Azerbajdžan 2017

Deň 3 – Naftalan & Qobustan

3.6.2017

Budík štandardne ráno a o 8:05 sme už na raňajkách. Dostávame párok, dve vajcia, chlieb a čaj. Môže byť. Na izbe pobalíme veci a odubytovávame sa. Našťastie to už je trochu rýchlejší proces. V meste vyberiem z bankomatu peniaze na zvyšok výletu a ešte sa stavím v supermarkete nájsť plechovkovú kávu. Ten je veľký ako republika ale káva ani jedna. Zato vodiek a energy drinkov na výber desiatky. Zoberiem teda dva ruské životabudiče a jeden kompót a ešte sa pre istotu spýtam jednej staršej zamestnankyne, či naozaj niekde nevykutre dve kávičky. Teta ale zázrak na počkanie neurobí, ale celkom ma pobaví, keď je hneď jej prvá otázky či som z Česka alebo Slovenska 😀 Že ona pozná Prahu aj Bratislavu, že si to pozerá na internete. Má asi 55 rokov. Čo sa človek nedozvie 🙂

Auto zaparkujeme na kruháči a prejdeme sa po promenáde pri vode, ktorá je teraz ráno ešte prázdna. Včera večer sa tu korzovali desiatky ľudí, ale dali sme prednosť rezervoáru. Je tu len pár ľudí a po vode sa preháňajú motorové člny so selfiechtivými jedincami. Majú tu ponad “rieku” zavedenú lanovku. Tá ma strategickú polohu asi 20 metrov od mosta, tak aj to je možno dôvod, že nepremáva.

Z promenády sa presúvame opäť do Naftalanu. Na recepcii je živo, hneď si nás na starosť vezme milá pani, ktorej sa pýtame, či je možné okúpať sa v rope. Jasné, všetko je možné. Vezme nás na prvé poschodie k doktorke, ktorá si opíše údaje z pasov a zaplatíme jej 12 manatov za dve vane (6,40€ !!). Každý z nás dostane prideleného zriadenca rovnakého pohlavia, do vane človek totiž vstupuje úplne nahý. Veci si nechávam v predsieni a už sa aj ponáram do teplej ropy. Celkom fajn pocit. Zriadenec mi otáča presýpacie hodiny a spraví mi fotku o ktorú ho požiadam a potom odchádza. Na 10 minút teda zostávam sám. Je to celkom sranda, vôbec to nie je také husté ako by som čakal a vlastne aj celkom príjemné.

Po 10 minútach vo vani sa vracia zriadenec a nastáva koniec ozdravovacej kúry. Železným obuvákom zo mňa zoškrabáva ropu, čo trvá celkom dlho. Potom sa snažím zo seba dostať maximum papierovými utierkami, zatiaľ čo on mi umýva chrbát. Poslednou zastávkou je sprcha, kde dostávam špeciálnu špongiu (sprcháč si treba doniesť vlastný), ktorou sa snažím zo seba doslova zodrať posledné zvyšky. Aj tu dostávam asistenciu na umytie chrbta. Ono nám tiež mohlo napadnúť, že to tak ľahko dole nepôjde a nemuseli sme si po kúpeli na seba obliecť biele veci, teda hlavne Janka, ktorá môže tričko rovno vyradiť zo šatníka 😀 Po kúpeli ešte pokecáme s milou tetou, ktorá nám odporučí, že tento proces treba opakovať 10 dní po sebe. Odfotíme sa, cez WhatsApp pošleme fotky a rozlúčime sa.

Nás teraz čaká 266 kilometrov naprieč Azerbajdžanom smerom na východ až k brehom Kaspického mora. Cesta je celkom dosť nuda, celá vedie po rovine a je rovná ako pravítko. Rýchlosť sa neustále strieda 90 a 110, tak mi je aj tempomat zbytočný. Pri mestečku Ucar sa zastavíme v reštaurácii, kde si dáme opäť kuraciu polievku a šašlik z barana.

O trištvrte na 5 konečne prichádzame na križovatku, odkiaľ je odbočka k  bahenným sopkám v Qobustane. Auto nechávame odparkované pri autobusovej zastávke a oslovíme miestneho taxikára – starého dedka s rozbitou ladou, či nás k sopkám nevezme. Z toho čo som čítal viem, že cesta k nim je v katastrofálnom stave, tak nechcem riskovať nejaké poškodenia na novom aute. A aspoň si ujo niečo málo zarobí. Dohodneme sa na 15 manatoch a onedlho už sedíme v starom VAZ 2101 a tankujeme.

