10.10.2016
Vstávame o siedmej a vonku prší. Ešteže dnes z Tokia odchádzame. Pobalíme si veci a o ôsmej sa nám darí odubytovať sa. V automate na recepcii si kupujeme dve kávy a ideme sa schovať pred hotel pod strechu a pozrieť sa, či sa dážď už trochu ukľudnil. Neukľudnil, prší ešte viac. Vypijeme kávu a náš dáždnik si predsalen užije svojich 5 minút slávy, kým prejdeme na zastávku autobusu. Bus nás vyhodí rovno pred stanicou Minami-senju.
Chceli by sme stihnuť šinkanzen Hikari, ktorý ide o 9:03, tak sa netreba loudať. Preto aj nastupujeme na prvý vlak smerom na Tokyo station a ani si nevšimneme, že nejde priamo. Na Ueno končí, tak musíme vystúpiť a nájsť ďalší, ktorým budeme pokračovať. Stále máme čas a vyzerá to celkom nádejne. Totiž ten vlak, ktorý ide o 9:03 ide priamo do Kobe, na stanicu Shin-Kobe, kde sa chceme ísť vyviezť nad mesto lanovkou. 9:33 ide ďalší, ale treba prestúpiť v Osake a do Kobe by sme tak prišli cca o hodinu neskôr. No ale nepredbiehajme.
Nájdeme správnu koľaj, vlak onedlho prichádza a o pár minút sme opäť na rušnej Tokyo station. Nie sme si istí, ako to je presne s rezervovaním miest vo vlakoch, tak sa pre istotu idem spýtať do kancelárie železníc, že nech nám teda niečo rezervujú. Tu si najprv vystojím radu, len preto, aby mi pracovník povedal, že netreba. No tak netreba, ale vlak nám práve ušiel. Jediné pozitívum je, že túto pol hodinu môžeme využiť na raňajky. Janka ma čaká na lavičke a ja zatiaľ idem do “food courtu” niečo kúpiť. Tu narazím okrem x iných vecí aj na tú ryžu zo včera. Majú tri druhy, jeden teda vyberiem a aby som Janke pripomenul trochu domova, vo vedľajšom obchode kúpim ešte dva sendviče. Ryža je s malými rybami, ktoré nevinne pozerajú priamo z jedla. Janka s tým ma trochu problém, ale mne to chutí.
Najeme sa a ideme nájsť správne nástupište nášho vlaku. Koľaj 16 nie je ďaleko od miesta, kde sme sedeli. Nastupujeme do predposledného vozňa, ktorý má označenie reserved, ale takmer nikto tu nie, tak si sadneme. V šinkanzene to vyzerá ako v lietadle, len s tým rozdielom, že priestor na nohy je naozaj kráľovský.
Na ďalšej zastávke zopár ľudí pristúpi, ale stále to vyzerá nádejne. No a na ďalšej nás už z miesta “vyhodia” japonci s miestenkami. Ideme teda cez celý vlak až do štvrtého vozňa, ktorý je už bez rezervácie (prvé 3, resp. prvých 5 býva bez rezervácie, záleží od vlaku) a kde sa nám podarí nájsť dve voľné miesta. Do 500 kilometrov vzdialenej Osaky prichádzame o necelé 3 hodiny.
Tu si chceme nechať ruksaky v úschovni a chytiť ďalší vlak do Kobe. Znie to ako jednoduchý plán, ale to by nemohli byť všetky skrinky obsadené. Hurá, konečne sa nám podarí jednu nájsť, aj sa nám tam nejakým spôsobom podarí narvať ruksaky a keď ideme platiť zistíme, že tieto skrinky sú len pre držiteľov nejakej špeciálnej karty. Lovely. Tak zas všetko von a hľadať ďalšiu. A práve ako míňame skrinky, ktoré sú na mince, tak si odtiaľ jedna japonka vyťahuje veci. Teraz nastala tá chvíľa, kedy som mohol konečne zúžitkovať všetky tie skúsenosti s tetrisom z detstva. Jediné čo sa tam nezmestí je dáždnik.
