Deň 3 – Los Angeles & Malibu

20.9.2025

Spánok je síce intenzívny, ale krátky. Sám od seba sa zobudím už o druhej ráno a hodnú chvíľu sa snažím presvedčiť svoj mozog, teda vlastne seba, aby znovu zaspal. To sa deje akýmsi vnútorným dialógom, kedy sa mu v duchu prihováram: “teraz spi, lebo potom už nebudeš mať príležitosť!”. Po nejakej hodine presvedčím sám seba a som odmenený úspechom, ktorý trvá až do siedmej ráno a keďže nás nezdržujú raňajky, o ôsmej už rolujeme. Strecha ide samozrejme hneď dole a ospalá 32nd Street nás vyklopí na W Pico Blvd odkiaľ sa po pár minútach napájame na W Olympic Blvd a ja začínam nasávať atmosféru pravej Ameriky a obzerať všetko možné, od najrozličnejších obchodov, cez dinery a burgrárne až po vozový park, ktorý je, žiaľ už len tieňom toho, na čom som skrz vákuovej elektrónky (televíznej obrazovky), vyrastal. Ale tak čo už narobím, ako 5 ročný som sa sem nedostal a keby aj nejakým zázrakom áno, asi by som si z toho veľa nepamätal.

Naša prvá zastávka sa však už pomaly začína rysovať na horizonte a nie je ňou nič iné, ako legendárna Nakatomi Plaza z Die Hard. Hlavné dejisko tohto tradičného vianočného filmu dokončili na prelome rokov 1986/1987 a v tom čase bola táto budova považovaná za architektonicky jeden z najpríťažlivejších mrakodrapov 80tych rokov. Filmová Nakatomi Plaza bola sídlom fiktívnej japonskej keiretsu (to je súbor spoločností s prepojenými obchodnými vzťahmi a podielmi, ktoré dominovali japonskej ekonomike v druhej polovici 20. storočia), v skutočnosti budovu nevlastnil nikto iný, ako spoločnosť 20th Century Fox, ktorá bola zároveň hlavným “obyvateľom” budovy.

Nakrúcať sa začalo v novembri 1987 po tom, ako produkcia hľadala prevažne neobývanú budovu, ktorú rozostavaná Fox Plaza v tom čase predstavovala dokonale. Kameraman a neskôr v kariére aj úspešný režisér Jan de Bont (jeho premiérou na režisérskej stoličke bol v roku 1994 známy “road movie” film Nebezpečná rýchlosť) sa nechal počuť, že dizajn budovy a výhľad z nej bol natoľko jedinečný a dôležitý, že tá sa vo filme nestala len akousi kulisou, ale integrálnou súčasťou príbehu. To už ale prichádzame pred samotnú budovu, pred ktorou je vydláždený kruhový plácek, presne ten po ktorom rezervovane krúžil seržant Al Powell, až kým mu McClane neposlal na kapotu mŕtvolu. My sa zmôžeme na pár kolečiek a dokonca aj nejaké tie fotky. Neviem prečo mám pocit, že nás každú chvíľu príde niekto vyhodiť, podľa mňa tu na podobne postihnutých mileniálov musia byť zvyknutí. Asi to bude tým, že tu je úplne mŕtvo, ale tak čo čakať v biznis štvrti v sobotu o pol deviatej ráno, že hej.

Ešte sa posledný krát ohliadneme za exteriérom obloženým ružovou žulou, ktorý neurazí dodnes a ideme sa konečne naraňajkovať. O pár minút už uháňame po bulvári Santa Monica štvrťou, ktorú netreba nikomu predstavovať. Samozrejme hovorím o Beverly Hills. Z oboch strán bulvár lemujú bloky honosných rodinných domov so zastrihnutými trávnikmi a chodníkmi, na ktorých upravené paničky venčia svojich psov. Je to presne to isté, na čo som ako decko s vypleštenými očami pozeral v rovnomennom seriáli. Jediný rozdiel je v to, že teraz to vidím naživo a móda je lepšia ako v roku 1990, aj keď to by tiež stálo za polemiku, tie smutnosmiešne široké nohavice sú fakt ohavné. Bez urážky.

Amerika je však krajina kontrastov, v jeden moment v aute míňame psa, ktorého účes stál možno viac ako letenka sem a o pár minút neskôr sa pred 7 Eleven uhýbame polonahým bezdomovcom. Rozdiel 3 míle. 7 Eleven predstavovať nebudem, je to klasický convenience store, v Kórei som sa ho nanavštevoval viac ako dosť. Samozrejme, tam to malo trochu inú úroveň, ale to je na inú debatu. Raz som niekde čítal, že čo sa týka návštevy obchodov s potravinami pri cestovaní, ľudia sa delia iba na dve skupiny. Tí, ktorí to berú ako “cultural experience” (ja) a tí, ktorí to neznášajú a chcú byť čo najrýchlejšie preč (Miro). Bohužiaľ sám autom neodíde, tak musí strpieť aj to, že kým sa prepracujem k raňajkám, potrebujem sa po obchode poprechádzať a navnímať kultúrne rozdiely. Jedným z nich je nepochybne káva, kde inde si mám dať moje milované americano, ako v Amerike? Rokmi skúseností a čerpaním informácii viem, že tu majú všetko veľké, preto pri voľbe kávy prezieravo volím tu najmenšiu možnú veľkosť. To čo dostanem, je pol litra horúcej kávy. This is my sen.

