28.3.2022
Do veterného pondelkového rána sa síce budíme pekne pred siedmou, ale je nám to hovno platné, keďže kuchyňa je najbližšie dve hodiny zúfalo obsadená. Najprv nemeckou rodinou a potom si tu záhoráci hodinu robia na raňajky burgríky. Nútený timeout tak aspoň využijeme na rannú hygienu a pobalenie vecí. Keď sa konečne dostane rad aj na nás, tak môžeme konečne do hrnca vysypať párky a tie o pár minút neskôr presunúť do žalúdkov.
Plní síl tak môžeme nanosiť veci do auta a pár minút po desiatej konečne vyraziť ďalej na východ. Dnes nás síce čaká o nejakých 100 kilometrov viac ako včera, na druhú stranu zastávok bude poskromnejšie, tak sa to pekne vyrovná. V sychravom Víku načapuje Miro plnú a prvýkrát stojíme už o 10 minút neskôr, kedy v začínajúcej snehovej fujavici odbáčame z hlavnej smerom k necelým trom kilometrom vzdialenej jaskyni Gígjagjá. Jaskyňa je možno prehnaný výraz, je to skôr len otvor v skale, navyše poveternostné podmienky so zníženou viditeľnosťou nedávajú vyniknúť masívnym skalám a nepôsobí to tak impozantne ako by mohlo. Okrem toho sneží a fúka a mám problém vôbec niečo odfotiť skôr ako mám objektív kompletne mokrý.
Vraciame sa teda radšej ukryť späť do mašiny a do navigácie zadávam ďalšiu zastávku. Tu treba spomenúť, že už sa stihlo stať štandardom pýtať sa aký dlhý presun nás čaká a to z jedného prozaického dôvodu – či sa oplatí dávať dole bundu alebo nie. V tomto prípade oplatí, ku kaňonu Fjaðrárgljúfur to máme približne hodinu. Kilometer pred cieľom sa oddeľuje zrno od pliev. Na vrchole kopca sú statné hlboké výmoly, ktoré sú bez 4×4 neprejazdné, my sa ale môžeme pekne odviezť až na posledné parkovisko vybavené záchodmi. Tie by sme aj využili ale čo z toho, keď je mimo sezóny a namiesto úľavy si tak môžeme len na dverách prečítať, že najbližší funkčný hajzel je 8 kilometrov odtiaľto.
Počasie je stále tragické a to sa ukáže ako hlavný kameň úrazu, keď dorazíme na prvú vyhliadku. Presaturované snímky kaňonu so sýtozelenou trávou už nemôžu byť vzdialenejšie realite, ako to, na čo sa práve pozeráme. Pred nami je pohľad na jemným popraškom pokryté skaly a do toho vyblitý sivý deň. Na ďalšiu vyhliadku tak už ani nejdeme a dávame si otočku. Škoda, kaňon z doby ľadovej by si určite zaslúžil spraviť lepší dojem, ale nemôžeme mať všetko ako na tácke.
Duster som asi prechválil, lebo cestou naspäť sme v rovnakej jame škrtli kryt motora a ten sa vysunul z svojej továrenskej polohy. Ale tým sa budeme zaoberať neskôr. V takmer neexistujúcej premávke si to valíme ďalšiu hodinu a z letargie nás vytrhne až zábrana na ceste k ľadovcu Svínafellsjökull. Rýchly pohľad na mapu prezrádza, že o kúsok ďalej je ešte jedna prístupová cesta a tá je našťastie v prevádzke. Na parkovisku sú tu len dve autá, čo je konečne trochu osvieženie po tej preplnenej pláži zo včera a vlastne ani Fjaðrárgljúfur sa nedal zahanbiť. Od auta je to popri jazere už len slabý kilometer a cestou aspoň môžem obdivovať nehostinnú krajinu, ktorá akoby z oka vypadla tej v Teriberke.
