20.1.2025
Nejsť v pondelok do roboty je už samo o sebe viac ako úžasné, ale zobudiť sa v cudzom meste na výlete je ešte úžasnejšie. Ešte keby som nezabudol vypnúť budík. Našťastie sa mi potom ešte podarí zaspať a definitívny vstup do nového týždňa absolvujem až po ôsmej.
Poučený zo včerajšieho rána si uvedomujem potrebu vyhnutiu sa stretu s chyžnou, druhýkrát si raňajky už pokaziť nenechám. A dobre robím, lebo v momente ako dojem a nesiem si kávu do izby počujem jej kľúče v zámku. Checkout pevne stanovený na jedenástu hodinu mienim využiť naplno. Dôvody sú dva a navyše aj celkom prozaické. Let domov mám až o 21:20 a ešte tu mám nejaké to víno, ktoré treba skonzumovať. O dve hodiny neskôr tak už osprchovaný, pobalený a v mierne (ale naozaj mierne) povznesenej nálade opúšťam moje dočasné útočisko a namierim si to na stanicu, kde opäť mienim využiť služby úschovne.
Chvíľu ešte koketujem s myšlienkou zobrať si dáždnik, predpoveď totiž vyzerá všelijako. Zvíťazí lenivosť, veď predsa “nakoniec to bude aj tak len nejaká pár minútová prehánka, ako včera a kvôli tomu nebudem chodiť celý deň s dáždnikom”. To sa nakoniec ukáže ako veľká chyba, ale nepredbiehajme. Začiatok dňa do bodky zopakujem s včerajškom, t.j. metrom sa odveziem tam, kde som včera svoju púť mestom ukončil – Università. Útroby tejto fotogenickej stanice pochádzajú z pera milánskeho architekta Alessandra Mendiniho, ktorý má na rováši napríklad aj Groninger Museum v rovnomennom holandskom meste.
Z podzemia sa vykoprcnem na námestie Piaza Giovanni Bovio a rovno ma privíta dážď. Teda zatiaľ nič intenzívne, ale skôr také nepríjemné popŕchanie, pred ktorým ujdem pod strechu Neapolskej obchodnej, priemyselnej, remeselnej a poľnohospodárskej komory.
Tu stojím asi tak 10 minút a keď sa mi zdá, že to trochu ustane, tak sa osmelím a vyberám smerom na radničné námestie. Po pár sto metroch sa však tak rozprší, že sa opäť utekám skryť pod najbližší výklenok, s tým, že to teda opäť nejako prečkám.
No lenže dážď neprechádza a čo je horšie, ešte sa zintenzívňuje. Vyťahujem teda mobil, že kde teda zabiť čas a jediné, čo v okolí ako tak dáva okrem kaviarne zmysel je obchod s oblečením PIOMBO, necelých 400 metrov severne. Nahodím kapucňu a rezkým krokom sa úzkymi uličkami za intenzívneho lejaku po pár minútach prepracujem do obchodu. Tu som bohužiaľ opäť svedkom situácie, ktorú som si všimol už dávno, ak v obchode pracujú ženy, bude v ňom na 90% prekúrené. Tu je to dohnané naozaj do extrému a prisahám, že termostat musí byť aspoň na 29 – 30 stupňov, čo je v kombinácii s vysokou vlhkosťou zvonka vyslovene nepríjemné. Aj keby som si tu chcel niečo kúpiť, tak už len preto, aký diskomfort mi tu zamestnankyne pripravili, by som to nespravil. Lebo nič nie je príjemnejšie, ako chodiť dopotený po obchode a obliekať si veci na lepkavé telo, že hej. Za tých 10 minút čo sa tu pohybujem vonku nie len prestalo pršať, ono dokonca vyšlo aj slnko. Rýchlo sa teda vraciam na ulicu, kde teplotu nestanovujú jedinci s narušenou termoreguláciou a zaujímam pôvodný smer.
Na slnečnými lúčmi zaliatom radničnom námestí som o chvíľu a vlastne poprvé sa môžem zahľadieť na Castel Nuovo bez rušivých vplyvov. Ako som sľúbil včera, kedy som na krátke historické okienko už nemal priestor, napravím to teraz. Tento stredoveký gotický hrad z 13. storočia dal postaviť sicílsky kráľ Karol I., keď presunul hlavné mesto Sicílskeho kráľovstva z Palerma do Neapola. Potom tu sídlilo niekoľko ďalších kráľov, či už neapolských, aragonských alebo španielskych a túto funkciu hrad plnil až do roku 1815. Ako takmer s každým, aj s týmto hradom je spätý rad legiend, za všetky hovorí napríklad tá, v ktorej zhýralá kráľovná Johana II. mala mať na hrade tajné prepadlisko, kam zhadzovala svojich početných amantov do pazúrov a čeľustí krokodíla. Koho zaujíma viac, prirodzene ho odkážem na Wikipediu.
