Krasnojarsk 2019

Deň 3 – Krasnojarsk

15.2.2019

Na medzinárodnom letisku Yemelyanovo (Емельяново) pristávame po 4 a pol hodinovom lete o 7:40 lokálneho času. Vonkajšia teplota je -21 stupňov a pomaly začína svitať. Pri počasí mám ale zase raz štastie. Posledné dva týždne sa denná teplota točila okolo -30, ale posledné dni nastalo výrazné oteplenie a predpoveď na poobedie je len nejakých -5. Autobus nás od lietadla odvezie na bratislavský spôsob 100 metrov k terminálu, ktorý je celý osadený trojjazyčnými tabuľami. Popri angličtine aj čínsky.

Bagáž si síce dáva na čas, ale aspoň ruksak dorazil bez poškodenia. Rád by som vybral nejakú hotovosť, ale som buď slepý alebo tu bankomat vôbec nie je, teda aspoň na prízemí. Zas tak akútne teraz vyberať nepotrebujem, aby som tu tu preliezal celé. Volám Uber a po chvíli prichádza Denis v typickom ruskom námorníckom tričku a s výzorom mladého veterána z Donbasu. Usadím sa vzadu, nech nemusím šaškovať s ruksakom a onedlho už Lada Priora uháňa po zmrznutej diaľnici do 40 kilometrov vzdialeného Krasnojarsku.

Ubytko som si zajednal v apartmáne v centre. Hlavne ma teda presvedčil možný checkin už od 7:00 o čom sa sa uistil aj v komentároch k hodnoteniam a pre istotu som si to nechal potvrdiť aj od domáceho týždeň pred príchodom. Z auta mu teda napíšem na Whatsapp, že som práve nasadol do taxíka a tak o hodinu cca by som sa rád ubytoval. Ale nič, online nie je, správa neprečítaná. Tak skúšam volať, nikto neberie. Po cca 50 minútach, ako už sme takmer pri ubytku zavolá, že on tam má hostí a skôr ako o jedenástej to voľné nebude. Tak sa ho pýtam, že načo mi to teda potvrdzoval a on mi odpovie, že aj v hoteloch je normálne, že check out je o 11-12. Vravím mu, v poriadku, má pravdu, ale načo mi potom potvrdzoval checkin o deviatej. Že sorry. Denis ma vykladá pod barákom a ja rozmýšľam, kde zabijem čas. Teplota medzitým vystúpila na príjemnejších -11. Pár metrov od bytovky, v ktorej sa nachádza môj apartmán je kaviareň Štolle (Штолле), ale otvárajú až o deviatej. Zvyšných 5 minút teda zabijem návštevou lekárne, kde si kúpim servítky do zásoby.

V kaviarni som prvý zákazník, ešte ani čerstvé pečivo nestihli doviezť. U sympatickej predavačky teda objednávam jedno americano, colu a syrový a jablkový koláč. O doručenie objednávky na stôl sa zase stará mladý tínedžer s ázijskymi črtami. Napchám sa koláčmi a zašívam sa na internetoch, až pokým ma o pol jedenástej vyruší telefonát, že o 20 minút sa naozaj budem môcť ubytovať. Vidina sprchy už začína naberať reálne kontúry. V malých potravinách ešte kúpim vodu, colu ku koňaku a pred vchodom sa stretávam s Nikolajom. Zavedie ma do bytu č.39 na treťom podlaží, poukazuje čo kde je, vyplatím ho a dohodneme sa, že o odovzdaní kľúčov si zavoláme zajtra večer. Byt vyzerá by nedávno zrekonštruovaný. Síce vybavený najlacnejším nábytkom, ale aspoň novým. Vtipne ale pôsobí najmä kúpeľňa bez umývadla.

Konečne si zložím veci, dám sprchu a kým sa vytrepem do ulíc je už jedna. Výhodou Krasnojarksu je to, že tu nie je nejak veľa highlightov, tak ma tento neskorý vstup do víru ulíc nemusí až tak mrzieť. V prvom rade potrebujem vybrať peniaze, lebo po vyplatení mi ostalo tak na pohár vody. Hneď za rohom je Sberbank, ale bankomat ma pošle do preč. Obídem si teda celý blok len nato, aby som zistil že funkčný bankomat mám priamo pod oknami. Vyzerá to, že všetko potrebné už mám. Akurát, že koňak som zabudol na izbe. Naobliekanému sa mi zas trepať sa naspäť nechce, tak zavítam do najbližších potravín a kúpim nový. Spred obchodu zavolám Uber a onedlho už vystupujem kúsok nižšie od kaplnky Pareskeva Pjatnica (Часовня Параскевы Пятницы), ktorá sa nachádza spolu s priehradou kam sa chystám zajtra na 10 rubľovej bankovke.