S pocitom neuveriteľnej ľahkosti nastupujeme na šinkanzen Sakura, ktorý nás o 13 minút vyhadzuje na stanici Shin-Kobe, severne od mesta. Celé tieto skrinkové eskapády sa nemuseli vôbec realizovať, keby sme išli s ruksakmi až sem, tu je ich voľných milión. Ale tak to býva.
Dolná stanica lanovky je kúsok od stanice, ale treba obísť budovu s obchodmi, kde sa nám podarí zamotať a skončiť v jednej z reštaurácii na obede. Na stole hneď pristávajú dva zelené čaje a vyberáme si nejaké obedné menu. Polievku, ryžu s rybami a príloha je “šalát” ak sa to tak dá nazvať. Ale je to super, ako všetko zatiaľ.
Vymotáme sa zo spárov obchodov a po lávke sa dostávame už k budove dolnej stanice lanovky. Lanovku tu vybudovali v 1991 pre uľahčenie prístupu k bylinkovej záhrade. Kupujeme dva spiatočné a onedlho už čakáme na kabínu. Milé je, že pracovníčka, ktorá do nich púšťa ľudí, sa vždy opýta koľkí sú. Teda ak sme dvaja, tak nás do kabínky pošle iba dvoch, aj keď má kapacitu pre šiestich. Onedlho sa už pod nami začne rozprestierať parádny výhľad na celé Kobe a Osacký záliv.
Prejdeme strednú stanicu a necháme sa vyviezť až do vrchnú. Tu je postavený dom v nemeckom štýle, kde je reštaurácia, kaviareň a nejaké obchody. Navyše tu práve majú nejaký nemecký festival, kde dokonca čapujú nemecké pivá (4 deci za 700JPY/6€, nie ďakujem). Je tu celkom dosť ľudí, ale to je v Japonsku asi všade.
Poriadne popozeráme výhľad a schádzame nižšie, kde majú obrovský sklenník. Tu im rastú rôzne iné veci, ako fuchsie, ibištek, popínavé rastliny, banánovníky, guavy a papáje. A to celý rok. Vďaka bohu za internet, spoznal by som maximálne tak banány. V plnom prúde tu už prebiehajú prípravy na Halloween, dokonca sú tu sem tam rozmiestnené také stojany na smartfóny, kde si ich môžte položiť, nastaviť samospúšť a odfotiť sa. Súčasťou budovy je aj múzeum asi tradičných obydlí, tam sa tiež nachvíľu pozrieme.
Pred budovou je kaviareň a ďalšia parádna vyhliadka. Praje nám aj počasie, svieti slnko, len dlho už nebude, tak vyhliadku pomaly opúšťame. Cestou zistíme, že nám chýba Fujica, tak rýchlo naspäť. Nikde nie je, tak sa pýtame v kaviarni a našťastie sú japonci poctiví a foťák im tam niekto zaniesol, tak mi odľahlo.
Peši schádzame k strednej stanici lanovky, kde stíhame posledné slnečné lúče. Do lanovky nám tentokrát dajú trojčlennú rodinku, ktorá je celá udivená z mojej čínskej kópie GoPro a dáva to patrične najavo keď im odpoviem, že to je kamera zborovým “Oooooh”.
Zo stanice sa vlakom vraciame do Osaky a berieme ruksaky. Kupujeme lístky na metro, ale prvý automat nefunguje, tak si vystojím rad na druhý.
Vezieme sa až na stanicu Dobutsuen-mae v štvrti Shinsekai, kde je náš hotel Diamond. Je kúsok od stanice, na recepcií sme hneď a na pulte nás privíta pes a babka.