Hlavným ťahákom sú však self service hotdogy. Točia sa tu páročky presne tak isto, ako to poznáme zo slovenských benzínových púmp a pod nimi je šuplík s ohrievanými narezanými (a vákuovo balenými) rohlíkmi, či hot dog bun, ak ma cortex cerebri neklame. Čo s pečivom a párkom všetci vieme, čo však mám za potrebu spomenúť je, že potom tu je ešte taký chladiaci pult s rôznymi kravinami ako jalapeňos, narezaná cibuľa a podobné serepetičky, s ktorými sa dá ten hotdog poriadne vytuniť. Ten je za takým malým plexisklom v úrovni tváre. Dôvod prečo vám tu tento mentálny obraz maľujem je veľmi prozaický, z tohto pultu sme sa obaja o pár hodín neskôr dosrali a následky pociťovali ešte ďalšie tri dni. Ale to už predbieham. V každom prípade, v tento moment, ako ten hotdog jeme na parkovisku vedľa bezďákov chutí fakt dobre. K páročku som si doprial ešte aj legendárnu neprirodzene oranžovú americkú fantu, ktoré okolo reálneho pomaranča ani nešla. Mozog sa mi snaží naznačiť, že s takouto stravou veľmi spokojný nie je, ale keď Amerika, tak all in.

Druhá zastávka už bude jedna z tých tradičnejších a podľa mnohých ľudí vlastne úplná blbosť. Hovorím samozrejme o Walk of Fame, chodníku, kde si môžete otrieť podrážky o tie najznámejšie mená svetového showbusinessu. Alebo aj tie úplne bezvýznamné. V každom prípade ešte predtým, ako sa na samotný chodníček vydáme, musíme vyriešiť jeden elementárny logistický problém, ktorým je parking. Parkovanie v západnom svete mám v malom aj v Bratislave, čiže platíš (takmer) vždy a (takmer) všade. Aby sme sa teda mohli prejsť po tomto zapľuvanom, močom nasiaknutom chodníku, musíme najprv zaparkovať. V roli nehrajúceho kapitána, t.j. trtka čo mudruje, ale nemá raketu (volant), tak Miroslava odnavigujem do garáže na 6201 Hollywood Blvd, konkrétne do Arrive Garage, kde síce stojí 15 minút nepríjemné 3 doláre, ale keď ste ranné vtáča a vojdete do desiatej doobeda (máme ešte hodinu k dobru) a odídete do šiestej poobede, viac ako 15 dolárov to nebude. S pocitom dobre minutých peňazí sa tak vyberáme pešibusom na Hollywood bulvár.

Samotný chodník začína len jeden blok odtiaľto, dá sa teda povedať, že sme na jeho samom počiatku. Rozprestiera sa na oboch stranách a na dĺžku má ľahko cez dva kilometre. Keď už píšem o tom bloku, dovolím si opäť malú vsuvku z môjho ranného detstva s káblovou televíziou. Ako decko som často v amerických filmoch pri českom dabingu počúval o mestských blokoch, ako o nejakej mierke vzdialenosti. A nešlo mi to do hlavy. Aký blok, čo to znamená, čo je to vlastne za hodnotu? A predstavoval som si pritom štvrť v ktorej som vyrástol (okolie Trnavského mýta v Bratislave) a snažil sa to nejak primerať k tomu, čo som poznal. Je to od Istropolisu na Račko? Alebo k Steinu? Alebo k Novej Dobe? Vtedy bol ešte internet len zbožným prianím a mapu som mohol pozrieť maximálne tak ČSSR, v atlase, čo som mal doma. Až o mnoho rokov neskôr som pochopil, že mestá v Amerike (a neskôr som pochopil, že aj v Rusku) majú primitívny šachovnicový pôdorys, a mestský blok tak predstavuje obdĺžnik o veľkosti približne 100 x 200 metrov. Takže odpoveď môjmu malému ja je, nie jeden blok naozaj nie je pol kilometra od Trnavského na Račko.

No ale späť do prítomnosti na Hollywood bulvár. Pokým v “cestopise” zo Strednej Ázie som pred dvoma rokmi vysvetľoval čo je “Avenja”, nezaškodilo by zopakovať si, čo to je vlastne Bulvár. V intenciách Severnej Ameriky sa teda jedná o akúkoľvek mestskú diaľnicu alebo širokú cestu v obchodnej štvrti. Rozsiahlou históriou tohto konkrétneho bulváru nebudem unavovať seba ani vás, na Wikipedii je jej venovaný celkom podrobný článok. Po pravici míňame ikonickú Capitol Records Building a ako postupujeme, začínajú sa na chodníku objavovať aj známejšie mená, ako napr. David Duchovny alebo nebohý Ray Liotta. Česť jeho pamiatke. Čo sa však v čoraz väčšej intenzite objavuje tiež sú dva pachy, ktoré sa sem tam objavia v každej časti LA. Jedným je zápach moču, ten sa dá dokonca predvídať odčítaním stavu spustnutie budovy, okolo ktorej budeme prechádzať a tým druhým je pach trávy. Ten sa objavuje úplne náhodne. Čoho je výrazne menej, ako som čakal, sú bezdomovci, samozrejme, že sa sem tam nejaký objaví, ale bol som pripravený na oveľa vyššiu kadenciu.

