Gruzínsko 2016

Deň 3 – Kazbegi & Tbilisi

13.6.2016

Budík pekne 7:00, nie je času nazvyš, dnes o 23:00 odchádzame georgianbusom z Tbilisi na letisko a domov (teda do roboty). Pobalíme si ten bordel a kým sa Janka nachystá, ja sa idem prejsť po dvore. Dedina je ešte celá v tieni, iba monumentálny Kazbeg a kostol Tsminda Sameba už sú zaliate ranným slnkom.

Veci nahádžeme do auta a rozkopanými ulicami sa vezieme do dizajnového hotela Rooms Kazbegi, kde začínajú ceny za noc od 140€ za dvojku. My si tu dáme aspoň kávu a užijeme si spektakulárny výhľad na Kazbeg. Parkujeme pred komplexom, lebo dnu smú len autá tých, ktorí sú tu ubytovaní. V krásne až hipstersky zariadenom lobby sa usalašíme na kožených kreslách a objednávame dve kávy s mliekom. Slnko postupne osvetľuje celú dedinu, tak dopijeme kávu, spravíme si zopár fotiek z terasy môžeme vyraziť.

V Maia guesthouse sme mali zaplatené aj raňajky, ale nechce sa nám tam zasa ísť a pýtať jedlo, tak sa zvezieme dole na námestie a v jednom z bufetov/reštaurácií si dáme výborné chačapuri. Výhľad je parádny a na záver nám majiteľ ešte donesie okoštovať jeho vlastné víno, ktoré robí. Ja len tak jemne na jazyk bohužiaľ, ale Janka si dá aj za mňa.

Kazbegi

Teraz konečne prichádza chvíľa Pajera, na ktorom zapínam pohon 4×4. Hore sa vyberáme cestou cez dedinu, ktorá je síce správna, ale po chvíli prichádzame k ulici, ktorá tvorí spojnicu medzi dedinou a cestou hore a je celá rozkopaná. Chvíľu hladáme správny smer, ale potom si všimneme autá jazdiace ďalej po lúke, čo bude určite obchádzka. A je.

Obkľukou sa teda dostávame na druhú stranu ulice, kde sme ešte pred chvíľou bezradne stáli. Ulice ak sa to tak dá nazvať, sú len udupaná a ujazdená hlina a navyše posledné týždne pršalo, tak to tak aj vyzerá. V najhoršom premočenom úseku s celkom razantným stúpaním je aj 4×4 nachvíľu bezradné, ale nie je to nič s čím by sa nedalo poradiť. Zacúvam trochu nižšie, rozbehnem sa rýchlejšie a hneď je problém za nami. Cesta hore nám trvá cca pol hodinu, je plná serpentín, kameňov a veľkých skál ale je to paráda. Kúsok pod vrcholom nás stopne skupina gruzínskych turistiek. Dve z nich už nevládzu, tak ich berieme hore. Parkujeme vedľa skupiny Mitsubishi Delica a ideme pozrieť kostol. Ľudí tu je celkom dosť, spravíme si teda pár povinných záberov a odoberieme sa na lúku neďaleko.

Tu oddychujeme a užívame si výhľad, aj keď Kazbeg je už bohužiaľ skrytý v oblakoch a nevyzerá, že sa to tak skoro zmení. Aspoň ráno sme ho videli bez.