Teta nás hneď ubytováva a berie si zálohu za kľúč a vysvetľuje kde čo je. Izba je na piatom, sprchy na prízemí, WC na každej chodbe. Vyvezieme sa teda výťahom a otváram tu našu slávnu izbu. Izba je v tomto prípade silné slovo, je to taká kutica, má to rozmer asi 1,7 x 2,5 metra, má chladničku, telku, klímu!, malé okno a jeden futón. Janka je zhrozená 😀
Ono je celý tento hotel taký mierne pofidérny, ale kým bežné ceny za izbu za noc sa v Japonsku vrátane Osaky pohybuju tak od 60-70€ za slušnú izbu, toto stojí 21 😀 Takže dve noci v osackom diamante nám pekne stiahnu priemer na 50€ za noc. A to se vyplatí, aj tak sa sem človek ide len vyspať:) Izbu necháme izbou a ideme sa ešte prejsť. Hneď vedľa hotela máme obchod s jedlom, supermarket, niekoľko práčovní a dokonca aj taký malú bar-reštauráciu s jedlom a pivom, kde japonci chlastajú a chcú aby sme sa pridali.
Jedlo sa nám však príliš nepozdáva, vypráža sa tu vo veľkom pečienka a prasacia koža, tak idme ďalej. Kúsok odtiaľto je štvrt Shinsekai, ktorá vznikla ešte pred vojnou a je inšpirovaná Parížom a Coney Island. Jej dominantou je veža Tsutenkaku, ktorú postavili v 1912 po vzore Eiffelovej veže. Síce ju počas 2. sv. vojny zošrotovali, ale potom ju v 1956 postavili znova. Po vojne to tu upadalo a stala sa z toho jedna za najchudobnejších štvrtí a následky to má aj dnes. Na ulici nie je úplne čisto a ľudia tu bezostyšne štia na ulici, resp. hneď pri chodníku, čoho sme sa stali svedkami hneď na začiatku 😀 Ale inak štvrť vyzerá fajn, je tu plno herní a reštaurácií.
Ideme sa pozrieť k veži, hore je totiž vyhliadka, ale ako sa dalo čakať, už je zatvorené. Prechádzame sa uličkami, že by sme sa aj niekde najedli a zrazu prechádzame okolo baru, kde je nejaký japonský koncert, tak sa na chvíľu pristavíme. Veľa ľudí tu pije, jeden pár metrov od nás to trochu prehnal a tyčkuje rovno na chodník. Jeden pripitý lokálpatriot si s nami aj pokecá a pozýva nás do klubu, len je mu pre prízvuk ťažko rozumieť a my už sme aj tak unavení 🙂 O uličku ďalej nájdeme reštauráciu s jedným z typických japonských pouličných jedál – Takoyaki. Sú to vyprážané guličky plnené chobotnicou, kúskami tempuri, nakladaným zázvorom a zelenou cibuľkou. O večeru postarané, zjeme to rovno pred prevádzkou.
Sprchy v hoteli vraj fungujú len do desiatej, tak sa pomaly vraciame na izbu. V supermarkete ešte spravíme nákup, nejaké pivečká a tak 🙂
Idem otestovať sprchu na prízemie, niekto tam práve vkročil, tak distingovane čakám pred dverami, keď tam zrazu vojde ďalší chlapík a nevychádza. To sa mi nejak nezdá, tak idem dnu aj ja. Myslel som si, že to bude nejaká jedna sprcha ako v hoteli v Tokiu, ale toto je na štýl typických japonských verejných umývárni, teda je tu predsieň s umývadlom, kde sa človek vyzlečie a potom ide do veľkej miestnosti, kde je niekoľko spŕch vedľa seba aj s umývadlom a plastovým sedátkom, na ktorom sa človek umýva. Tak sa pripojím do tejto sausage party a umyjem sa.
Ženské sprchy sú, čo som sa dozvedel od Janky, klasické t.j. kabínky. Na izbe si ešte dáme pivečko, spravíme hrubý plán, čo chceme vidieť, rozložíme futón a zaľahneme.
