Minsk 2019

Deň 3 – Minsk

22.9.2019

Budím sa tradične sám od seba okolo siedmej, ale z postele sa mi podarí vykopať sa až o hodinu neskôr. Pohľad z okna budí pozitívne dojmy, medzi mrakmi sem tam dokonca vidno aj slnko. To ešte neviem, že ho dnes vidím naposledy.

Raňajky v hoteli zaplatené nemáme a ten McDonald’s rovno pri metre nás tam nejakým spôsobom vtiahne. Ale nie, nechceme zbytočne strácať ďalší drahocenný čas, ktorý sme už včera premárnili na stanici. Tu budú raňajky vybavené veľmi rýchlo a tak sa aj stane. Trojdecové americano dopijem v metre a plní energie začíname deň tam ,kde sme ho včera ukončili – na októbrovom námestí. Ľudí je tu rovnako málo ako včera večer, tak aspoň obzrieme Palác republiky za denného svetla.

Popod sovietsku mozaiku nad vstupom do metra sa po Leninovej prejdeme k národnému olympijskému štadiónu, ktorý slúži ako základňa pre domáce Dinamo Minsk a futbalovú repre. Pôvodne klasický ovál s atletickou dráhou akých sú na svete desiatky mal kapacitu 40 000 divákov. Počas 90tych rokov bola vrchná tribúna pre havarijný stav zatvorená, čím šla kapacita dole o 6 tisíc miest. Posledná nákladná rekonštrukcia medzi rokmi 2012 až 2018 znížila tento počet na finálnych 22,246 miest čo je +- rovnaká kapacita ako Kmotríkov náš nový národný štadión na tehelnom poli. Len tento aspoň nemá v rohu prilepený nejaký pripečený barák. Areál je otvorený, ale na hraciu plochu sa môžem maximálne tak pozrieť od vchodu, škoda.

Vraciame sa teda naspäť na prospekt nezávislosti, ktorému v týchto miestach dominuje žltooranžová stalinistická budova z 40tych rokov. Práve tu od roku 1947 bez prestávky sídli Výbor pre bezpečnosť štátu, v skratke KGB. A takto sa tento úrad volá dodnes. Bielorusi si totiž spolu s wannabe štátmi ako Podnestersko a Južné osetsko ponechali pôvodný názov, aj keď v prípade bielorusov sa to v dôsledku zavedenia bieloruštiny ako štátneho jazyka deformovalo na KDB (Камітэт дзяржаўнай бяспекі, КДБ). Za budovou sa nachádza aj múzeum, do ktorého lákaju 3 exponáty zaparkované pod strechou Okrem UAZu 452, či GAZu 24 “Volgy” aj GAZ 20 “Víťazstvo” (Победа). Všetky v prívetivom nátere milície.

Poloprázdnou ulicou po pár sto metroch prichádzame pod masívny modernistický súbor panelákov Njamiga (Няміга) siahajúci v dĺžke 300 metrov od jednej križovatky po druhú. Veľmi letmo mi to pripomína Plac Grunwaldzki vo Wroclawi. V prízemí pod terasou sa nachádzajú obchody a v útrobách to ukrýva aj “obchodný dom”, resp. aspoň to, čo sa pod týmto pojmom vtedy rozumelo. V strede sa nachádza parádne točité schodisko s terasou a strechou. Pod terasou hneď vedľa schodiska je malé bistro, tak tu zadelíme po pivku a sušenom chlebe v podobe snacku.

Posilnení touto výdatnou kombináciou pokračujeme ďalej. Priamo na križovatke sa zastavíme pred krabicoidnou budovou, ktorá bola kedysi domom módy. Nad vstupom je tu umiestnený nádherný reliéf “Solidarita” z konca 60tych rokov. Dnes tu sídli KFC. Aspoň majú pekný vchod.

Míňame zastávku metra Njamiga, na ktorej čierny deň 30. mája 1999 sa spomína dodnes a radšej si to namierime smerom k Palácu športu. Hneď vedľa je rieka a na veľkej otvorenej ploche nás pekne ofúkne. Pred vetrom sa ideme ukryť dnu, ale jediné miesto kam sa dá dostať je nejaká pochybná kaviareň na prvom poschodí, tak si dáme rovno otočku.

Tieto pekné socialistické stavby sú tu pekne na kope. Stačí len vyjsť von a presne oproti sa nachádza kino Moskva z roku 1980. Kino nie je nič dlžné svojmu menu, hneď pri vstupe sa vnútri nachádza malá búdka s prísnou dôchodkyňou, ktorá kontroluje lístky. Tety sa aspoň spýtam, či si môžem iba spraviť fotku mozaiky aj keď som neprispel do rozpočtu a tá prekvapivo povolí. Síce ma celý čas sleduje, či som sem neprišiel spraviť nejakú škodu, ale je to také malé bezvýznamné víťazstvo.

Poza Hotel Jubilejnij (Yubileiny Hotel Minsk/Юбілейны Гасцінічны комплекс) a popod nápis, ktorý nám pripomína že Minsk je jedným z hrdinských miest sa cez otvorený park alebo skôr upravenú lúku vyberieme smerom k Bieloruskému múzeu veľkej vlasteneckej (2. sv.). Hrdinských miest je celkovo 13 a ako teraz počítam, toto je už moje siedme, tak som sa prehupol cez polovicu.