Ak ste sa nikdy nezamysleli nad tým kedy ten chodník slávy vlastne vznikol, ste na tom rovnako, ako ja. Pôvodná myšlienka skrsla v kalifornských hlavách už v roku 1953 a prvé hviezdy boli odhalené o päť rokov neskôr. Dodnes je vraj jednou z najobľúbenejších turistických atrakcií v meste a v takom roku 2010 ho navštívilo cca desať miliónov návštevníkov. Novšie číslo na wiki absentuje a mne sa ho hľadať nechce, údaj to až taký podstatný nie je, toto je internetový blog a nie dizertačná práca. Aj keď rozsahovo by sa niektoré zápisy nenechali zahanbiť. Ale zase odbáčam tam, kam by som nemal. Chodník prekvapivo patrí do súkromných rúk, spravuje ho Hollywoodska obchodná komora, ktorá vyberá od každého “oceneného” poplatok 85 000 dolárov, v čom má samozrejme servis v podobe výroby a inštalácie jeho hviezdy. Ono celý ten bulvár je viac menej úplne kľudný, priam až nudný a žiť to začína až pred Dolby Theatre. To je to presne to kino, kde sa každoročne odovzdávajú Academy Awards, resp. ľudovo Oscary. Budova sa vďaka Art Deco štýlu snaží pôsobiť staršia než je, realitou je však, že otvorená bola iba v roku 2001. Dovtedy sa “zlaté sošky” odovzdávali kade tade po meste, vrátane niekoľkých hotelov a ďalších kín. Osobne by som za tých 94 miliónov čo to stálo, čakal niečo veľkolepejšie. Vnútri som prirodzene nebol, ale zvonku to teda žiadna hitparáda nie je.

Okolie kina je zároveň turistické peklíčko so stánkami, rôznymi insitnými umelcami či núkačmi letákov s úžasnými zľavami. Tu si zároveň dávame otočku a vyberáme sa naspäť k autu. Nechcem povedať, že sme z toho vyžmýkali maximum, to by bolo naozaj smiešne tvrdenie, ale ak sa nechcem nechať pohltiť obchodmi so suvenírmi, tak fakt neviem čo by sa tu dalo ešte robiť. Na polemiky však nie je čas, zastávok je dnes na pláne ešte veľa, máme tvrdý harmonogram. Ale nie, to preháňam.

O nejakých 20 minút neskôr tak automatu vyplácame dohodnutých 15 dolárov a do navigácie volím ikonické observatórium Griffith. Cestou najprv jemne lízneme štvrť Hollywood Hills a onedlho už penetrujeme rovnomenný park, kde to síce na prvú vyzerá celkom bujne čo sa týka vegetácie, ale po pár sto metroch je to taká tá typická kalifornská vyprahnutá krajina. Dá sa povedať, že dostávam, presne to, čo očakávam. K samotnej budove sa dá, v ideálnom prípade, prísť autom klasicky po americky takmer až pred vchod. Lenže je sobota a rovnaký nápad malo ďalších niekoľko stoviek ľudí, tak nás pol míle od cieľa čaká závora a presmerovanie na spodné parkovisko. Teda parkovisko, sú to len nakreslené parkovacie miesta na kraji cesty za 10 dolárov na hodinu. Ale teda aspoň máme jasne ohraničené časové okno, za ktoré to chceme a máme stihnúť, lebo viac ako desiny to asi aj tak hodné nebude. Od autíčka je to hore necelý kilometer do mierneho kopca so sem tam výhľadmi, ktoré by mohli byť pekné, ale veľmi nie sú. Prečo? Odpoveď má jedného spoločného menovateľa, ktorým je teplo. Je sparno, čo vytvára nielen diskomfort pre nás, ale zároveň nepríjemný opar na mestom, z ktorého sú vidieť len siluety.

Napriek týmto pre mňa nepríjemným klimatickým podmienkam je hore ľudí toľko, ako keby sa tu rovno kotili. Námestíčko pred samotným observatóriom je zároveň tiež filmovou lokalitou, dokonca z Terminátora, avšak z toho prvého z roku 1984. Práve sem totiž Skynet poslal proti toku času Cyberdyne Systems Model 101 (aj keď v prvom filme sa používalo označenie T-800) a práve na tej istej vyhliadkovej plošine, na ktorej sa teraz turisti fotia sa v tomto filme odohrala prvá konfrontácia troch pankáčov a tohto stroja, ktorý tvorí “živá tkáň na kovové vnitřní kostře”.

Priznávam že teraz pri písaní tohto zápisu som mierne v pomykove, na Wikipedii sa totiž spomína, že vstup je od otvorenia observatória v roku 1935 bezplatný, v súlade so závetom svojho mecenáša Griffitha J. Griffitha. Realitou však je, že vnútri sa nachádza pokladňa, ktorá vstup oceňuje na ďalších 10 dolárov, takže buď som nečítal poriadne, alebo som bol vovedený do omylu. Na druhú stranu na tom až tak nezáleží, lebo sme sem neprišli obdivovať optiku, ale pozrieť si výhľad na mesto, zo strechy, čo je vďakabohu alebo teda vďakagriffithovi stále zdarma. Výhľad je presne taký, aký som čakal a aký bol jasný už od momentu zaparkovania – veľmi obmedzený.

