Slavutyč & Kyjev 2019

Deň 3 – ležérna nedeľa v Kyjeve

15.9.2019

Dnes už len velmi easy peasy program. O pol desiatej sa vyberám na letisko. Cestou dotankujem plnú a presne o desiatej už parkujem pred terminálom. Igor skontroluje auto a hneď na mieste odblokováva depozit. Tak to má byť. Spred letiska beriem bolt späť na izbu. Sprcha, pobaliť sa a pred hotelom dorazím zvyšok koňačiku.

Metrom sa odveziem na Námestie Lva Tolstého (Площа Льва Толстого) a pokračujem do parku Tarasa Ševčenka (Парк імені Тараса Шевченка), kde práve začína pochod proti týraniu zvierat. Spolu s davom sa prejdem popri Zlatých vrátach (Золоті ворота) k nenápadnemu pamätníku hlavného hrdinu z krátkometrážneho sovietskeho filmu “Ježko v tme”, ktorý bol v roku 2003 na filmovom festivale v Tokiu ohodnotený ako najlepší animovaný film všetkých čias. Prišiel som akurát včas, o 3 minúty neskôr tu autobus vyklopil 30 turistov so sprievodcom.

Po Reitarskej, kde sa práve natáča reklama sa presúvam naobedovať sa. Pokračujem v ázijskej jazde a o pár minút už objednávma Pho v Pho.Kyiv. Po tejto polievkovej vzpruhe pokračujem ku krajinnej aleji (Пейзажна Алея), kde by sa mali nachádzať rôzne obskúrne detské preliezky. Blbé je to, že v mape je to lokalizované na dvoch rôznych miestach a ja som sa vybral na to nesprávne. Tak nabudúce. Aspoň som sa dostal na taký malý kopec, odkiaľ je celkom fajn výhľad na mesto.

Horšie je to s cestou dole. Naspäť tou istou trasou odmietam, tak sa vrhám na vyšliapaný chodníček v lesíku. Strmým svahom, kedy musím brzdiť chytaním sa stromov po ceste sa úspešne prepracujem na strechu garáží. Odtiaľ už iba na vagabunda preleziem plot a po pár metroch som na hipsterskej Andrijivkskej. Posledné drahocenné minúty sa rozhodnem opäť stráviť v Naprosecco Oyster & Co, pri pohári prosečka a slávkach. Pri pokladni zažijem Déjà vu, som tu tretí krát v priebehu 4 mesiacov a zakaždým je v pokladni to isté dievča, s rovnakým účesom a výrazom v tvári. Pred odchodom na letisko ešte skočím spraviť malú tržbu Porošenkovy a zakúpiť môj obľúbený čerešňový tidbit. Keď už som tu, tak nakuknem aj dovnútra tržnice ale to už je najvyšší čas zavolať Uber.

Vodička bohužiaľ slepo verí navigácii a namiesto, aby to zobrala cez úplne voľnú pobrežnú štvorprúdovku, to stočí do mesta cez štvrť Lipki, ktorá je kratšia asi tak o 500 metrov ale v zápche tam stratíme dobrých 15 minút. Ešte mi povie, že taká je doprava v Kyjeve. No áno, keď sa nevieš pozrieť na mapu, ktorú trasu máš voľnú. V duchu sa zopakujem asi všetky nadávky, ktorá poznám a pri vystupovaní pred hotelom sa musím veľmi premáhať, aby som poďakoval za jazdu. A to som ju pôvodne chcel prehovoriť, nech ma počká kým vyzdvihnem batožinu a hodí na Boryspil. Na letisku sa pred odletom ešte posilním spomínaným tidbitom, sosiskou a kávou a spokojne sa vyberiem na kontrolu.

Tu je ale toľko ľudí, že začínam pochybovať, či vôbec stihnem let. A to som ešte netušil aký rad ma čaká na pasovke. Suma sumárum som tu stratil takmer hodinu času. Po pasovke len expresný nákup v dutyfree a zrýchlená chôdza na gejt 15, kde už zvolávajú pasažierov. K lietadlo premiérovo s ostatnými opozdilcami Sprinterom a s 20 minútovým meškaním sa vznášame do vzduchu.

Nekonečný let sa mi podarí prežiť aj obúchaním posledných hrivien na palube a vo Viedni opäť raz ďakujem vynálezcovi pasových automatov. Už jeden takýto automat na bratislavskom letisku by zvýšil tamojší komfort cestovania do druhej dimenzie. Ale keď si tam nevedia ani poradiť s vybavovaním iba EU pasov pri EU okienku, tak je takéto snívanie zbytočné. Komu niet rady, tomu niet pomoci.