Prejdem okolo mladomanželov, ktorí sa fotia pri predĺženej verzii imperialistického amerického auta a prichádzam na parádnu vyhliadku na centrum mesta. Na samom konci cesty stojí už spomínaná kaplnka kompaktných rozmerov, v ktorej útrobách si môžete za poplatok zapáliť sviečky a kúpiť magnetky. Dokonca sú tu osadené aj nové lavičky, ktoré mi ideálne poslúžia na porobenie zopár fotiek do rodinného albumu. Nasleduje fotoseansa s koňakom v jednej ruke a mobilom s ktorým ovládam foťák v druhej. Vplyvom chladu ale čoskoro začne stav baterky kriticky klesať a keď sa dostane na 13%, je čas to zabaliť a vložiť mobil zohrievať do vnútorného vrecka.

Zaujímavú polohu na kopci tu má škola. Vďaka nej to od mesta nemusím obchádzať po ceste, ale využijem schody, ktoré sú pre žiakov vybudované priamo na kopci. Zídem dole, prebehnem rušnú cestu a popri starých rodinných domov sa vyberám smer Jenisej. Míňam štadión miestneho Lokomotivu, zopár ošuntelých bytoviek a onedlho už prichádzam na veľkú križovatku v centre mesta.

Hlavné námestie je hneď za ňou, stojí na ňom typicky masívny hotel Krasnojarsk a budova divadla opery a baletu. Okrem toho tu ešte stále stojí stromček. Našťastie novoročný, nie Viktor. K tomu zopár sôch a parádne dráhy na spúšťanie sa. Všetko čisto z ľadu.

Trochu sa tu pomotám a prejdem cez cestu dole ku komunálnemu mostu a k jednej z najvodnatejších ruských riek. Prejdem sa po nábreží, pod mostom popijem trochu koňaku a pomaly sa rozhodnem stočiť to smerom späť na apartmán. Po 4 hodinách vonku dobre padne krátky odpočinok.

Keďže som mal však len výdatné raňajky a žiadny obed (a telo je posunom času, ktorý tu je +6 hod už samo o sebe dosť pomýlené), začína sa ozývať hlad. Pozerám teda čo je na blízku a do oka mi padne Ramen, ten som veru dlho nemal. Dám sa dokopy a onedlho už brázdim vysvietené večerné ulice. Po príchode na miesto určenia mi buď koňak zatemnil mozog, alebo som jednoducho slepý, ale podľa google lokácie Saitama Ramen vo dvore nedokážem nájsť. Vyjdem teda na hlavnú ulicu Mira a tu sa mi hneď pred očami zjaví japonské “kafe” Yoshi, tak je rozhodnuté. Naobjednávam polievku a zbytočne aj sushi, ktoré potom nasilu dotláčam a prekladám čajom.

Vygúľam sa na ulicu a napadne mi, že by bolo vhodné to jedlo nejak spáliť. Vyhliadka vlastne nie je ďaleko a večerný pohľad musí stáť zato. Onedlho tak už míňam štvrť s rodinnými domami šliapem do schodov. Cestou dole sa ich teda zdalo menej. Odmenou je však naozaj parádny výhľad a ďakujem tomu, kto tu dal namontovať tie lavičky, lebo inak by to bolo len s jednou tragicky zašumenou fotkou. Ešte jeden cvak nasvietenej kaplnky a už aj štartujem Uber, tretí krát sa mi rovnakú cestu už absolvovať nechce.

Ani na neho nemusím čakať, zoberie to rovno vodič, ktorý je na parkovisku pár metrov odo mňa. Deluxe. Na izbe dám sprchu a o desiatej zalahnem spať, predsalen na nohách som už 24 hodín v kuse s výnimkou tragického (ne)spánku v lietadle.