To je vlastne trochu aj šťastie v nešťastí, lebo nás tu nič zbytočne nezdržiava a my tak neprešvihneme svoj hodinový parkovací tiket. Hádam okrem pre Miroslava bolestivého procesu stláčania spúšte môjho fotoaparátu tak, aby to aj malo nejaký kompozične vhodný a archívu hodný výsledok. Ja naozaj nemôžem zato, že je tvrdohlavý a proti svojej vôli musí fotku asi 10 kráť zopakovať, ale čo narobím, keď nepočúva dobre mienené rady.

Dole kopcom to ide našťastie príjemnejšie a pri aute sme expresne rýchlo. No ale čo by to bolo za návštevu LA, keby sme odignorovali legendárny nápis HOLLYWOOD? To sa o pár minút ukáže byť väčšia výzva, než akú som čakal. Celá štvrť Hollywoodland je pretkaná úzkymi kľukatými uličkami, ktoré sú doslova obsypané zákazovými značkami a prikázanými smermi. A do toho ešte rôzne informačné tabule, ktoré upozorňujú, že tadiaľto sa k Hollywood sign naozaj nejde. Zase nie je sa čomu čudovať, kto by chcel vyvaliť niekoľko mega za dom, okolo ktorého by mu denne chodili Romkovia s foťáčikmi.

Miest, odkiaľ sa dá nápis odfotiť je samozrejme niekoľko. Ja som si vyhliadol konkrétne toto a keďže táto ulica oplýva kompletným pokrytým Google Street View prepokladal som, že sa tam aj bude dať vojsť autom. Čo sa samozrejme nedá. Ale to by som bol vedel, keby som nebol doma lenivý a aj by som si na ten street view klikol. Na mieste nás tak čaká uzatvorená cesta a nula celá nula možností na parkovanie. Mirko písmená až tak vidieť nepotrebuje, tak sa obetuje a pokým sa ja vyberiem hore briežkom peši, on ide zatiaľ za kormantom kolečkovať, kým sa nevrátim. Našťastie netreba chodiť ďaleko, tých 200 metrov stačí rovno do zákruty, kde sa otvorí výhľad na tento ikonický nápis z roku 1923, ktorý v dobe svojho vzniku a ďalších 26 rokov niesol aj prídavok LAND.

Jednalo sa pritom len o dočasnú reklamnú stavbu lokálnej realitky, ktorá sa však stala takou obľúbenou, až sa stala trvalou. Niečo ako Eiffelova veža, alebo s pritiahnutím vlasov, oboch očí a uší starý Starý most v Bratislave. Ale to všetci vieme, že ten sa až do roku 2011 stal trvalým nie pre obľúbenosť, ale pre nevyhnutnosť a následnú neschopnosť najlepšieho spoločenského zriadenia vybudovať nový aj napriek tomu, že v havarijnom stave bol hádam už v 90tych rokoch. Ale to som zase odbočil niekam, kam som nechcel. Pôvodný nápis HOLLYWOOD vydržal až do roku 1978, kedy sa uskutočnila kompletná výmena za zbrusu nové oceľové písmená, na ktoré sa upierajú oči ľudí a šošovky fotoaparátov a kamier dodnes. Ja si spravím niekoľko fotiek vrátane zopár viac či menej podarených selfie a backtrackujem naspäť, kde takmer instantne naskočím do auta a Mira odnavigujem na legendárnu Mulholland Drive.

Okrem surrealistického neo-noir filmu od Davida Lyncha, ktorý som ako tínedžer nepochopil a hlavná predstaviteľka ma svojou spomalenosťou vytáčala do nepríčetnosti, je však toto hlavne ulica. A dlhá ulica. Dvadsaťjeden míľ (34 kilometrov) merajúca cesta plaziaca sa po úpätí východnej časti pohoria Santa Monica nesie meno po priekopníckom stavebnom inžinierovi Williamovi Mulhollandovi. Nachádzajú sa tu vraj jedny z najexkluzívnejších a najdrahších domov na svete, mimo iného tu býva napr. Jack Nicholson či Denzel Washington, v minulosti napríklad taký Marlon Brando. Zase nie je sa čomu čudovať, LA je stále blízko, výhľad je fajn, len si treba teda zvyknúť na tú miestnu vegetáciu, ktorá mne osobne nereže. Ale s dostatočným množstvom peňazí by som to prehliadol pokojne aj ja.

 

Poblíž tejto cesty mám v pláne jeden rýchly architektonický stop, nachádza sa tu totiž barák, ktorý bol kedysi označený ako “najmodernejší dom na svete”. Aspoň tak to bolo napísané v encyklopédii Britannica. Chemosphere, tak znie meno modernistickej stavby navrhnutej v 60tych rokoch, zlatom veku ľudstva, dobe farieb, Beatles a stále ešte optimizmu po skončení Druhej svetovej vojny. Žiaľ tento jednoposchodový osemuholník s obytnou plochou približne 200 metrov štvorcových máme možnosť obdivovať maximálne tak z ľudoprázdnej ulice. Celý dom stojí na jedinom, jeden a pol metra širokom a až 9 metrov vysokom betónovom stĺpe, ktorý architekt John Lautner videl ako jedinú možnosť, ako na tomto pozemku so sklonom až 45 stupňov postaviť obydlie. Ten si však kvôli bujnej vegetácii môžem maximálne tak predstaviť.