Z obdivovania machom obrastených skál ma vyruší pohľad na samotný ľadovec, ktorý je naozaj impozantný. Teda ľadovcový jazyk – aby som to uviedol na pravú mieru, samotný ľadovec sa volá Vatnajökull a je najväčším na Islande a vlastne v celej Európe. Svínafellsjökull je teda iba jeden z “jazykov” tohto mohutného ľadovca, na ktorý sme sa prišli pozrieť. Chápem, že niektorí sa lyžujú na ľadovci každý rok, ale ja ho vidím prvýkrát v živote.
S dĺžkou 8 kilometrov a šírkou 800 metrov je Svínafellsjökull teda riadny “macek” a práve na tomto mieste sa ľad roztápa a následne cez Svínafellsá a potom Skeiðará odteká do mora. Samozrejme sa musím ešte odfotiť na kryhe a nebol by som to ja, keby som nezakopol a takmer nepadol do vody. Všetko sa našťastie obišlo bez nehody a spokojne sa tak môžeme vrátiť k autu bez ujmy na mojom zdraví.
Chcel som napísať, že o “kúsok ďalej” – ale reálne je to skoro 60 kilometrov – sa nachádza naša ďalšia zastávka, ktorou je ľadovcové jazero alebo teda slovo čo znie ešte exkluzívnejšie – lagúna Jökulsárlón. Cesta medzi týmito dvoma miestami môže byť zradná, čo nám pekne demonštruje odťah Land Cruisera, ktorý si strihol šikovný kotrmelec.
Pri lagúne nás pre zmenu víta parkovisko nabité doslova do posledného miesta. Paradoxne, za vznik tejto lagúny môžeme poďakovať globálnemu otepľovaniu a roztápaniu ľadovca Breiðamerkurjökull, ktorý je ďalším jazykom už spomínaného Vatnajökull. Prvé ľadovcové kryhy sa začali objavovať medzi rokmi 1934 a 1935, keďže dovtedy ľadovec siahal až po hlavnú cestu. Jökulsárlón teda nemá ani 100 rokov počas tohto obdobia zväčšil svoju rozlohu už viac ako o polovicu. Odtrhnuté zmrznuté kusy tu plávajú v jazere aj niekoľko rokov, prevracajú sa a roztápajú a pomaly putujú do Atlantického oceána. Okrem toho sem čas od času zavíta filmový štáb, spomenúť treba ten z bondovky A View to a Kill s Rogerom Mooreom za zenitom, či ten z najhoršej bondovky s Brosnanom, Die Another Day. Potom sa tu natáčali ešte Tomb Raidery a Batmany, ale to už ma veľmi nezaujíma. V tejto konkrétnej chvíli je tu najzaujímavejšou udalosťou okrem pohľadu na kryhy pohľad na tulene, ktoré sa sem tam vynoria z vody.
Počasie sa opäť začína zhoršovať a zaženie nás naspäť do Dustera. Neklamný znak, že sa treba pohnúť ďalej. Tu si uvedomujem, že máme nejaký príliš dobrý čas (alebo naozaj na dnes príliš málo zastávok). Do Höfnu, kde dnes spíme je to už len 80 kilometrov a po ceste je na pláne len nejaká filmová vikingská dedina a aj to je ešte otázne, či z toho niečo bude. Scénická jazda pekne ubieha ale pri Fosshotel Vatnajökull to už nevydržíme a dáme si pitstop na krajnici. Predsa len, takého pekné kopce si zaslúžia odfotiť lepšie, ako len spoza čelného skla.
Krátko pred piatou sme už v LGBTQICTJB+ Höfne (o čom svedčia dúhové vlajky snáď každých 20 metrov), ktorý dostal prednosť pred vikingami z prozaického dôvodu a tým je Vínbúðin a jeho veľmi limitované otváracie hodiny. Aspoň je múdro lokalizovaný v obchodnom centre, tak rovno skočíme aj do supermarketu a doplníme zásoby. A keďže sme od raňajok nejedli a máme chuť si vyhodiť z kopýtka, tak dnes sa žiadne varenie nekoná, ale otestujeme vychválenú burgráreň Hafnarbúðin o 3 ulice ďalej.