V každom z nich sa nachádza obelisk a ten minský je práve na “streche” múzea. Minsk bol sám o sebe vyhlásený za hrdinské mesto až 29 rokov po skončení 2. sv. vojny, konkrétne 26. júna 1974 za statočnosť jeho obyvateľov počas 1100 dní trvajúcej nacistickej okupácie. Obelisk postavili o ďalších 11 rokov neskôr šikovne pri príležitosti 40 rokov od skončenia vojny.

V samotnej budove pod ním sa nachádza spomínané múzeum. Na ploche 15 000 metrov štvorcových sa tu nachádza viac ako 143 tisíc predmetov a to je už solídny počet. Navyše musím pochváliť, že všetky popisky sú v angličtine a inštalácie sú urobené naozaj pútavo. Určite by sa tu dal zabiť aj celý deň. Nebudem sa tu zbytočne ďalej rozpisovať, všetko sa dá pozrieť na webe.

Takáto – aj čiastočná – prehliadka človeka unaví, tak sme to hneď po nej odparkovali do malého bistra a zadelili nejaké mäso s ryžou, pivečko a aby sa nepovedalo tak aj veľmi originálne bieloruské národné jedlo Draniki (Драники). V podstate sú to zemiakové placky.

Najedení sa cez Park víťazstva (Парк Перамогі) postavíme ku kraju cesty a privolám Yandex taxi. Valentin v Logane je po pár minútach pri nás a za 6.70 BYR nás vezie k dúfam zlatému klincu výletu, na ktorý sa hlavne Janka veľmi teší – Bieloruskej národnej knižnici. Tú vo svete preslávila najmä budova, v ktorej sídli. Nestáva sa často, aby bola práve knižnica jedným z turistických “highlightov” mesta, ale tomuto Rhombicuboctahedrónu sa to podarilo. Paneláky naproti tomuto miestu dodávajú riadny Total Recall feeling.

Pred dažďom sa teda ukrývame dnu a pri pulte sa pýtam, či sa dá knižnica pozrieť aj keď nie sme používatelia. Žiadny problém, teta nám nakáže zaplatiť v stánku so suvernírmy po 70 centoch a dostávame plastovú kartičku. Aké jednoduché, v Kyjeve som musel v cyrilike vypisovať pomaly aj priezvisko môjho prvého psa za slobodna. Bundy hodíme do šatne a vyrážame na prehliadku. Prvotným sklamaním je, že používateľské priestory sa nachádzajú iba v “základni” pod hlavným architektonickým prvkom, vnútri ktorého sa nachádza sklad.

Zaujímavosťou je ale parádny koľajnicový systém na prepravu položiek z fondu. Aj keď hlučnosťou je za hranicou akceptovateľnosti. Minimálne pre knižnicu.

 

Ono sa to síce kvôli tvaru budovy nezdá, ale má 23 poschodí, pričom na dvadsiatom druhom je kaviareň a na streche vyhliadková plošina, kam máme namierené. K obom sa však pristupuje nezávisle zvonku budovy, tak sa vraciame do šatne po bundy a odovzdávame kartičky. To, čo celý deň viselo vo vzduchu sa konečne zmenilo na realitu – začalo pršať. V daždi a v zníženej viditeľnosti nemá vyhliadka bez strechy príliš význam, ale tak že teda skúsime aspoň tu kaviareň. Vchod je zastrčený nenápadne na zadnej strany budovy, kde nás po celý čas navigujú šípky. Nebyť ich, ani by som netipoval že tu niečo môže byť. Sklamanie prichádza pri dverách, na vyhliadku sa prirodzene kupujú lístky, to je pochopiteľné. Ale aby som si musel kúpiť lístok, aby som vôbec mohol ísť do cenovo prepálenej kaviarne ma mierne znechutilo. Možno nadmieru, lebo namiesto kupovania si vstupu si dávame otočku a o 10 minút neskôr objednávame bliny a trošku koňačiku na zahriatie v zavšivenej “kaviarni” pri vstupe do metra.

Tu si nad vínnou pálenkou počkáme, kým sa zotmie, budova by sa totiž pri súmraku mala rozsvietiť a vydržať takto až do polnoci. Z blinov zvládneme tak polovicu, lebo toto je nad ľudské sily dojesť. Vonku sa medzitým zotmelo, ale osvetleniu sa nejak nechce. Smutne ale zároveň “šikovne a lacno” využijeme WC vo vedľajšom nákupnom centre a ako ho tak opúšťame smerom na metro, tak aj osvetlenie knižnice nás potešilo. A dokonca aj pršať prestalo. Tak krátka prechádzka a popozeráme svetelnú “show”.

Metrom sa odpravíme na stanicu Jakuba Kolasa (Якуба Коласа), ktorá je obložená obkladom s národnými motívmi. Tu si spravím pár fotiek ale stále sa nám nejak nechce “domov”, tak pokračujeme s prestupom až na vokzal.

Predsalen “brána do Minsku” čo som videl na internetoch je večer pekne nasvietená a bola by škoda nepozrieť sa. A hlavne takto za dažďa s odrazom to vyzerá ešte o niečo lepšie. V kaviarni, kde sme včera ráno odštartovali nás výlet dáme ešte symbolických posledných 50 gramov a na rovnakom mieste ho aj ukončujeme. Nasleduje už iba presun na hotel, pobaliť sa a po sprche si dopriať zaslúžený spánok.