Mulholland drive si v celej jej dĺžke neprejdeme. Jednak by to nemalo úplne význam a tiež mi tu na mape svietia ďalšie dôležité zastávky, ktoré nemôžeme vynechať. Pred jej definitívnym opustením si však ešte dáme krátku zastávku na Mulholland Scenic Overlook, kde nám robí spoločnosť štvorica turistov z Ázie. Výhľad to je pekný, ale zase nie dychberúci, tých 5 minút je akurát tak dosť. Aspoň teda Mirka cvaknem v kabriolete, aby mal na čo spomínať, keď sa vráti domov k svojej pomaly 15 ročnej vrtuľke (tým myslím jeho 320d, nie nejakú nezletilú priateľku).

So stiahnutou strechou a vetrom v zbytkoch našich vlasov sa povozíme ešte približne 8 míľ, kedy nám do lona spadne opäť legendárna Interstate 405, do ktorej hutnej premávky sa svižne integrujeme. Namierené máme na sever k ďalšej filmovej lokalite z No.1 filmu môjho detstva, ktorá sa nachádza na križovatke Plummer Street a Hayvenhurst Avenue v štvrti North Hills.

Auto necháme odpočívať na kraji cesty, tak ako je tu zvykom a pešibusom sa prejdeme na okraj odvodňovacieho kanála s výhľadom na nenápadný mostík, ktorý je znalcom určite povedomý. Je to presne ten most, kde sa odohral skok ťahača Freightliner FLA 9664, model 1984 z križovatky dole do kanála, kde zmätený John Connor dúfal, že sa mu podarilo striasť nekompromisného T1000. Vo filme visiace zámky na bráne z pletiva Arnold odstreľoval priamo z motorky, ja si ich tak maximálne môžem odfotiť. Reálne tu vlastne nie je čo robiť a pre väčšinu ľudí by jazda sem bola absolútna strata času, ale tak je to integrálna súčasť môjho aj Miroslavovho detstva a pohľad na túto inžiniersku stavbu je tak zadosťučinením tým malým chlapcom, ktorí stále žijú v nás.

Z pohľadu na železobetón upriamim pohľad na displej mobilu, ktorý hlási čas na obed. Aspoň raz si chceme v Amerike dopriať aj pokrm v tej najklasickejšej reštaurácii, tak otváram mapu a po rýchlom zvážení možností vyberám pobočku známeho reťazca Chilli’s o 5 blokov na západ. O pár minút neskôr už kráčame od auta po vyprahnutom parkingu do klimatizovanej a celkom slušne zatemnenej reštiky, kde to srší životom. Neviem prečo, ale toľko zákazníkov, že si pomaly nie je kam sadnúť a hlavne taký prebytok personálu som nečakal. Z rozsiahleho menu sa nakoniec obaja zhodneme na Fajitas a to aj napriek tomu, že ja nie som veľký fanúšik mexickej kuchyne. Ešte že mi dali na výber z akej múky chcem tortilu a tú kukuričnú som mohol hneď odmietnuť.

Aby som to uviedol na pravú mieru, Fajita nie je čistokrvné mexické jedlo, ale skôr výsledok Tex-Mex kuchyne, čo je zas výsledok texasko-mexickej kohabitácie. Čo povedať k samotnému jedlu? Je prekvapivo naozaj dobré a porcia je riadna, oveľa väčšia ako sa na prvý pohľad zdá a nehanbím sa priznať, že toto jedlo som dojesť nezvládol. Čo je mi však vyslovene nepríjemné, je konštantné vyrušovanie pri jedení prichádzajúcou čašníčkou, ktorá sa pýta, či je všetko ok. Ja chápem kultúrne rozdiely, chápem aj to, že tu sa zarába hlavne na sprepitnom, ale osobne mi vyslovene vadí, ak ma stále niekto otravuje. A nebudem ďaleko od pravdy keď poviem, že na toto by som si asi naozaj nikdy zvyknúť nedokázal.

Účet je o trochu smutnejších 58 dolárov + sprepitné, čo Miroslav počas mojej neprítomnosti zaokrúhlil na 70. Ozval sa totiž ten hot dog z rána. A našťastie teda tu, s hajzlíkom poblízku a nie niekde na ceste, kde na okolí nič okrem tých churavých kríčkov nie je. To by bolo. Prejedení sa odkotúľame späť do auta a vyrážame vstříc ďalšej filmovej lokalite – Terminátor 2 nás stále neopúšťa. Iba o necelé 4 míle na juhozápad sa nachádza nenápadná adresa 19828 Valerio Street. Práve tu sa v skutočnom svete nachádza dom, v ktorého garáži na plátne malý John, spolu s hrdzavým mulletom na hlave jeho kamaráta túroval motorku a odvrával náhradnej matke. Pred baráčikom, ktorý sa za tých 25 rokov zmenil naozaj len minimálne si struhnem fotečku a po nej tak spokojne konečne môžeme zaujať smer Tichý oceán.

Aspoň teda ja som spokojný, ale súčasne mierne sklamaný z Miroslava, že mu táto lokalita ani len nestála zato, aby vystúpil z auta. Tento pocit potrebujem zahnať pivečkom, tak si dáme ešte rýchly pitstop pri tom najtradičnejšom Liquor markete, aký som doteraz poznal iba z filmov, kde za pultom stojí starý Mexičan a na stropoch sú všade zrkadlá, aby bolo pekne vidieť, či niekto nekradne.