Články neklamali, cesta je úplný tankodrom (aj keď zo začiatku sa zdá byť ešte dobrá) a v posledných fázach ako stúpame do kopca som priam unesený tým, čo všetko ten žigulák zvládne a je schopný vyjsť. Vyštveráme kopec a pred nami sa objaví mesačná krajina. Keby nebolo v pozadí vidieť more, tak by sa tu mohli točiť konšpiračné filmy. Tu sa nachádzajú bahenné sopky – niekoľko metrov vysoké útvary vzniknuté vyvieraním plynov a bahna z vnútra zeme. Po celom svete sa ich nachádza cca 1000, z toho je až 400 v samotnom Azerbajdžane. Približne každých 20 rokov sa plyny hlboko pod povrchov vznietia, čo sa prejaví masívnou explóziou bahna na povrchu, tak ako sa tu stalo naposledy v roku 2001. Teraz to tu len tak nevinne buble, aj keď občas to vie prekvapiť. Ako napr. mňa, keď sa k jednej príliš priblížim a ošpliecha ma to na gate. Dedo taxikár nám povie, že bahno je aj liečivé. Keď mal problémy s kolenami, tak sa sem chodil každý deň natierať a problémy zmizli. Chodí ako za mlada, tak možno na tom niečo bude 🙂

Zdržíme sa tu 15-20 minút a potom nás odvezie naspäť. Lifanom sa presúvame o 20 km ďalej, kúsok od samotného mestečka Qobustan, kde je Národné historicko-umelecké múzeum so skalným parkom. V ňom sa nachádzajú petroglyfy staré až 400 rokov. Závora na ceste ale neveští nič dobré. Zas sme prišli po funuse, múzeum a celý komplex je otvorený do piatej a je šesť. To však v takýchto krajínach nie je problém, ktorý by nevedeli vyriešiť peniaze. Strážnici pri bráne si z tohto spravili celkom výnosný biznis. Najprv pýta za prehliadku 30 manatov, zjednať sa to podarí na 25. Blbé je to, že do samotného múzea sa nedostaneme tak či tak. Faceliftovanou Samarou s nájazdom takmer pol milióna, ale v prekvapivo dobrom stave, nás berie 3 kilometre do samotného parku a dáva nám 15 minút na prehliadku.

Tú si natiahneme na 20, ale nejak extra veľa tu tých petroglyfov teda nie je a navyše sú aj celkom malé. To taká prehliadka nástenných malieb v Cueva de la Pileta v Andalúzii bola ďaleko lepšia. Ale to asi aj vďaka priestorom a sugestívnemu výkladu. Čo stojí za spomenutie okrem petroglyfov je to, že je odtiaľto parádny výhľad na pobrežie.

No nič, 20 minút ubehne ako voda a o chvíľu nás Lada vyklopí pri závore. Zostáva nám už iba presunúť sa do Baku a nájsť náš hostel. Popri zapadajúcom slnku sa rútime do mesta, až kým náš pohľad neupúta vrtná plošina na mori. Takto naživo ju vidím tuším poprvé. O kúsok ďalej sa nájde pri ceste miesto, kde sa dá auto odstaviť, tak sa ideme prejsť k pobrežiu. Tu si jedna dvojica na žiguláku dáva rande, ale sú práve na odchode, tak to tu máme celé pre seba.

Po tomto romantickom intermezzu už za šera prichádzame od centra Baku. Posledné kilometre trvajú najdlhšie, na každej križovatke stojíme na semafore a premávka tiež nie je riedka. Na okraji mesta si skočíme do bistra na večeru, nech to máme z krku.

Bývame dve ulice od hlavnej vlakovej stanice v Guest House Inn & Hostel. Z ulice presne nikde nevidím vchod, tak zaparkujeme na ulici, kde sa pravdepodobne platí, keďže tu vidím automat. Parkovanie by sme mali mať zdarma, ale v prvom rade musíme nájsť samotný hostel.

Trochu poblúdime po uliciach až kým si uvedomíme, že poloha na mape zaznačená správne, ale vchádza sa do neho cez dvor z inej ulice. Na recepcii po pár dňoch opäť niekto kto plynule komunikuje po anglicky, tak sa promptne ubytujeme. Dostávame izbu s balkónom s pekným výhľadom na ulici a s funkčnou telkou, kde si budem aspoň môcť pozrieť finále Ligy Majstrov.

Na dnes už máme dosť, aj keď sme de facto väčšinu dňa presedeli v aute. Odskočíme si tak iba do neďalekého shopping mallu do potravín, kde pokúpime nejaké blbosti na večer + azerbajdžanské víno z granátových jabĺk a preparkujem auto do dvora. Ešte dobre, že sme si kúpili aj minerálku, lebo neviem či by sme ho samotné dokázali celé vypiť. Nie je vôbec zlé, ale kyslosť robí svoje. Zvyšok večera sa pozerám na smutného Buffona za ruchu ulice.