie je v dosahu, najkratšie čakanie ukazuje 20 minút, tak nám nezostáva nič iné ako skúsiť starých dobrých poctivých taxikárov. Hneď cez cestu parkuje jeden dedo so Zafirou, tak sa ho pýtam, že koľko chce za odvoz k delfináriu. Hneď zadelí trojnásobnú cenu oproti uberu a nechce spustiť ani hrivnu. Nemáme na výber, tak deda zadotujeme 5 eurami na 3 kilometrovej ceste. Na Ukrajine. Aby sme sa necítili málo ako idioti, tak pred delfináriom rozsiahly protest proti týraniu zvierat s veľkým mediálnym pokrytím.

Ani to nám nebráni zakúpiť dva lístky, ale až po tom ako nás pomaly zrámuje osoba s diagnózou mamička, ktorá so svojou podobne duševne defektnou známou s priestorovo výraznejšou prezenciou uvoľní prístup k druhému okienku. Hľadisko našťastie nie je plné, tak môžem učiniť zadobre mojej fóbii, že niekto sedí za mnou a presádzame sa do najvrchnejšieho radu. Aby toho nebolo málo, tak tu je pre zmenu ukotvený reproduktor, ktorý je namierený na parkovisko a hlása neodolateľné ponuky hot dogov a hamburgerov. Jeden pán sa nato aj ide sťažovať, na čo mu je prisľúbené, že to stíšia, ale ako sa dalo čakať, nikto nič neurobí. Postupne ako začína show, tak sa čoraz viac ľudí otáča na tento nepríjemný a rušivý zdroj hluku, tak to ako správny asertívny mladý muž zoberiem do svojich rúk a jednoducho odpojím kábel. Potlesku sa síce nedočkám, ale určite som potešil mnohých. Vystúpenie je celkovo fajn, aj keď som čakal asi trochu viac, minimálne, že tie delfíny preskočia dva kovové kruhy umiestnené na vrchu, ale tak nemôžeme mať v živote všetko.

 

Od delfínov sa presúvame 14 kilometrov na južný koniec mesta na pláž Zlatý breh/Zolotoy Bereg, ktorú som odkukal u kolegu Antona a kde by mala byť čistejšia voda. Premávka začína povážlivo hustnúť, čo neznačí nič dobré. Po príchode si to hneď zamierime do miestnej táckarne na obed kde zadelíme soljanku (zatiaľ najslabšia) a rybu so zeleninou.

Po jedle už máme v pláne zvyšok dňa iba oddychovať, tak s vidinou lepšieho miesta volíme od hlavnej pláže odbočku doprava. Nejak som si však neuvedomil, že dnes je sobota a tak je to tu veľmi smutný pohľad. Hlava na hlave, ručiace deti a z každého bufetu iná hudba nie je zrovna balzamom na naše duše, tak hneď volíme instantnú spiatočku a už aj žhavím uber. Jeden veľký fail.

Po 10 minútach čakania prichádza Logan, ale náš promptný odchod zahatia policajti s odťahovákmi, ktorí na solídnych 15 minút úplne paralyzujú premávku.

Volíme teda návrat na overenú pláž Čkalovsky, kde vládla príjemná atmosféra. Pri schádzaní drevenými schodmi na pobrežie sa však z oblohy začnú ozývať zlovestné zvuky.

Kým prídeme dole po slnku už nie je ani stopy a dážď je na spadnutie. Hneď to teda parkujeme v bufete a objednávame po pive. Dlho to vyzerá, že nič, ale nakoniec zopár nesmelých kvapiek spadne. Slnko avšak stále nikde a vyzerá to tak, že dnes už ani nebude.

Dáme ešte jedno a kvôli Jankinej nespokojnosti s kvalitou miestnych toaliet (t.j. jediná mierne obsratá TOI TOI-ka) volíme finálny presun na pláž, na ktorú sme zamierili včera ako na prvú. Lanovku tentokrát nevyužívame a po pár minútach už sedíme v bufete pri zápase Švédsko – Anglicko. Po triumfe Albionu sa skočím okúpať do mora a po prezlečení opäť do suchého sa usádzame na druhý dnešný zápas.

Zajtra treba skoro vstávať, tak polčas využívame na presun do hostela. Lanovka už nepremáva, opäť teda treba využiť schody, kde je tma ako v rohu.

Do hotela prichádzame vyzbrojení litrom piva a na recepcii som ešte chcel dať vytlačiť boarding pasy, keďže UIA aplikácia mi mobilné nevygenerovala. Ako naschvál tu žiadna tlačiareň nie je, tak sa ešte rýchlo vyberám nájsť niečo v okolí. Hľadanie po dvoch prejdených blokoch končí úspechom, kde nás v miestnom Impact Hube za 6 hrivien zachránia od starostí a ja sa tak môžem vrátiť na zbu dopozerať futbal. Pobalíme veci a po víťazstve chorvátov ulíhame na výdatných 5 hodín spánku.