Zároveň sa mi tu stane jedna milá a jedna smiešna príhoda. Súčasne. Už sa mi naozaj dlho, veľmi dlho nestalo, aby sa ma niekto pýtal pri predaji alkoholu na vek, ale teda tu sa mi to stalo a dostal som otázku, či už som mal 21. Mojou odpoveďou bolo sňatie šiltovky a pohľad na moju plešinu predavača nielen presvedčil, ale dobre sme sa na tom obaja zasmiali. S pivinkom v ruke sa vraciam na sedadlo spolujazdca a napriek zákazu čo i len prevážať otvorené alkoholické nápoje v aute ho nielenže otvorím, ale ešte aj popíjam. Taký rebel som ja. Pred Thousand Oaks točíme doľava a medzi nami a Pacifikom tak stojí už len pohorie, ktoré spoza čelného skla vyzerá, ako to povedať slušne… no celkom nezáživne. Viem, že som to tu už spomínal, ale mne táto verzia prírody jednoducho nesedí. Ale s tým ja nič nespravím, tak si len znova radšej odpijem. Zo zahľadenia sa do diaľav, kedy môj mozog uteká k zamysleniam sa nad kríkmi a vedomím odmietaním miestnej flóry ma vytrhne pohľad na stovky amerických vlajok, ktoré sa trepocú vo vetre a vzdávajú tak hold obetiam 9/11. Po pár fotkách a minútach ticha sa plynule napájame na Pacific Coast Highway, ku ktorej sa ešte dostanem. Prioritu má teraz to, že sa oficiálne nachádzame v Malibu.

Toto plážové mestečko som doteraz poznal buď len z obrazovky alebo z poličky v bare. Kokosové alkoholické nápoje nikdy neboli mojou prvou voľbou, ale keď sa nad tým teraz tak zamýšľam, asi som fakt najprv toto meno po prvý raz uvidel na tej legendárnej bielej fľaške dakde v ranných 90tych rokoch. Vtedy to bola pre mňa stelesnená predstava ďalekej exotiky, ktorú som raz dúfal, že aj ochutnám. Keď budem veľký. Keď som potom už veľký naozaj bol trochu ma to sklamalo a odvtedy už to bude hádam aj dobrých 20 rokov. Musím tomu niekedy dať šancu. No, ale teda aby som neskĺzaval zase hlboko do spomienok, vrátim sa do súčasnej reality. Malibu je mesto, prímorské mesto, so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená kilometre pláží, mnoho honosných domov s výhľadom na oceán a naozaj hustou premávkou.

Pre milovníkov seriálu Dva a pol chlapa, je to práve tu, v tomto momente od nás takých necelých 300 metrov vzdušnou čiarou, kde sa Charlieho seriálový dom na pláži akože v skutočnosti nachádza. Teda, ten letecký záber pri prestrihoch ukazuje presne na to miesto. Dom samozrejme v skutočnosti neexistuje, sú to len kulisy v štúdiu a ani na to miesto sa nedostaneme, lebo sa nachádza v gated community. Socky tu nechcú. Ani také, čo sa v požičanom bumeri tvária, že nimi nie sú. Tu prekuknú každého a to veľmi jednoducho napríklad tým, že zaparkovať tu niekde zadarmo, je bez riskovania pokuty absolútne nemožné. Parking sa platí všade, na väčšine parkovísk je to tak 15 dolárov za vjazd a keď konečne nájdeme parking takmer pred bránami miestneho móla, kde sa toto všetko dá vyriešiť aplikáciou, je to zas tak užívateľsky nedotiahnutý proces, že jednoducho kapitulujeme. Mira sa mi podarí zlomiť aspoň na kompromis, ktorý som dnes už raz použil, ja sa idem trochu prejsť s foťákom, nech mám aspoň nejaké spomienky v podobe jednotiek a núl a ty sa zatiaľ choď povoziť a potom ma vyzdvihneš. S desiatimi až pätnástimi minútami neočakávane nadobnudnutej slobody treba narábať rozhodne a bez zbytočného vajatania. Stačí mi to tak na krátky, ale o to intenzívnejší pohľad na miestne mólo, ktorého stĺpy tu oceán obmýva už od roku 1905. Turisticky veľmi vyťažené miesto, tak sa radšej presúvam pár desiatok metrov ďalej, zapozerať sa na bezstarostný život ľudí nachádzajúcich sa na Surfrider Beach. Plážový typ nie som a keby som bol, toto by asi aj tak nebol ten typ pláže, ktorý by mi vyhovoval. Väčšina aj tak sedí alebo leží na piesku, niekto cvičí ale kúpe sa málokto. To už ale mojim pozorovaniam zvoní umieračik a za križovatkou tak opäť naskakujem do mašiny.