Sympatická seversky asketická búdka je prázdna a máme teda veľké šťastie s príchodom, lebo 2 minúty po objednaní sa dovalí 6 ľudí a kuchyňa je razom vyťažená. Nám už medzičasom na stole pristanú 4 luxusné burgríky s hranolkami (kde iní začínajú, my končíme).
S kalorickým prebytkom tak môžeme konečne vyraziť k fejkovej dedine. Plán nám však prekazí zatvorená brána a z obdivovania kulís tak nič nie je. A tak veď na internetoch sa nájdu nejaké fotky. Alternatívou by mohla byť návšteva majáka Stokksnes a starej radarovej stanice, ktorá je hneď vedľa neho. Dokonca ju aj vidíme odtiaľto z parkoviska, ale nikomu sa nejak po ťažkom jedle nechce vystúpiť a šliapať 2 kilometre tam a 2 naspäť aj keď by to asi bola najlepšia vec, ktorú by sme pre seba teraz mohli spraviť. Namiesto toho Miro pokrúti volantom na otočku a onedlho už uháňame smerom späť do Höfnu. Scénická cesta naspäť možno ešte zaujímavejšia ako by bola nejaká fiktívna dedina a hory ukryté v mrakoch sú naozaj pôsobivé.
V meste si to už namierime rovno na ubytko s originálnym názvom Höfn Guesthouse, kde na nás čaká arkticky vychladená izba. Radiátor pustím naplno a odpravíme sa do kuchyne, kde otvoríme pivečko pri ktorom vzniká rýchly plán okúpať sa.
Sundlaugar je sieť verejných kúpalísk po celom Islande využívajúcich horúcu geotermálnu vodu s príjemným jednotným regulovaným vstupným. Jedno sa nachádza aj priamo tu v Höfne a bola by škoda to nevyužiť, lepší program aj tak nemáme. Tomáš ako odporca vody zostáva na ubytku a my sa vyberáme vyzbrojený uterákmi otestovať povestné islandské pramene.
V pokladni zacvakáme sociálnych 1050 króna (7,50€) za osobu a o pár minút už testujem prvý bazén. Omylom detský. Veľmi rýchlo nájdem správny smer a presuniem sa do príjemnej 38 – 39 stupňovej vody hneď vedľa. Až teraz mám možnosť zorientovať sa a poobzerať, čo je v ponuke. Plavecký bazén s tradične “studenou” vodou odignorujem a onedlho ešte otestujeme ten najhorúcejší, kde teplota dosahuje pekelných 41 – 42 stupňov. To sa už po krátkej chvíli ukáže byť za hranicou komfortu každého z nás a radšej sa vraciame do pôvodného. Kto by bol povedal, že cca 3 stupne môžu spôsobiť až taký rozdiel.
Vo vode to potiahneme až do záverečnej, ktorá je o deviatej a príjemne rozmočení opúšťame kúpalisko. Cestou ešte v takmer úplnej tme na mobil cvaknem detiská, ktoré tu hrajú basketbal a tie na mňa hneď zakričia či poznám GDPR. Táto skazená gejropská mládež.
Na ubytku dáme ešte po pivečku a keďže nám z vody vyhladlo zadelíme aj lokálne Vifony nevalnej kvality. Darmo, instantné polievky vyrobené mimo Ázie nestoja za nič. Pred spaním ešte tradične pozriem predpoveď Aurory Borealis, ktorá na dnes dostáva 5 z 9 bodov. Oblačnosť by mala byť tiež nízka a najväčšia šanca sa ukazuje byť medzi 2 a 3 ráno. Budík teda nastavujem na 2:30 a ideme spať.