Čas však neúprosne beží, je dvanásť a o piatej máme vrátiť auto. Najvyšší čas teda vyraziť. Rovnakou cestou sa plazíme dole a brzdy dostávajú zabrať. Cesta naspäť prebieha pokojne, aj keď aj teraz zopárkrát stojíme a naposledy si užívame výhľady.

georgian military road

georgian military road

Dochádza nám hotovosť, tak sa ani nemôžeme ísť nikde poriadne cestou najesť, nepredpokladám, že by tu brali karty. To sa nám aj potvrdí v jednej reštaurácií pri dedinke Meneso, pri ktorej náhodne zastavíme. Tak si dáme za posledné lari aspoň kávu. Na okraji Tbilisi sme o štvrtej. Benzín už máme tesne pred rezervou a nechce sa mi zbytočne tankovať, keď mám auto odovzdať takmer prázdne. Počúvnem teda navigáciu a pred mestom zídem z hlavnej do uličiek, ktoré by mali byť skratkou. Hneď o dve zákruty ďalej je uzavretá ulica pre práce na ceste, tak cez priemyselné štvrte, kde sú nejaké sklady, okolo kolajníc sa konečne dostávame k tým obytným. Nasleduje dlhý presun do centra mesta, stojíme každú chvíľu na červenej.

Štýl jazdy podobný tej v Kyrgyzstane, na smerovky sa tu nikto nehrá a jazdné pruhy nič neznamenajú. Nejakým zvláštnym spôsobom to ale funguje a dokonca mi to príde plynulejšie ako u nás. Pred kanceláriu sa prepracujeme o 16:50. Zaparkujem na druhej strane ulice, poberieme si veci a idem im odovzdať kľúče. Procedúra odovzdania je výborná, chlapík len vyjde na ulicu a spýta sa: that car? A ja že hej. Pýtam sa či bude nejaká kontrola alebo niečo a on mi len odvetí: “It’s the same car no? Then it’s OK”. Paráda 😀 Do odchodu busu máme 6 hodín, nejak extra sa nám v tomto teple v dlhých nohaviciach chodiť nechce, tak si to namierime do baru v parku. Cestou si v pekárni kúpime niečo jesť. Zjeme to na lavičke v parku, kde sa okolo nás obšmieta mačka, ale keď jej hodím kúsok na zem, tak to vytrvalo ignoruje. Z lavičky sa pekne presunieme do baru, kde si hneď objednáme pivo. Po troch pivách a iránskom kebabe sa predsa len ideme prejsť.

iranian kebab tbilisi georgia

Času je ešte dosť, tak si ideme pozrieť most mieru pre peších z roku 2010. Slnko je už pekne nízko a lanovka k pevnosti Narikala čo by človek kameňom dohodil, tak sa ešte vyvezieme na vyhliadku.

Tu sa chvíľu túlame a potom peši schádzame dole na námestie. Začína sa stmievať a my sa pomaly presúvame na extraction point na Freedom Square. V suveníroch kúpime dve magnetky domov a v potravinách ešte dve pivá, nech nám zbehne čas. Poslednú hodinu do odchodu trávime na múriku pri lokálnych umelcoch, ktorý spievajú vecičky od Pink Floyd až po Beatles.

V georgianbuse na nás bohužial zostali sedadlá v poslednej štvorke bez operadiel. Krátko po jedenástej vyrážame a cca o pol druhej máme ešte prestávku v reštike, kde si dáme za posledné mince chačapuri.

Na letisku sme o tretej, dva a pol hodiny pred odletom. V Kutaisi si treba vyzdvihnúť boarding pass, každú príručnú batožinu vážia a dávajú na ňu nálepku. Berú to tu celkom vážne. Po pasovke nájdeme voľný flek na matraci, tak sa pekne na hodinu natiahnem. Naspäť letíme jedným z lietadiel s novým livery a evidentne aj väčšou kapacitou, lebo rozostupy medzi sedadlami sú na zaplakanie. Keď si sadnem úplne dozadu, že sedím vystretý ako panák z Lego Technic, tak mám kolená narvaté do sedadla predomnou. Ako vtipne poznamenal jeden slovák o pár sedadiel vzadu: “toto bude peklo”. A nemýlil sa. S letom sem sa to nedá ani len porovnať, utrpenie až do Budapešti. Na letisku už len raňajky v SPARe, pomarančový džús a hajde do Bratislavy domov osprchovať sa a rýchlo do práce.