Čas nebezpečne pokročil, sú štyri poobede a aj keď na programe dnešného dňa toho veľa nie je, je ten správny moment namieriť si to späť do mesta. California State Route 1 je cesta dlhá skoro 656 míľ, náš však v tejto chvíli bude zaujímať iba jej malý výsek z Malibu do LA, na ktorého okraj je to necelých 10 míľ. Keby ste ešte takto pred rokom išli úplne identicky, ako ideme teraz my, oceán by prakticky väčšinu času nebol vôbec vidieť. Medzi vami v aute na ceste a hlboko modro sfarbenou vodou by vám totiž vo výhľade bránili stovky domov, ktorými bol tento úzky kus zeme posiaty. Všetko sa to zmenilo v januári tohto roka, keď túto oblasť zasiahli ničivé požiare, ktorých plamene sa nepodarilo skrotiť dlhých 24 dní. Aby som bol technicky a historicky presný, nebol to jeden súvislý požiar, ale séria 14 požiarov, ktoré vznikli z dôvodu kombinácie dlhotrvajúceho sucha, silné nárazových vetrov (Santa Ana) a nízkej vlhkosti. Následky, ktoré pripravili o život vraj až 440 ľudí, ďalších viac ako 200 000 prinútili k evakuácii a zničili viac ako 18 000 domov a stavieb je vidieť dodnes. Jazda popri pobreží je scénická a mohla by byť aj príjemná, až kým človek nepreostrí zrak z diaľav oceánu na to, čo má rovno pod nosom. Absencia domov nie je úplne zjavná, až kým sa nezameriam na pozostatky kovových alebo betónových pilót, ktoré tu zostali trčať zo zeme ako nemí svedkovia toho, že kedysi tu stáli obydlia. Druhým poznávacím znakom sú murované ploty, ktoré tento živel prežili takmer bez ujmy a tým tretím, absolútne najvýpovednejším, obhorené vraky áut. Nezostalo ich tu už veľa a dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky. Rovnako ako murovaných domov, ktoré sa nevaporizovali do ovzdušia.

Horšie je, že ani pohľad do diaľav mi optimizmus neprináša, skôr naopak. Nad mestom sa vznáša nejaký divný mrak oparu a začínam sa obávať toho, že ten vysnívaný západ slnka, tú pestrofarebnú hudbu oblohy, ten žltooronžovoružovofialovočervený gradient možno neuvidím. A to je nepríjemná predstava. Ale nechcem predbiehať.

Späť v ruchu veľkomesta sme o pár minút a slnko sa naozaj skrýva za nepriechodnou hranicou šedi. To má od ideálu ďaleko, nádej však zomiera posledná a času do západu máme ešte relatívne dosť. Tu chcem zároveň dodať, že verím, že do Los Angeles sa ešte niekedy vrátim a už pri plánovaní toho čo chcem vidieť som si hovoril, že fyzicky nie je možné stihnúť všetko, kompromisy boli nevyhnutné. Čiže zbytočne mi bude niekto hovoriť alebo si pri čítaní týchto riadkov myslieť, prečo som išiel tam a nešiel tam, že toto je blbosť a hento oveľa lepšie a že to vlastne robím celé zle. A nech.

To, čo máme teraz doslova po ruke je ďalšia asi aj dosť turistická oblasť a lokácia z GTA V, kde som sa vždy rád zastavil – historická štvrť Venice Canal. Parkovanie prirodzene ani v tejto štvrti nie je žiadna charita, ale púšťať dolára všade, kde zastavíme sa ani jednému z nás nechce. Tak to jednoducho odparkujeme na ulicu a budeme veriť, že práve teraz žiadna kontrola nepríde. O dve uličky ďalej sa už pred nami otvorí výhľad na prvý zo systému umelo vytvorených mokraďových kanálov. Myšlienka vytvoriť “Benátky Ameriky” skrsla v hlave developera Abbota Kunneyho niekedy pred rokom 1905 (pretože vtedy ich už dokončili) a či sa mu to podarilo? No, úprimne mi to Benátky teda nepripomína a to ich mám v pamäti celkom čerstvé. Je tu totiž až príliš veľa zelene a je to málo otrieskané a chýba tomu patina. Tiež by tomu svedčalo o niečo krajšie počasie.

Tým to tu nechcem haniť alebo priam hejtovať. Práve naopak. Vyzerá to tu dobre, dokonca veľmi dobre, len mi to nepripomína Taliansko, ale skôr Holandsko s palmami. Na prechádzku si navyše netreba alokovať žiaden prehnaný čas, oblasť je celkom kompaktná, čítajúca cca 200 x 200 metrov. S prenesením čísel do reality má však veľa ľudí problém a lepšie fungujú prirovnania. Štandardný futbalový trávnik má na dĺžku 105 metrov, čiže je to tu veľké cca ako dve ihriská za sebou. Keby niekoho zaujímalo na koľko tu príde taký baráčik priamo pri vode, tak treba tak od jeden a pol milióna vyššie. A netreba zabúdať na daň z nehnuteľnosti, v tejto oblasti vo výške 1,17 % až 1,22 % z hodnoty. Platí sa každý rok.

Týmto sme z pomyselného zoznamu dnešného dňa odškrtli predposlednú zastávku a zostáva už len to jediné, stráviť ten pomyselný magický moment kedy sa z dňa stane noc na Santa Monica Beach. Plán je pomerne priamy a smiešne jednoduchý – odvezieme sa na hotel, kde odparkujeme auto, Uberom sa odvezieme na pláž a tu za posledných hrejivých lúčov slnka sadneme dakde na piesok a s pivečkami z obchodu budeme pozerať tie neskutočné farby na nebi, jednoducho to, čoho tu ľudia bývajú svedkom pomerne často.