Kúsok veľmi zaujímavej histórie sa však nachádza rovno naproti hradu, hneď vedľa parkoviska. Kto niekedy bol v Petrohrade a navštívil známy Aničkov most (Аничков мост), vie, že ho strážia sochy znázorňujúce štyroch krotiteľov koní navždy zamrznutých v pohybe. Tie sú dielom baróna a sochára Petra Klodta von Jürgensburga, obľúbenca ruského cára Mikuláša I. a je to vlastne až tretia verzia. Prvé kone totiž skončili v Berlíne, kam ich Mikuláš I. daroval v roku 1842 pruskému kráľovi Fridrichovi Viliamovi IV. a ďalšie dva práve tu v Neapole, kam ich v roku 1846 poslal ako prejav vďaky za to, že sa tu o jeho manželku dobre postarali dva roky predtým, kedy tu bola na liečení.
Na vlne histórie pokračujem aj o ulicu ďalej, kedy prichádzam k nákupnej galérii Umberto I. Tú dokončili už po troch svižných rokoch v roku 1890 a stala sa základným kameňom desiatky rokov trvajúcej prestavby Neapola – nazývanej risanamento (v prenesenom a aktuálnom význame by sa to dalo interpretovať ako „Make Naples great Again“), ktorá trvala až do prvej svetovej vojny.
Za touto impozantnou stavbou, ktorej dominuje masívna sklenená kupola so 16 kovovými rebrami, stála celkom prostá idea – spojiť podniky, obchody, kaviarne a spoločenský život, teda verejný priestor s tým súkromným, ktorý predstavovali byty na vyšších podlažiach. Tento zámer vyšiel a trvá dodnes, aj keď paradoxne jedno z najexkluzívnejších miestu to obsadil McDonald’s. Na akceptovateľnú fotku si tu ale treba chvíľu počkať, ľudí sa tu melie celkom dosť, ale natrafiť zrovna na triedu hyperaktívnych školákov, z ktorých sa jeden pri plakaní teatrálne hádže o zem, na to treba mať naozaj šťastie.
Odtiaľto je to už čo by aj takýto školáčik kameňom dohodil na Piazza del Plebiscito, námestie z jednej strany ohraničené Kráľovským palácom a z druhej Bazilikou Sv. Františka z Pauly. Ťažko si predstaviť, že táto obrovská prázdna plocha kedysi slúžila ako verejné parkovisko. Tým sa námestie stalo v roku 1963, kedy sa mesto v snahe popasovať sa nekontrolovaným nárastom áut v meste znížilo až k takémuto kroku. Tento sen všetkých autičkárov trval až do roku 1994, kedy bolo námestie pri príležitosti summitu G7 zrekonštruované a asfalt nahradený tradičnými kameňmi. Dnes napriek pretlaku historických budov námestie samo o sebe veľmi zaujímavé nie je. Kráľovský palác neurazí, ani nenadchne a jedinou vizuálne naozaj zaujímavou budovou je práve tá bazilika pripomínajúca rímsky Pantheon.
No ale dosť bolo pohľadov do minulosti. V každom prípade som tretí deň v prímorskom meste a ešte som vlastne nevidel more, čo mienim napraviť práve v tejto chvíli. Nábrežie je v tejto časti mesta podľa očakávania chabé, ale zachraňujú to aspoň hodnotnejšie pôsobiace budovy a podarená Fontana del Gigante, ktorej obdivovanie mi však opäť prekazí náhla prehánka. Solídnych 10 minút tak spod striešky na ňu pozerám len zozadu, ale na druhú stranu, aspoň mám čas dočítať sa, že ani tento kamenný vodotrysk nebol postavený na tomto konkrétnom mieste, ale prisťahoval sa sem v roku 1905. V Neapole proste majú radi postaviť fontánu a potom ju vláčiť hore dole po meste.
Kúsok odtiaľto, vlastne stačí len preostriť z piatich metrov na 165, sa nachádza ďalšia z dominánt mesta – Castel dell’Ovo (Vaječný hrad, resp. Hrad zlatého vajcia). Za týmto vskutku originálnym názvom sa skrýva stredoveký hrad postavený na malom skalnatom ostrove, ktorý k svojmu názvu podľa legendy prišiel tak, že rímsky básnik Vergilius vraj do jeho základov umiestnil magické vajíčko, ktoré má nad celým Neapolom držať ochrannú ruku. A ak sa rozbije, celé mesto postihne katastrofa. Ktovie, či tým nebolo myslené práve toto.
Pohroma sa však dovalila na mňa, lebo nebol by som to ja, keby som sem tam niečo nedomyslel. Až doteraz som pohľad na moje chodidlá ignoroval, ale dlhšie sa už nedá. Vizuálna kontrola mojich tenisiek prezradí presne to, čoho som sa obával – výdatný dážď im neprospel a hladina ich zvlhnutia veľmi názorne demonštruje, ako na tom asi budú moje ponožky. Niektorí neprajníci by to možno nazvali víťazstvom formy nad obsahom, teda že som si mohol zobrať nepremokavé turistické topánky a byť (doslova) v suchu, ale jednoducho odmietam chodiť po meste v takej obuvi. V Taliansku obzvlášť.