Osud sa však s nami vôbec nemazná a celý plán sa rozsype po vystúpení z taxíka. Slnko nikde, obloha oceľovo šedá, dvíha sa vietor a ja po celom tom dopotenom dni po prvýkrát cítim chlad. A ešte aj niečo ďalšie – sklamanie. Na väčšinu situácii, ktoré by sa mohli stať ale nestanú sa, si poviem že treba mať šťastie. V tomto prípade však skôr treba mať smolu a tú my práve teraz máme. Zase tiež to neznamená, že sa otočím na päte a s plačom sa rozbehnem naspäť do hotela, kde budem nahnevaný na celý svet zvyšok večera popíjať pivo. Už nemám 5 rokov. Teda nie že by som vtedy nahnevaný pil pivo, maximálne tak kakauko, ale chápate, čo myslím. Na tejto pláži nájdete takmer všetko, nechýba tu nič, čo by som čakal od pravej americkej pláže – vysoké palmy, kopa obchodíkov a barov, zmäska všetkých možných ľudí od bezdomovcov, cez turistov až po namakaných jedincov predvádzajúcich svoje telesné schránky všetkým naokolo. Dominantou je však určite široká piesočnatá pláž s plavčíckymi búdkami, ktoré mi ako decku servíroval každý týždeň Baywatch.

Pláž je dlhá, meria vyše 5 kilometrov a my si prejdeme približne tretinu z nej až do jej samotného srdca, ktorým je bez akýchkoľvek pochýb rovnomenné mólo. Santa Monica mala v minulosti niekoľko mól a to súčasné sa skladá z dvoch susediacich, ktoré malo dlho predlho samostatných majiteľov. Dlhé, úzke mestské mólo bolo otvorené 9. septembra 1909 z prozaického dôvodu – potrebovali vyústiť kanalizačné potrubia za príbojovú vlnu, aby sa splašky nevracali späť na pláž, ale pekne ich absorboval oceán. Krátke a široké susediace mólo Pleasure Pier bolo potom postavené v roku 1916 ako zábavný park.

Hlavné atrakcie v tej dobe čítali budovu Santa Monica Looff Hippodrome (v ktorej sa dnes nachádza kolotoč a je zapísaná v Národnom registri historických miest), drevenú horskú dráhu Blue Streak Racer (ktorá bola zakúpená od zaniknutého zábavného parku Wonderland v San Diegu) a rôzne ďalšie. Zábavný park je tu dodnes. Volá sa Pacific Park a je to jediný zábavný park nachádzajúci sa priamo na západnom pobreží Spojených štátov na móle a jediný park v Los Angeles so vstupným zdarma. V Pacific Parku sa nachádza celkovo trinásť atrakcií vrátane prvého a jediného ruského kolesa na svete poháňaného solárnou energiou a čo je dôležitejšie (ako pre koho), objavil sa vo viac ako 500 filmoch a televíznych seriáloch a samozrejme aj v GTA V.

Miesto je to obľúbené, čoho jasným dôkazom sú davy ľudí medzi ktorými sa predierame, aj keď si dovolím tvrdiť, že 95% z nich nebudú miestni. A tých 5% sú rybári. Na kolotočoch sa nepovozím, väčšinu osadenstva tvoria deti a taktiež sa mi nato nechce púšťať peniaze. Ešte, že sa mám na čo vyhovoriť. Kde by som eventuálne peniaze pustil je festival thajského jedla na začiatku móla, ale po pohľade na ceny som od tohto nápadu veľmi rýchlo opustil. S trpkým sklamaním v srdciach sa tak pomaly začíname sťahovať späť, odkiaľ sme prišli.

Ani teda vlastne neviem kedy, ale zrazu sa aspoň na krátke okno tesne nad horizontom zjaví aspoň malý farebný pásik. Nebesá sa mi aspoň týmto spôsobom snažia trochu ospravedlniť a ja to prijímam. Pešibusom sa prejdeme naspäť tam, kde sme pred hodinou a pol vystúpili a volám nám odvoz späť na hotel.

O pár minút neskôr nás extrahuje Ilona v preddôchodkovom veku, s ktorou sa dáme do reči. Meno prezrádza veľa a tip na maďarskú imigrantku bol zásah do čierneho. Postupne z nej vypadne, že sa živí ako realitná agentka a rovnako ako ja, žije v minulosti. Cnie sa jej hlavne za 90tými rokmi, kedy bolo podľa jej slov všetko jednoduchšie, optimistickejšie a celkovo lepšie. Peňazí bolo dostatok na dôstojný život, z čoho však dnes zostal len tieň. Nožnice sa čoraz viac otvárajú a stredná trieda v LA pomaly, ale iste mizne. Nájmy vystrelili natoľko, že ľudia musia konsolidovať a začať bývať spolu a štandard života, na ktorý boli zvyknutí už vlastne žije len v ich spomienkach. To, že po večeroch taxikárči pre Uber je toho živým dôkazom. Podľa jej slov dnes v LA pre dôstojný život potrebuješ mesačne zarobiť aspoň 20 tisíc, inak je to trápenka. Čo je na tomto všetkom pravda neviem a odhadovať si to netrúfam, len tlmočím, čo nám bolo povedané. My sa tento spomienkový optimizmus hraničiaci s negativizmom rozhodneme spláchnuť zopár pivečkami, tak ešte skočíme do 7 Eleven. Zvyšok večera už len oddychujeme na izbe, zas netreba to hneď prvý deň preháňať.