Na premyslenie postupu sa takticky premiestňujem do malého parčíku na Piazza della Vittoria, kde si potvrdím, že áno, naozaj mám takmer komplet mokré ponožky. Plody mojej tvrdohlavosti na seba nanešťastie nechali čakať v ten najhorší deň, kedy som vyoutovaný večerným odletom bez ubytovania a nemám si ich kde osušiť. Malou útechou je aspoň to, že konečne poriadne vyšlo slnko a predpoveď už ďalší dážď do večera nehlási, ale teda za tých 15 minút, čo som ich dal slnku na starosť, sa toho veľa pozitívnym smerom neudeje.
Nezostáva mi teda nič iné, ako si zaobstarať ponožky nové. Samozrejme, keď ich nepotrebujem, tak sa tri dni doslova potkýnam o obchody so suvenírmi, ale keď ho človek potrebuje, tak naokolo žiaden nie je. V každom prípade, toto je riešenie len na polovicu môjho problému. Ak si totiž oblečiem nové suché ponožky a strčím ich naspäť do tých premočených tenisiek, tak budem o 20 minút presne tam, kde už dnes byť nechcem. Na cestách som si v živote už čo to preskákal a dokonca som zažil aj presne túto istú situáciu. Vo veku 27 rokov som ju riešil trojkombináciu ponožka-sáčok-ponožka, vo veku 38 rokov však už chodidlá nechcem dusiť a preto plánujem niečo oveľa komfortnejšie. Stay tuned. Okolo predražených butikov vychytených talianskych módnych značiek prejdem len z rýchlika a útočisko nachádzam na sociálne prívetivej pešej ulici Via Chiala, kde nielenže zoženiem ponožky s mojim najobľúbenejším citrusovým plodom, ale dokonca šuchnem aj obed v podobe kebabu z plastovej tácky. Svet je opäť v rovnováhe.
Úzka ulička lemovaná z oboch strán obchodmi a vysokými domami však neponúka životodárne slnko a navyše tu celkom fúka a opäť si uvedomujem, ako mi ide od nôh zima. Najvyšší čas sa pohnúť a dotiahnuť môj plán do konca. Na to však potrebujem lekáreň alebo drogériu, ktorá sa tu ako naschvál nenachádza. Čo však absentuje na Via Chiali určite nájdem v španielskej štvrti. Cestou si však ešte raz odskočím do útrob Galleria Umberto I, ktorá zaliata slnkom vyzerá ešte o niečo lepšie.
Po tejto krátkej fotopauze sa už šachovnicovými tmavými ulicami postupne prepracujem až k rodinnej drogérii, kde hádam prvýkrát v živote kupujem dámske vložky. Presne tak, tento vynález nemeckého pôrodníka Franza Credeho má širokú škálu využitia a vďaka svojej nasiakavosti je ideálnym kandidátom, ako udržať moje nové citrónové ponožky a zároveň moje 27 centimetrov dlhé chodidlá v suchu. Túto operáciu vykonám na radničnom námestí pod nechápavými pohľadmi turistov na druhej lavičke a za odmenu backtrackujem do ospalého baru 900, kde ma zlákali luxusné ceny drinkov.
Tu sa odmením dvoma Limoncello Spritzmi za 6 euro dohromady a za súmraku sa vyberám venovať posledný pohľad na Castel Nuovo. Tým zároveň dávam pomyselnú bodku za týmto ležérnym predĺženým víkendom a zostáva mi už iba nemilá povinnosť presunúť sa domov.
Na stanici Municipio miznem pod zemou a keď o 10 minút vychádzam na Garibaldi na povrch zemský čaká ma čo? Dážď. Toľko k tej predpovedi.
V úschovni vyzdvihnem ruksak a rovno si to namierim na zastávku Alibusu, kde je na môj vkus až príliš veľa ľudí. Tu podnikaví taxikári oslovujú ľudí v rade, že ich za rovnakých 5€ na hlavu vezmú, čo rád akceptujem, len ešte musím počkať, kým zoženie ďalších dvoch. To je vybavené do minúty a krátko pred pol siedmou už kľučkujeme hustou podvečernou premávkou. O 10 promptných minút neskôr sme pred terminálom.
Tri otvorené pásy na security nie sú veľa, ale aj napriek tomu už 25 minút po vystúpení z taxíka pípam na prepážke salónika Pearl. Očakávania som kvôli hodnoteniu len 2,8 z 5 na Google mape nemal veľké, ale som veľmi príjemne prekvapený. Teplé a studené jedlo, alkohol miestnej proveniencie a fľašková voda sú veľkým plusom. A to nehovorím o oknách, z ktorých vidno gate, dokonca aj ten môj, takže nehrozia ani žiadne zbytočne skoré odchody. Tie dve hodiny tu ubehnú ako voda a na gejt ma vypoklonkujú až o deviatej, kedy sa jeho brány na dnes definitívne zatvárajú.
A tým vlastne definitívne aj tento výlet. Odtiaľto to už má taký ten štandardný, nudný a našťastie aj bezproblémový priebeh – odlet s malou sekerou, bus na Mazur, necelá hodinka domov, sprcha a spať.
